Antagonista

„Antagonista – (z gréckeho ανταγωνιστής, antagonistes) Literárny význam:

1. protivník, súper, nepriateľ, rival,
2. opak protagonistu.“

Sám Antagonista

1.Antagonista – Nepriateľ. Protivník. Oponent. Diabol. Satan.

Antagonista.

Od úsvitu dejín či aj z čias ešte starších, odkedy si ľudia prvýkrát začali navzájom rozprávať príbehy a zdieľať ich dej, tvorila postava antagonistu jeden z najzákladnejších pilierov týchto rozprávaní, či už šlo o staré mýty, báje či neskôr vymyslené príbehy a divadelné hry... Nachádzame ho (aj keď nie vždy personifikovaného) všade – veď čím by bol epos bez protivníka, romanca bez neprajníka, raj bez hada? Na plecia antagonistov všetkých príbehov a rozprávaní bola vždy naložená tá najťažšia, avšak pre dej nenahraditeľná úloha, úloha v ktorej boli prezentovaní ako zlí, protivníci dobra, poškvrnitelia všetkého svätého, tí, ktorí šliapali po zákonoch obce, nehodní akéhokoľvek súcitu či sympatií. Koľko psychických síl musela stáť rozprávača príbehu vychovaného podľa zákonov a mravov tej-ktorej konkrétnej spoločnosti, aby verne vo svojom rozprávaní vykreslil antagonistu, či herca aby ho verne zahral, keď antagonista bol stelesnením všetkých hriechov a nerestí v rebríčku hodnôt danej spoločnosti (veru, podľa antagonistu v príbehoch kultúry spoznáš i jej hodnoty!)? Na to, aby pochopil antagonistu, bolo potrebné, ba až nutné byť aspoň v hĺbke duše deviantom – a tí, ktorí nimi neboli a predsa antagonistu hrali, ho vždy spravili akurát opovrhnutiahodným.

Čím však je antagonista antagonistom? Ako sa stal tým, čím je? V hrách, inscenáciách, predstaveniach, filmoch atď. to je podanie rozprávača, podanie antagonistových slov, činov a myšlienok človekom, ktorý, ako som už naznačil, nutne musí byť pod vplyvom spoločnosti v ktorej žije a teda i sám v rozpore s antagonistom. Treba si uvedomiť, že antagonista nie je skutočným človekom, je to umelá postava vopred stvorená s tým, že bude „zlá.“ Na začiatok sa však uchopím tejto témy, akoby som chcel spísať pár rád pre začínajúcich autorov – „Ako napísať najlepšieho antagonistu podľa kritérií súčasného vkusu“ by mohol byť názov takejto úvahy. Pozrime sa na to, ktorý antagonista býva najlepší, teda najstrašnejší, najobávanejší... Ten, ku ktorému priemerný divák dokáže uchovávať čo najväčšie kvantum antipatií, ktorý dokáže i prachobyčajný priemerný kus „umenia“ pozdvihnúť na nesmrteľnú klasiku.

2. Najlepší antagonista – Najlepší antagonista, teda najobávanejší, najnenávidenejší, býva vždy... vznešený. Áno, vznešený. Antagonista musí byť hodný nenávisti, musí si ju priam vynucovať od toho kto naslúcha príbehu, ale nesmie byť hodný opovrženia. Možno opovrhovať čímsi vznešeným? Spisovateľ, rozprávač, bard či scenárista by mohol vo svojom príbehu použiť nevznešeného antagonistu, ale bol by taký pre celú hodnotu diela lepší? Bol by taký antagonista obávanejší? Nevznešený antagonista je hodný opovrhovania, a z toho, čím opovrhujeme, z toho nemôžeme cítiť strach, len zhnusenie a odpor, ba dokonca ľútosť.

Takže ako, začínajúci spisovateľ, dosiahneme že tvoj antagonista bude čo najvznešenejší? Vedie k tomu päť ciest – päť cností, ktoré (nielen) antagonistu robia vznešeným. Stačí jedna, lepšia je kombinácia, optimom sú všetky. Sú to: múdrosť, odvaha, krása, moc a pýcha.

3. Prvá cnosť – Najlepší antagonista je vždy múdry, a to v zmysle ako mnohých skúseností a ich správnej aplikácie, tak i nedostižného intelektu. Zrelá múdrosť sčítaného človeka, ale i múdrosť praktická pochádzajúca z vlastných skúseností a pozorovaní vždy v nemalej miere prispievala k vznešenosti jedinca.

Iste, rozprávač, skald či spisovateľ by mohli použiť antagonistu nemúdreho, nevzdelaného, nerozvážneho či vyslovene hlúpeho, no to by zoslabovalo antagonistu, zneschopňovalo, robilo by ho to teda i menej nebezpečným pre protagonistu a teda i menej nenávideného pre čitateľa, zato opovrhnuteľnejšieho. Na druhej strane ak je antagonista inteligentný, nenávisť k nemu sa stupňuje. Antagonistova múdrosť ho robí nebezpečným, schopnejším, obávanejším, v nemalej miere mu pomáha dosiahnuť jeho ciele (ktoré sú spravidla v rozpore so záujmami protagonistu a spoločnosti, ktorú reprezentuje), robí jeho ťahy nepredvídateľnými. Pod antagonistovu múdrosť spadá i jeho cieľavedomosť.

Na múdreho antagonistu však treba i múdreho autora, len taký ho dokáže stvoriť. Najlepšie je keď antagonista je vôbec najmúdrejšou zo všetkých zúčastnených postáv – vtedy totiž získava táto jeho cnosť najväčšie pole pôsobnosti a my získavame silného antagonistu ktorý je skutočnou prekážkou pre svojich súperov, antagonistu, ktorého vo finále bude možno poraziť len akýmsi nečestným a neférovým spôsobom, ako zhodením Prsteňa do Hory Osudu či s pomocou nadprirodzených síl, či priam s pomocou Boha...

Pamätajte, platí že dobrý antagonista nemôže byť porazený protagonistom v rovnom súboji zoči-voči. Hodnota dnešného umenia je nízko, ale nie zas tak aby sa v dielach tolerovali nelogické zázračné víťazstvá. Antagonistu možno poraziť len odhalením a využitím jeho tajnej slabiny (žiadny antagonista dnes nemôže byť taký dobrý aby ju nemal, to by bol neporaziteľný. Aj Achilles mal svoju pätu, aj Sauron svoj Prsteň a aj Voldemort svoje horcruxy... Žiaľ, tajnou slabinou neraz býva aj podceňovanie svojich súperov antagonistom. To by však múdry antagonista nespravil), s pomocou zázračného artefaktu či s pomocou nadprirodzenej sily.

4. Druhá cnosť – Najlepší antagonista je vždy statočný (ďalej aj odvážny, smelý). Pod statočnosť spadá aj aktivita, vôľa konať i samotné konanie. Statočnosť bola od najstarších čias pre svoju nevyvrátiteľnú hodnotu, či už pre zachovanie života či zlepšenie jeho podmienok, cenená cnosť a niet pravekej kultúry ktorá by nevelebila statočných (ako rád by som napísal „niet kultúry čo by nevelebila statočných“, avšak kresťanstvo velebí pokorných (krotkých, Matúš 5,5), teda tých čo ostávajú pasívni). Statočnosť je o to dôležitejšia u charakteru ako je antagonista, ktorý je vrhaný do konfliktu s favorizovanou stranou reprezentovanou protagonistom (ktorý čosi bráni a zastupuje, dobro, poriadok, lásku atď.). Pozor, nehovoríme o bláznovskej odvahe prameniacej zo sebapreceňovania, hovoríme o cnostnej odvahe podľa najprísnejšieho meradla starých antických eposov či škandinávskych ság. Len taká statočnosť pridáva ku vznešenosti.

Iste, rapsód, spisovateľ, rozprávač by mohol vyjaviť antagonistu nesmelého, zbabelého. Ale i takým by sme opovrhovali, nebáli by sme sa ho. Takíto antagonisti sú zväčša rôzni pätolízači, ako Sarumanov Úlis, Peter Pettigrew (všimnite si že sú to vždy len vedľajší antagonisti, sluhovia vyššieho či hlavného antagonistu. Skutočne dobrý antagonista nesmelých sluhov nepotrebuje, zbavuje sa ich – títo však museli použiť z núdze). Bojíme sa akurát ich klamstiev a zrád, ale keď sa im postavíme zoči-voči, bojíme sa ich? Nie, cítime len hnus a opovrhnutie z nich, z nedostatku odvahy týchto nečestných zbabelcov...

Najlepší antagonista spĺňa kritériá odvahy – a odvaha nie je nič iné ako číra absencia strachu. Nemá strach z protagonistu ani z toho čo obraňuje, nemá problém postaviť sa im čestne. Jedine takýto antagonista, ktorý má dosť odvahy (a aj štvrtej cnosti na to aby jeho odvaha nebola bláznovská) býva skutočne obávaný a nenávidený.

5. Tretia cnosť – Najlepší antagonista je vždy krásny. Telesná krása sama osebe vždy bola zjavným príznakom vznešenosti, všetci šľachtici a vyššie triedy vo všetkých spoločnostiach, od Anglicka cez kastovú Indiu až po Čínu (a nielen ony) sa vždy snažili byť fyzicky krásne aby ňou prejavili svoju nadradenosť nad ostatnými. Tak ako je múdrosť cnosťou zdravého ducha, tak je fyzická krása cnosťou zdravého tela. Je to však jediná z piatich cností, s ktorou sa treba narodiť a jej stav sa dá zlepšiť len v malej miere.

Tak ako i doteraz, možno použiť antagonistu škaredého, fyzicky hnusného, odpudivého... no opäť, pýtam sa, aké pocity v nás prebudí takýto antagonista? Zhnusenie, opovrhovanie, a nie obavy a nenávisť. Antagonistova škaredosť (nie len telesná, ale i duševná a mentálna) môže byť ospravedlnením jeho činov, škaredý antagonista môže dokonca budiť ľútosť! Dobrý antagonista by mal byť i telesne i duševne i mentálne krásny a vyspelý (ako Lucifer), lebo z takéhoto charakteru je vždy zjavná jeho nadradenosť z ktorej pramenia väčšie obavy z neho. Krásny antagonista dokáže svoju cnosť použiť ako zbraň, či už v persuazívnych momentoch, alebo v momentoch boja – napokon, každý človek má vrodenú určitú lásku ku kráse a je ťažšie vraziť meč do tváre anjela ako do tváre Quasimoda. Možno vôbec s čistým svedomím bojovať proti niekomu kto je tak krásny (platí to pre každú z prvých troch cností)? Svojou krásou môže antagonista skúšať i oddanosť protagonistu k tomu za čo bojuje, krásny antagonista ľahšie zvedie ostatných z ich cesty a využije ich v súlade so svojou vôľou, v rozhodujúcej chvíli ju môže použiť na svoju záchranu... krásny antagonista býva vždy nenávidenejší než škaredý, a možno i preto, že bežný poslucháč mu jeho cnosť, a neplatí to len pre krásu, tajne závidí.

Na tomto mieste treba uznať, že krása doposiaľ väčšine veľkých antagonistov chýbala. Na druhej strane však kto môže súdiť, že čo je krásne a čo nie? Naše ponímanie krásy (mám na mysli nás, deti západu) je ešte stále príliš ovplyvnené kresťanskými ideálmi nevinnosti a panenskosti. Nie len cudný anjel, ale aj živočíšny diabol (aj so svojimi rohmi!) je krásny, ale na to treba mať otvorené oči a myseľ na to aby sme to pochopili...

6. Štvrtá cnosť – Najlepší antagonista je vždy mocný, pričom sa myslí nielen fyzická moc, ale hlavne moc nad inými. Moc bola vždy prirodzenou cnosťou vznešených, šla s ňou ruka v ruke, a takýto človek bol prirodzene obávaný a nenávidený. Pod moc spadá i sloboda, lebo len ten čo je skutočne mocný si môže skutočne bez obáv dovoliť robiť čo sa mu zachce bez hrozby sankcie, a je preto i nenávidení tými ktorí túto slobodu, toto privilégium nemajú, a to najčastejšie z veľmi nízkeho ľudského citu – zo závisti. Ak chceš masový úspech pre svoje dielo, mladý spisovateľ, musíš ho napísať pre bežných ľudí, a tí, priemerní, ľahko podľahnú svojim nízkym citom.

Zaiste, možno použiť i antagonistu slabého, bez cnosti moci. Niektorí antagonisti si skutočne vystačili sami na dosiahnutie svojich cieľov a ich sluhovia by im len prekážali – neboli však menej mocní, lebo mali zvrchovanú moc nad sebou (boli slobodní – zvrchovanosť jedinca nad sebou samým sa nazýva sloboda, -Albert Pike), a oni sami dokázali že sú hodnotnejší než stovky sluhov. Napokon ich moc by ich mohla spútavať na úkor ich slobody. Osvedčilo sa však že cnosť moci sa lepšie dokazuje skutočnou mocou, tým radostným stavom keď antagonistovo želanie je pre tisíchlavé légie jeho sluhov a nasledovníkov rozkazom, lebo táto cnosť je zjavná a vidí ju (a bojí sa jej) i každá priemerná myseľ, ktorej je dielo určené. Antagonista ktorý sa dostane k moci nelegitímnou cestou býva obávaný – dokázal tým svoje schopnosti keď sa postavil a porazil spojenú vôľu mnohých myslí. Ešte obávanejší však býva antagonista, ktorý sa k moci dostal legitímnou cestou, lebo on má skutočných nasledovníkov a obdivovateľov, skutočnú moc nad tými ktorý sú mu oddaný na život a na smrť (a nie moc nad nespokojnými otrokmi ktorí sa pri prvej vhodnej príležitosti vzbúria, ako v prvom prípade), protagonistu môže napadnúť obávaná myšlienka, že možno on je ten dobrý... Napokon aj Hitler sa dostal k moci zákonnou cestou a zdá sa že ešte mnoho storočí utečie kým sa na jeho miesto v histórií bude dať pozrieť objektívne, i keď nie z tohto dôvodu...

Antagonistova moc by mala mať čo najmenej slabín, vlastne sám antagonista by mal mať čo najmenej slabín vôbec aby bol čo najobávanejší...

7. Piata cnosť – Najlepší antagonista je vždy pyšný. Pýchou sa myslí sebaúcta, uvedomenie si zvyšných štyroch cností, uvedomenie si vlastnej výnimočnosti, je to koruna ostatných cností ktorá je položená na hlave všetkého skutočne vznešeného. Pýchou sa nemyslí slepá nadutosť a sebapreceňovanie vedúce ku skazenosti, to je veľký hriech vznešených a antagonistov obzvlášť – mnoho takýchto nepodarených antagonistov v najrôznejších príbehoch už vystupovalo, často len preto aby mohol byť antagonista porazený zo „správneho“ dôvodu. Ľahko sa prechovávajú negatívne city k čomusi neoprávnene pyšnému, ale ľahšie k tomu, ktorý je pyšný oprávnene.

Dobrý antagonista nemôže nebyť pyšný. Kebyže si neuvedomí vlastné schopnosti a nadradenosť, budil by dojem skromnosti, dokonca sympatie, ale čo je však dôležitejšie, nikdy by svoje schopnosti správne nevyužil nestal by sa antagonistom, nikdy by skutočne nevystúpil z masy (ktorá následne sa stane jeho súperom stelesneným v postave protagonistu). Antagonista má byť pyšný, má byť hrdý na to čo dosiahol, na to čo si myslí a za čo bojuje, má vedieť (nemyslieť, vedieť) že je nad ostatnými. Takýto antagonista býva nenávidený už len preto, lebo porušil to jusnaturálne pravidlo (ktoré v skutočnosti nikto nikdy nevidel ani nečítal) že „všetci ľudia sú si rovní.“ Najlepší antagonista je však ten, čo sa pýchou nedá zaslepiť a stále baží po ďalších víťazstvách, po ďalšom formovaní sveta v súlade so svojou vôľou a nepreceňuje sa pri tom... chce zvelebovať svoje ostatné cnosti, chce dosiahnuť stále vyššie méty... Antagonista ktorý sa necháva zaslepiť pýchou sa stáva slabším lebo stráca skutočný obraz o svete, žije v rovnako vysnenom svete ako tí, ktorí si myslia že za svoju pokoru budú odmenení, čo je však najdôležitejšie pre teba, spisovateľ, prestáva byť nenávideným a stáva sa opovrhovaným.


Nezabudni, čitateľ, čím lepší antagonista, tým vznešenejší je – tým viac z neho cítiť jeho nadradenosť. Len k vznešeným možno cítiť nenávisť, rovnako ako len medzi nimi môže vzniknúť číra láska (alebo čosi jej najviac podobné, ako pochopíte z toho čo je napísané ďalej) - medzi biednymi môže vzniknúť len nepriateľstvo zo vzájomného opovrhovania, a láska zo vzájomného súcitu prameniaceho z nutnosti – inak povedané lebo nič iné hodné lásky nie je poruke. Vznešený môže podradným len opovrhovať, zatiaľ čo podradný cíti k vyššiemu tú najčírejšiu nenávisť. V tom je priepastný rozdiel medzi antagonistom a protagonistom – protagonista je vždy ten podradný. Prečo je tomu tak? Aby mohol antagonista byť nenávidenejší! Protagonista je ten s ktorým sa má poslucháč príbehu stotožniť, je to ten ktorý je nositeľom cností svojej doby (a v tejto dobe ešte stále je ten kresťanský prežitok - ktorý tak dobre slúžil toľkým mocným - že na toho kto nemá silu prispôsobovať okolný svet v súlade so svojou vôľou a radšej sa poddá sa pozerá ako na dobrého), antagonista je jeho protipól. Z antagonistu treba cítiť jeho nepremožiteľnosť aby vzbudzoval čo najväčší strach, rozdiel medzi ním a protagonistom musí byť čo najpriepastnejší aby antagonista bol čo najobávanejší. Napokon je len v ľudskej prirodzenosti, že nenávidíme to čo je nad nami a čo má viac moci než my, veď preto sme sa aj stali tými najvyššími stvoreniami na Zemi, ale o tom až ďalej...

8. Samota – Najlepší antagonista je vždy sám a len jeden, a teší sa zo svojej samoty, lebo spoločnosť ostatných ho vždy len znechucovala. Námietky typu „ale veď povinnosťou mocného antagonistu je mať prisluhovačov a...“ neobstoja. Antagonista môže mať mnoho prisluhovačov, ale ani jedného seberovného. Najlepší antagonista je totiž tragická postava (mnohí, skoro všetci antagonisti by sa dali zobraziť ako tragické obrazy kebyže sa príbeh opisuje z ich strany pohľadu. To by však tie príbehy nesmeli písať Američania, ale antickí Gréci), ktorá pre naplnenie svojich snov obetovala priateľstvá, lásky, rodinu, svoje šťastie, svoj pokoj ktorý mohla mať v akte zotrvania v stáde, resp. spoločnosti okolo seba (v zotrvaní v pasivite) a vybrala sa hľadať čosi viac, aj ak to bolo na počiatku ešte neurčité a ten čin vyzeral ako bláznovstvo... najlepší antagonista, vedomý si toho že je iný, že je viac ako ostatní, že „nie je ako oni“, vie že zahadzovanie sa s nižšími by ho len oddialilo od jeho vytúženého sna, mohlo by to zapríčiniť odročenie jeho dosiahnutia, či dokonca i jeho nedosiahnutie. Najlepší antagonista, individualista non plus ultra, býva spravidla nepochopený (česť autorom ktorí sú výnimkou. Síce dnes sa neberie písanie antagonistu tak aby vzbudzoval čo i len náznak sympatií, česť tým čo nepíšu čiernobielo a ukazujú i pohľad druhej strany konfliktu), povinnosťou je pochopenie protagonistu ktorý je tak i písaný – protagonista je spravidla charakter veľmi blízky cieľovej čitateľskej skupine (napr. mladý chlapec ktorý vyrastá v preňho úplne neprijateľných podmienkach, tento model dnes nájsť skoro všade), teda je to ktosi absolútne priemerný, často aj podpriemerný aby vzbudil súcit a sympatie divákov, kto vo veľkom príbehu aj neraz povie že radšej by sa do toho dobrodružstva ani nezapojil! Tí sa potom utiekajú do vymysleného príbehu kde spolu s protagonistom prežívajú všetky tie krásne veci ktoré chceli zažiť ale v skutočnom živote to nedokázali, a celé je to korunované porážkou antagonistu, dalo by sa povedať že úplným prevrátením reality skutočného sveta tak ako to kedysi Kristus sľuboval („poslední budú prví a prví budú poslední“) a tak ako tento vzorec platí, zdá sa, dodnes. Ak by bol antagonista pochopený, viedlo by to k rozporom v pocitoch diváka, a dnešné mainstreamové umenie je natoľko plytké že nepripúšťa takéto rozpory, a pre čo najväčší zisk je vždy lepšie písať príbeh zo strany toho chlapčeka ktorému sa zázračne splnili všetky jeho sny než zo strany toho, kto na začiatku mohol byť tým istým chlapcom, ale na rozdiel od neho pochopil svoj stav a začal konať, nespoliehal na zázraky ale na seba, spravil prvý krok k tomu aby sa stal antagonistom... Antagonistom sa človek nerodí, ním sa človek musí stať, a netrvá to veru jeden deň plný zázrakov ako v protagonistovom prípade (možno preto protagonistovi najväčší sympatizanti sú tí ktorí v skutočnom svete sú biedni – na nič poriadne činy nemali trpezlivosť). Na to bolo potrebné aby sa antagonista vzdal všetkých okolo seba, všetkých tých ktorí zastávali hodnoty tvrdiace „nie, sám to nedokážeš, nie, si taký ako my.“ Aj ak má antagonista vyšších prisluhovačov, on, ten najlepší je vždy sám na vrchole pyramídy – tak mal aj Morgoth mnoho prisluhovačov, aj Voldemort, a aj Diablo bol predsa len najmocnejší z pekelného triumvirátu, najnenávidenejší a najobávanejší.

A i najobdivovanejší, ako sa na správneho antagonistu patrí.

9. Zúčtovanie s antagonistom – úlohou antagonistu je nakoniec byť porazený – ak nie skutočne, tak aspoň morálne (ale to pre súčasného diváka, ako vieme, zďaleka nestačí). Je to skutočne veľkolepý pocit pre neprajné srdce nadŕžajúce priemernému protagonistovi vidieť pád čohosi takého veľkého a vznešeného ako je antagonista a jeho „impérium zla“. S protagonistom sa totiž stotožňuje ten priemerný divák, ktorý v porážke vysokého antagonistu vidí naplnenie všetkých svojich snov z tohto sveta, vidí v nich vyliečenie sa zo všetkých svojich nezdarov keď sa niekomu ako je on podarila na plátne/papieri/javisku takáto skrytá pomsta. Vznešeného antagonistu možno pre protagonistu poraziť len nečestne – siahodlhým hľadaním jeho skrytej slabiny a potom jej dosahovaním. Antagonistu musíš, mladý spisovateľ, vyniesť čo najvyššie, aby sa napokon s veľkým rachotom zrútil dolu. Mnohým sa doteraz zdalo že tento rachot padajúceho, porazeného antagonistu je pozadím v záverečnej symfónií pocitov z diela, kde hlavným motívom je hymnus na oslavu víťazstva malého protagonistu – opak sa mi však zdá byť pravdivejší. Antagonista musí byť porazený, najlepšie krok pred tým naplnením jeho tak hrozivého sna – vtedy budeme svedkami jednej veľkej nevinnosti, jedného veľkého nenaplnenia (zabráneniu aktivity a zotrvaniu v pasivite), ktoré v tých ktorí majú na to aby pochopili antagonistu vyvolá súcit a sympatie.

Toto je model tlačený do hláv všetkých tých ktorým sa ešte neznechutilo súčasné umenie. Žiaľ, sú to práve tejto hlavy ktoré vďaka svojej prevahe určujú ďalší vývoj v mainstreamovom umení, resp. zotrvanie v súčasnom stave, a ak túžiš po úspechu, môžeš tento model zahaliť, ale musíš ho použiť – dnes.

10. Nemalo by to byť opačne? – Skôr než budem pokračovať vo svojich radách k vytvoreniu čo najdokonalejšieho antagonistu, poprosím spisovateľov nech mi odpustia na tomto mieste pár úvah o faktoch ku ktorým sme dospeli skôr než budeme pokračovať Pôvodom antagonistu (§14.) .

Zopakujme si niečo čo už bolo naznačené. Šikovný autor nás svojím spravidla jednostranným podaním príbehu prinútil k tomu, aby sme cítili sympatie k tomuto akémusi neznámemu neskúsenému mladému protagonistovi, ktorý akýmsi nečestným spôsobom (účel má svätiť prostriedky, všakže?) poráža mocného, vznešeného a všetkými cnosťami ovplývajúceho antagonistu.

(Pozn. Autor si tento svoj „hriech“ zrejme už ani neuvedomuje, pretože populárna kultúra 20. storočia použila daný model toľkokrát, že všetci sa s ním zžili natoľko že temer každý človek čo by len tak začal písať príbehy by ho podvedome použil, akoby iný spôsob ani nejestvoval. Viď Eragon, kniha napísaná 15-ročným mladíkom, ktorá omieľa tento tisíckrát znásilnený model ešte jeden krát.)

Pýtam sa: Nemalo by to byť opačne?

Nemali by sme sa sami cítiť zato, že sme tento skrytý model nikdy celkom neodhalili, zhltli sme návnadu aj s navyjákom a stáli sme na strane kohosi vyslovene slabšieho? Že schvaľujeme konanie protagonistu ktorý je rovnako nedokonalý ako my, čím vlastne akoby sme prikyvovali tomu že „nie, nechceme byť viac“? Zrejme to, že nedokonalý protagonista poráža dokonalejšieho antagonistu (dokonalého?), stelesnenie cností, a my vtedy cítime akési zadosťučinenie (alebo mali by sme cítiť), je asi odrazom našej prirodzenosti, totiž že väčšina ľudí v tomto nerovnom svete trpí skrytým a neuvedomeným komplexom menejcennosti a keď vidia ako ktosi s kým sa stotožnili, niekto ako oni poráža kohosi vyššieho, tak sami cítia sebauspokojenie a s veľkou radosťou sa utiekajú do takéhoto príbehu. Divák sa totiž cíti ako onen protagonista, kým nenávidený nadradený, alebo hocijaký utláčateľ, či niekto kto nás poráža i čestne a je lepší než my je zas sťa ten antagonista. Len pár vznešených by sa dokázalo stotožniť s antagonistom, ale im sa to nestane, pretože oni necítia potrebu utiekať z tohto sveta a s niekým sa stotožňovať, keďže už tu oni majú to čo musia tam hľadať. Väčšina ľudí rada utečie do takéhoto príbehu, lebo oni sa môžu stotožniť s protagonistom, utekajú zo skutočnosti do ilúzie, pretože v skutočnom svete vždy vyhráva antagonista.

11. Nemalo by to byť opačne? – (pozn. Tu sa zdržím len krátkou a stručnou úvahou, hoci o tejto téme sa dajú napísať celé knihy. O relatívnosti, ba až neexistencií dobra a zla toho bolo napísané už dosť, mnoho o tom povedal Nietzsche vo svojom rozprávaní o pánskej (ktorá je zosobnením súčasného antagonistu) a otrockej (ktorú reprezentuje v jednej osobe personifikovaný protagonista) morálke a dlhšie rozpisovanie by bolo sťa povestné nosenie dreva do lesa)

Obzrime sa do histórie – zistíme, či je naozaj pravda to že v skutočnom svete vyhrávajú antagonisti. Sargon, Alexander Veľký, Cézar, (v stredoveku nastáva útlm veľkých antagonistov v Európe, snáď kvôli nástupu kresťanstva, čo však neznamená že moci sa chopili slabí alebo antagonistov nebolo – len vtedajší pisatelia velebili viac kadejakých askétov viac než veľkých mužov) Džingischán, Napoleon a napokon v minulom storočí Hitler – čo iné ako skutočne veľké osobnosti histórie to boli, všetci temer najlepší antagonisti s tou pravou vôľou k moci hodnou antagonistu (vôľou svojimi skutkami zapísať sa do histórie). I keď pravda, poslední dvaja skončili dosť neslávne, je však potrebné uznať že to boli skutoční antagonisti posledných dvoch storočí – začínajúci ako dvaja chlapci, ktorí sa z priemerných/ľahko nadpriemerných pozícií vyšvihli až na miesta jednoznačne najväčších osobností ich storočia, ktorých mená sa stanú synonymami storočí devätnásteho a dvadsiateho. Keďže však obaja boli napokon porazení, historici si môžu (ba podľa zákonov nejednej krajiny aj musia) dovoliť ten hriech proti zásade ich povolania a odsúdiť ich, hanobiť ich aj so všetkým čo malo s nimi niečo spoločné. Víťaz totiž vždy píše históriu, víťaz vždy diktuje čo majú nasledujúce generácie považovať za dobré. Nie žeby som sa teraz chcel zastávať Hitlera a jeho ideológie, či nedajdiable porazených. Totiž tí vyššie menovaní... neboli oni presne takí istí ako poslední dvaja antagonisti? Všetci to boli veľkí muži svojej doby, ktorí videli nedokonalosť (mnohokrát len domnelú, ale to stačí – aj Kristovi to stačilo) a cítili ju o to bolestnejšie, lebo oni mali možnosť svoju dobu zmeniť, postaviť sa proti súčasnému stavu a zmeniť ho, naplniť svoju vôľu – a uspeli a boli oslavovaní, rovnako ako by boli oslavovaní i tí poslední dvaja kebyže uspejú (Veľký muž svojej doby je ten, kto naplní vôľu svojej doby – kto povie svojej dobe, že čo chce, ktorý to aj naplní). Alexander, to bol hrdina, a Cézar! Boh! Predstavte si, že by Cézar žil dnes. Že by dnes prekročil Rubikon a započal by boj proti republikánskemu/demokratickému zriadeniu a zvíťazil by. Akoby ho dnes len ľudia častovali! Tyran, uzurpátor... a veru ho i vtedy tak častovali, nezáležalo na tom v akej kríze bola republika. Prešli však dve miléniá, a na Cézara nehľadíme takto, ale ako na veľkú osobnosť, dokonca ako na synonymum starovekého Ríma, tajne túžime byť ako on... Toľko možno povedať k relatívnosti dobra a zla. Predstavte si, že by vo vojne nasledujúcej po atentáte na Cézara nevyhrali jeho prívrženci a zástancovia principátu na čele s Oktaviánom, ale zástancovia republiky. Na vládu Cézara by sa hľadelo ako na hnusný vred v dejinách Rímskej republiky (teda ak by sa republika vôbec dostala z krízy a jej odkaz zotrval v západnej spoločnosti), ako na prekliateho Achnatona v Egypte (to bol antagonista!). Hitler bol porazený a na roky 1933-1945 sa bude takto hľadieť, ale vieme si domyslieť ako by sa naňho hľadelo o dvetisíc rokov kebyže zvíťazí – ako na veľkého vodcu, ktorý bol ešte skromný keď hovoril o tisícročnej ríši... A možno i omnoho skorej, lebo Hitler bol jedným z tej skupiny antagonistov ktorá sa k moci dostala legálne.

12. Kozmický antagonista – Obzrime sa teda na všetkých známych antagonistov. Mohli by sme ich nájsť tisíce, od malých po veľkých, od smiešnych po obávaných, od zákerných po čestných. Avšak žiadny, ani notoricky známy antagonista nie je Antagonista, stelesnenie všetkých piatich cností, doslova najlepší antagonista. Až na jedného.

Nie je to antagonista stvorený mysľou geniálneho spisovateľa, ani výtvor momentu nadpozemskej inšpirácie, vlastne tento Antagonista vôbec nie je výtvorom jednotlivca. Je výtvorom istého náboženstva, totiž kresťanstva, masy ktorá v ňom stelesnila všetky svoje tajné i zjavené obavy, neresti, všetko čoho sa treba vystríhať, a jeho tvorenie a formovanie trvalo tisícročia a nesie otisky státisícov mysli. Veď kto iní než vyznávači náboženstva obhajujúceho tých najslabších a najbiednejších mohli za svojho antagonistu, za symbol Zla zvoliť kohosi najmocnejšieho, najvznešenejšieho?

Každá kultúra a náboženstvo musí mať svojho antagonistu, stelesnenie hriechov ktorým by jej príslušníci smeli opovrhovať. Keď ešte vládla aristokracia, ktosi kto sa považoval za „prirodzene vznešenejšieho“ (nie že by som s takým niekým sympatizoval), za antagonistov dobra sa pozeralo na poddaných a nevoľníkov, narodená a odsúdená zberba ktorá bola dobrá len nato aby otročila. Je však jeden Antagonista, ktorým sa neopovrhuje, ale ktorý sa nenávidí, ktorý je vzorom a z ktorého dodnes čerpá moderné umenie s ktorým sme neustále konfrontovaní.

Satan.

Biblický archanjel Lucifer, Antagonista v rôznych obmenách sa objavujúci v troch svetových náboženstvách, skutočné stelesnenie piatich cností. Bol múdry, bol to archanjel túžiaci po poznaní, po pravde a čím bol k nej bližšie, tým bol ďalej od svojho Stvoriteľa... Bol i statočný, veď koľko odvahy musí mať jednotlivec ktorý sa opováži postaviť sa jedinému, nespochybniteľnému, všemocnému Bohovi, a čeliť mu? Bol i vskutku krásny, to dosvedčuje i samotná Biblia, bol najkrajším, najjasnejším zo všetkých božích stvorení. Bol mocný – jeho slovo malo takú váhu, že Nebesia sa rozdelili na tri strany tretina za neho, tretina za Boha a tretina ostala neutrálna. A napokon bol i pyšný, a odvtedy sa táto cnosť považuje za prvý zo siedmych „hriechov“. Bol pyšný a hrdý na to čo dosiahol, na to že jeho vlastná túžba po poznaní a vôľa k moci a nič iné ho vyšvihla nad ostatných anjelov, hlavne nad Michala, Gabriela, Rafaela a Uriela, no nedal sa tým zaslepiť a túžil mať ešte viac. A keď už nebolo možné stúpať, keď pri svoje honbe po sile, pravde a vznešenosti narazil na nepreniknuteľný strop ktorý sa nazýval „Boh“, neváhal sa postaviť proti nemu a povedať tie slová: „ “ Lebo on skutočne chcel byť najvyšší spomedzi anjelov, lebo chcel byť najbližšie k svojmu „Bohu“, no čím bol bližšie, tým viac zisťoval že to nie je On koho chce – lež jeho absolútna moc, múdrosť, vznešenosť, krása... a keď bude vládnuť, bude rásť ešte ďalej, pozdvihne seba i všetko čo bolo stvorené ešte vyššie, na rozdiel od pasívneho Boha ktorý pokladal dielo za dokončené. Veriaci by toto nazval šialenstvom – snahu vyrovnať sa Bohu, či dokonca predčiť Ho! Tento vznešený sen však robí z Lucifera Antagonistu, tragickú postavu ktorá narazila na neochvejný múr za ktorý sa jeho a ani nikoho túžby už nemohli dostať. Iný by si pomyslel že dosiahol všetko čo sa dalo, Lucifer však hľadal spôsob ako tento múr preraziť. A ako správny Antagonista i Lucifer – kozmický antagonista na rozdiel od iných antagonistov nechcel pretvoriť a povzniesť v súlade so svojou vôľou jeden štát, zem, kontinent či svet, ale on chcel pozdvihnúť celý vesmír, ba dokonca celé Bytie! (vychádzajúc z predpokladu že nebeské kráľovstvo sa nachádzalo mimo viditeľný, materiálny vesmír, teda Bytie presahovalo vesmír) – tak zosnoval vzburu proti nebeskému tyranovi, proti prekážke v napĺňaní jeho vôle. Ale snáď aj zdravá trpezlivosť by mala byť cnosťou, keďže vieme že lucifer sa snáď uponáhľal, zle načasoval povstanie a preto nezvíťazil. (podľa jednej verzie s ktorou súhlasia aj moslimovia to bolo vtedy, keď Boh stvoril človeka a všetkým anjelom prikázal aby sa mu poklonili. Lucifer si však zvolil radšej pravdu ako pretvárku a v súlade so svojou piatou cnosťou nepokľakol – veď ako by aj mohol plameň pokľaknúť pred hlinou, ako by mohol pokľaknúť pred čímsi čo bolo tak hlboko pod ním? – tak radšej v tej rozhodujúcej chvíli vyjavil svoju vôľu, a tretina anjelov mala odvahu priznať, že má pravdu) So svojimi anjelmi bol napokon vyhnaný z Nebies, miesto toho aby sa dostal najvyššie bol uvrhnutý do najhlbších Pekiel, namiesto večného blaha mu odmenou bolo večné utrpenie (ale to by mu asi bolo aj tak, ale k tomu sa ešte dostaneme), miesto svetla temnota.

13. Antagonista verzus svet – Tento Satan je stelesnením všetkých hriechov troch svetových náboženstiev, teda možno konštatovať že i celého západného a arabského sveta. Môžeme z toho vyvodiť, že všetci ľudia ktorí prijali, resp. ktorým boli nanútené tieto náboženstvá sa musia zákonite obávať jedincov podobných Luciferovi – teda antagonistov, schopných a vznešených indivíduí, ktoré sa z času na čas niekde na zemi objavia a majú tú odvahu byť sťa Lucifer, teda búrať staré pravidlá a zákony a múry a vymaňovať sa spod nich, trhať reťaze, a vytvárať vlastné pravidlá a kódexy (a aj sa podľa nich správať), ktoré nie sú v súlade s „vyššou“, všeobecnou vôľou, ale sú v zhode s jeho vlastnou, pravou vôľou (true will, ako ju nazval Crowley). Týmto vzbudzuje váš antagonista u čitateľa, ale najmä u svojich odporcov strach! Spomeňte si na pamätné slová Giordana Bruna: „S väčším strachom nado mnou vy vynášate ortieľ smrti než s akým ho ja počúvam.“ Takýto antagonista býva obdarovaný tou najsilnejšou (a zo strany opovrhnutiahodných často tou najnižšou) nenávisťou. Na tomto princípe však rastie aj moderné populárne „umenie“, i celá jeho tradícia protagonistov, antagonistov, kde antagonista je zástancom spoločnosti a všeobecnej vôle proti rebelujúcemu antagonistovi (Aj ak je antagonista kráľom pri moci a protagonista je disident, ešte vždy je nám natĺkaná do hlavy myšlienka že vláda antagonistu je v rozpore s „vyšším právom a spravodlivosťou“, a teda ona je rebelantská). Úplne najjasnejšie môžeme tento princíp vidieť v niektorých japonských dielach (ale aj inde, akurát tu to býva občas dotiahnuté ad absurdum. Nič proti japonskej kultúre vo všeobecnosti), kde sa v rozhodujúcej finálnej chvíli spoja všetky bytosti sveta a istým spôsobom prepožičajú svoju silu protagonistovi, aby antagonistu tesne porazil moment pred momentom ako on dosiahne svoj cieľ a naplnenie (všimnite si ako nikde inde, ale často práve len pri porážaní antagonistu sú povolené absurdné a nelogické dejové zvraty a prekvapenia a iné podvody). Zdá sa to ako skutočný divácky zážitok, „v poslednej chvíli poraziť zlého antagonistu tým že sme sa všetci spojili a zabránili mu dosiahnuť jeho cieľ“, ale kto si uvedomí že ako vysoko bol antagonista nad ostatnými, o koľko bol hodnotnejší ako oni! Uvedomte si že to čo ste práve zničili bolo omnoho vznešenejšie a vyššie ako vy a dosiahli ste to podvodom, a ono to iste malo víziu lepšieho sveta ktorú – na rozdiel od vašich zbedačených a ničoho poriadneho neschopných vôlí mohlo dosiahnuť!

V závere je teda celkom jasné, že bežní priemerní ľudia ktorí sa spoliehajú na prozeteľnosť a Všemohúcnosť Boha (alebo kohokoľvek iného) sú ľahko ovládateľní – keď už nič, aj morálne predsudky ťa môžu ovládať – a tieto príbehy ich majú udržať na uzde lžou, že nakoniec to budú oni ktorí zvíťazia vo svete nad skutočne mocnými a vznešenými. Je prirodzené že títo ľudia sa obávajú každého povstávajúceho Antagonistu a Lucifera, a malo by byť zároveň úplne prirodzené že schopní jedinci čo môžu dosiahnuť to, čo chcú, budú pľuť na kresťanstvo a Boha ako ochrancu slabých, neschopných presadiť svoju vôľu (podľa biblie: „chudobných duchom“), ktorí im bráni v rozkvite ich vznešenej, racionálno-egoistickej bytosti a velebiť Lucifera, ak nie priam Antagonistu.

14. Pôvod antagonistu – Až na pár fantazijných diel stojacich na fatalistickom príbehu, kde osud, veštby a proroctvá určujú beh dejín a sveta sa už nikde (a ani tam nie vždy) sa nikto nikde nerodí antagonistom. Rozumej: Každý sa antagonistom stane. (Nerozumiem, prečo Laveyisti že ich satanistom sa človek nestane, ale musí sa ním narodiť) Iste, do príbehu často vstupujeme in medias res keď už mnohé okolnosti sú dané a antagonistove zámery sú jasné – čo však bolo predtým? Odkiaľ sa nabrali tieto vášne antagonistu, prahnutia po rešpekte, vôľa k moci? Akým bol antagonista dieťaťom? Prezrimeže si pod drobnohľadom všetky fázy existencie antagonistu, teda detstvo (spadá doňho všetko čo bolo pred Momentom apostázy), moment apostázy, vzlietnutie ku hviezdam, skazenie (u Antagonistu a jemu podobných neprípustné) a napokon Pád (v ideálnom prípade Naplnenie či Implementácia, ale to je skôr mýtus).

15. Detstvo antagonistu – Teda to čím antagonista bol než sa stal antagonistom. Toto „detstvo“ zahŕňa celý život antagonistu predtým, než sa zriekol spoločnosti či šťastia ktoré v nej mohol dosiahnuť, alebo keď za seba zahodil hocijaký zaväzujúci morálny kódex a roztrhol všetky reťaze, ktoré ho spútavali, a konečne sa stal slobodným, stal sa tým, čím je. Detstvo teda trvá od narodenia až do tohto momentu apostázy, nezáležiac na tom, že či prebehlo v antagonistových 15-tich, alebo sedemdesiatich rokoch.

Pozn. Nie všetci antagonisti majú detstvo v ktorom boli spútaní morálnymi predsudkami. Síce u nich nikdy neprebehne (a ani nemusí prebehnúť) moment apostázy, skutočnými antagonistami sa stanú až keď začnú stúpať ku svojim hviezdam.

Aké teda býva detstvo antagonistu? Šťastné, či nešťastné? Antagonisti diel posledných rokov sú príkladom toho, že spravidla nešťastné – vo svojej mladosti boli často silne spútaní pravidlami morálky a trpeli v tých putách, často aj sami verili že tie putá sú skutočné dobro...Nielen to. Často už ako dieťa bol nútený podávať vyššie výkony ako ostatní, často sám cítil a aj trpel pre svoju vlastnú výnimočnosť, a nedostávalo sa mu vyššej odmeny. Tu vzniká jeho neskoršia antipatia ku šťastiu, šťastie sa preňho stáva čímsi nedosiahnuteľným. (Lucifer bol svojou vlastnou cieľavedomosťou a snahou byť najlepší nútený nikdy neustať a vždy, za každú cenu ísť za svojimi hviezdami, čo ho zžieralo a nedovolilo mu ani aby bol šťastným. Za jeho detstva to však boli vysoké očakávania nebies od prvého anjela ktoré mu nedovolili ustať) O to väčší je však hnev antagonistu keď sa spod tohto konečne vymaní, o to väčšia vášeň ženie antagonistu k jeho hviezdam. Robí to z antagonistu silnejšiu osobnosť trpiacu pocitom nedocenenia, a navyše osobnosť ktorá chce – a môže – dosiahnuť všetko. Mnoho ľudí v takomto ťažkom a náročnom „detstve“ môže hľadať oporu vo viere v Boha – veď o koho iného sa môže oprieť detská myseľ ak nie o Boha, toho najlepšieho ochrancu, ten najneochvejnejší zo všetkých útesov v rozbúrenom mori života, do ktorého bol ten malý človek neľútostne vrhnutý?

Môže sa stať a stáva sa že dieťa na tento útes zakotví natrvalo a už nikdy ho nič nevytrhne z tohto bezpečia, z tohto „šťastia“ v tom najzvláštnejšom zmysle slova. Umrú ako jedni z mnohých, lež vôľa k moci, zdroj všetkého utrpenia, u nich v láske zaniká (neplatí to len v oblasti náboženstva a vo vzťahu veriaci a Boh, ale aj vo všetkých láskach – k žene, koníčku, dieťaťu... – zabíjajú antagonistickú vôľu k moci, pravú vôľu, lebo naplnená láska prináša šťastie, teda okrem sebalásky). Avšak tí, ktorým sa tento prístav istoty neosvedčí, pre tých ktorí si zvolia cestu utrpenia a straty všetkých istôt a šťastia a miesto toho sa rozhodnú spoliehať sa iba na seba a kráčať sami v rozbúrenom mori, pre tých je uskutočnením chvíľa kedy, často za veľkého náreku a v zlomovej chvíli života vytiahnu túto kotvu – ich moment apostázy.

16. Moment apostázy – Moment apostázy je chvíľa, kedy umiera človek a rodí sa čímsi iným, antagonistom, sťa znovuzrodenie fénixa z vlastného popola, ktorý však povstal omnoho silnejší. K momentu apostázy dochádza zväčša za emocionálne vypätých situácií, kedy sa končí detstvo a rodiaci sa antagonista sa uvedomuje, že hodnoty o ktoré sa celý doterajší život opieral, „Boh, dobro, láska, zákon, posmrtná odmena,“ nie sú také ako by chcel, ba že až celou dušou je s nimi v rozpore. Antagonisti si v tomto momente uvedomujú vlastnú výnimočnosť a jedinečnosť, moment apostázy je uvedomený akt – človek si je celkom vedomí toho že stráca vieru v hodnoty ktoré zaslepujú spoločnosť okolo neho, stáva sa „bdejúcim,“ „vidiacim“ pravdu (či skôr skutočnosť takú aká naozaj je) a túžiacim po ďalšom poznaní, lebo tento moment nie je ničím iným než získaním poznania. Antagonista býva na tento akt „straty všetkej viery v dobro a spoločnosť okolo seba“ často celkom sám, niet nikoho kto by mu podal pomocnú ruku – no keď prejde týmto krstom ohňom, zrodí sa silnejší, lebo niet ničoho ťažšieho ako vzdať sa dobra, šťastia, spásy o ktorú sa bude deliť tisíc a viac „verných“ ľudí okolo neho, je to sťa zbaviť sa najťažšej závislosti, a vziať si na plecia ďalšiu úlohu, totiž hľadanie dobra, šťastia a spasenia vlastného.

Antagonista bezprostredne po momente apostázy – straty ilúzie šťastia – podobný je Adamovi a Eve ktorí boli za svoje poznanie dobra a zla vyhnaní z Raja (alebo Luciferovi ktorí bol za svoju pýchu), ibaže on je celkom sám. V tomto momente sa v Antagonistovi zväčša rodí jeho sebaláska, zisťuje že nik iný než on sám nebude milovať jeho samotného tak, ako by to on chcel. Ani jeho dovtedy najbližší – veď ako by mohla úprimne veriaca matka mať pochopenie pre syna čo vieru stratil? Bude ho milovať ďalej, je to prirodzený materský pud – ale nebude to pravé milovanie, lebo tá matka bude milovať už len ilúziu, to čím bol, alebo to čím by mal byť. Nikto ho nebude milovať takého akým je, niekto ho nebude milovať takého akým mieni sa stať – doteraz mohol mať (vyfantazírovaného a svojim potrebám prispôsobeného) Boha, no i toho stratil, kto ho teraz podrží? Napokon ho však antagonista objaví, toho ktorý bol celý ten čas tak veľmi blízko – je to jeho vlastné ja, Ego. Nikto iný ho nebude milovať tak ako si to on zaslúži, nikto ho nepozná (teraz po prebudení už nie) lepšie a nemá preňho také pochopenie ako on sám. Už sa nemusí neznášať – už nie je podceňovaný a všade sledovaný svojim vlastným svedomím ktoré je zas odrazom a predĺženou rukou morálky, cudzej vôle, (svedomie je ešte horšie než Big Brother) už ho nespútavajú žiadne normy, len tie, ktoré si sám vytýči. Ak vlastné normy poruší, nemusí sa obávať trestu a poníženia pred všetkými, ale čohosi omnoho horšieho – že sklame toho, koho najviac miluje, a tak sa stáva Antagonista sám k sebe úprimným, čestným, a spravodlivým. Čím lepší antagonista, tým si je prísnejším sudcom. Je skutočne milovaný a skutočne miluje – aký nádherný kruh – a do tohto kruhu skrz toto vstupuje práva láska a oddanosť Satanovi. Je to rovnaký „rozum presahujúci“ nezmysel ako trojjedinosť Boha.

Pamätám si svoj moment apostázy, vlastne naňho nikdy nezabudnem. Stál som na temnom rázcestí, vpravo bolo falošné svetlo ktoré som poznal a vľavo tajomná temnota, a ja som preťal staré putá a uslzený vykročil doľava. Až oveľa neskôr som našiel za tou temnotou svetlo, svetlo ku ktorému LaVey nikdy nedospel.

Keď to teraz zhodnotím, strata viery bola napriek všetkému utrpeniu tá najlepšia vec čo sa mi kedy prihodila.

17. Vzlet ku hviezdam – Nejaký čas po momente apostázy sa zmätenosť a vystrašenosť antagonistu zo seba samého a svojich skutkov vytráca. Teraz sa už môže nazvať antagonistom – svoj pobyt na zemi totiž zasvätil akejsi vlastnej vznešenej myšlienke, ktorá je často v absolútnom rozpore s hodnotami spoločnosti naokolo – po ničom netúži tak veľmi ako po čím viac snov dosiahne a naplní, tým viac bude lono jeho ambícií rodiť ďalšie sny, ešte vyššie vznešenejšie a nedosiahnuteľnejšie. Antagonista sa teda bude čoraz viac vzďaľovať od šťastia ktoré v momente apostázy opustil. Nietzscheho výrok „Čo je to dobro?“ (z Antikrista §2) platí len čiastočne, lebo šťastie z prekonanej prekážky/dosiahnutej hviezdy trvá len veľmi krátko, je sťa dávkou drogy pre závislého, lebo vzápätí sa rodí ďalší, ešte vyššie položený cieľ (u Antagonistu sa tento nový cieľ vztyčuje okamžite a moment šťastia nie je). Antagonista býva počas svojho vzletu ku hviezdam spravidla sám – vie totiž že stádo sa prispôsobuje najpomalšiemu členovi, a antagonista vie že jeho ľudský život je na dosiahnutie jeho hviezd prikrátky na to, aby sa nechal niekým zdržovať (sám Antagonista by bol chválil jeho smrteľnosť, lebo by vedel že ona je palivom pri jeho vzlete, nútiace ho ničím sa nezdržovať). Počas svojho vzletu ku hviezdam môže antagonista dosiahnuť mnoho, stať sa bohatý, mocný, slávny, obdivovaný a nenávidený (posledné tri idú ruka v ruke), vyšší a výnimočnejší než masy pod ním, no vďaka svojím ambíciám i nešťastnejší než oni, lež nikdy nedosiahne svoj cieľ, apoteózu. Antagonista však počas celého vzlietania tajne utešuje jednou malou, ale nezničiteľnou pravdou – síce nikdy nedosiahne svoje stále mu unikajúce hviezdy, zatiaľ čo iní, neambiciózni jedinci áno, na konci svojich dní sa bude môcť obzrieť a zbadať, že jeho duch pri svojom vzlete vyletel omnoho vyššie než ostatní, ktorí sa jemu zdajú ako mravce, a ktorým sa on zdá sťa slobodný orol.

Najdôstojnejší čin je postaviť si ďalší pred seba.“

18. Skazenie – Dochádzame k veľmi biednemu obdobiu existencie antagonistu, totiž skazenie (treba však povedať že nie všetci antagonisti sa skazia, u Antagonistu a jemu podobných a blízkych je to nemožné). Skazí sa ten antagonista ktorý vyletel už veľmi vysoko, má peniaze, slávu i moc, no jeho sebaláska prerástla jeho pravú vôľu a príliš sa zaľúbil do seba a do toho čo dosiahol. Jeho pýcha prerástla cez ten krehký bod po ktorý bolo možné nazvať ju „hrdosťou“ a zhubne pohltila i ostatné antagonistove cnosti. Tento antagonista je vskutku šťastný, necíti už potrebu zdokonaľovať sa a letieť vyššie, alebo to príliš odkladá, a tým je skazený. Stáva sa z neho slizký hedonista, epikurejec v neslušnom slova zmysle, nemyslí na nič iné než na naplnenie svojich rozkoší, len na svoje telo, a čo je najsmutnejšie, pravdivé reči a varovania o tom čo sa z neho stalo neberie vážne, dokonca ešte pôvodcov týchto rečí tresce aby si potvrdil svoju moc. Podobný je plodu mocného stromu, kedysi zdravého, krásneho a chutného, teraz však napadnutom hnilobou. Pravá vôľa sa zmenšuje, no brucho a počet „požívaných“ žien v háremoch rastie.

A kto je vlastne najnebezpečnejším nepriateľom antagonistu? Masy jeho protivníkov? Božské zákony čo porušuje? Protagonista? Nie. Ja prezradím meno toho najnebezpečnejšieho nepriateľa antagonistu, milý čitateľ, a jeho meno je – šťastie. Vedel to aj Majster Eckhart: „najrýchlejším zvieraťom, ktoré nás donesie k dokonalosti, je utrpenie.“ Náš milý kresťan to myslel ináč ako ja, ale tiež vravím: Šťastie je pasívny pocit a zvádza k pasívnosti. Utrpenie je naopak pocit aktívny a zvádza k aktivite. Antagonista pre svoje neustále vzlietanie k hviezdam a prekonávanie prekážok, pre neustále nenaplnenie neustále trpí, a to ho vedie k ďalšej aktivite. (Aj preto je Peklo plné utrpenia, tak ako Babylon, a v stojacej Utópií utrpenia niet)

(Stalo sa to i Nietzschemu, kto neverí nech si prečíta jeho Ecce homo... vlastne stačí ak len hodí pohľadom po názvoch kapitol. A napokon on aj bol náležite „odmenený“ za svoje skazenie sa...)

Skazený antagonista často zneužíva svoju moc, jeho skazenosť je niečo ho robí všetkými neznášaným, dokonca i jeho niekdajšími spojencami a služobníkmi. I jeho mladé ja predtým než sa skazil by ho nenávidelo. Takýto antagonista nie je po chuti ani mne – je totiž kýmsi, kto sa zamiloval do vecí, ktoré robia z čestných a vznešených ľudí špinavé prasce, nezaslúži si už svoju dosiahnutú moc, a smie byť zvrhnutý a jeho pád nie je žiadna tragédia, dokonca ani jeho vlastná, pretože jeho ďalší život by mu len spravil väčšiu hanbu než jeho Pád.

(Ešte jedna malá, ale veľmi dôležitá rada pre všetkých antagonistov: Nikdy nehovor protagonistovi ktorého máš v moci ako s ním naložíš miesto toho aby si to rovno a rýchlo spravil. Takéto vychutnávanie si moci je známkou tvojej skazenosti a slabosti tvojho ducha, chabosti tvojho Ega, ak si ho potrebuješ takto mastiť. Sám Antagonista vie, že je často lepšie rýchlo a odvážne konať, než dlho hovoriť a rozmýšľať, a koná v súlade s tým)

19. (Malá odbočka) Utópia & Babylon – Šťastie – to je úplné popretie individualizmu, Spomeňte si na Utópiu od Thomasa Moora – Utópia mala byť najšťastnejšou zemou na svete, nikto by si nič nevážil pretože súkromné a dokonca ani osobné vlastníctvo by nebolo, všetci by sme si boli rovní, dokonca by bolo povinné aby sme všetci nosili rovnaké oblečenie – úplne šťastná zem, nikde by nebolo nikoho vytŕčajúceho z davu, žiadny individualista, nonkonformista, tobôž antagonista! Lebo všetko čo kresťania nazývajú zlom a čo je v skutočnosti aktivitou a energiou pochádza z Ega, a to sa rodí nie v momente apostázy, ale už vo chvíli kedy si jedinec uvedomí seba samého (čomu sa systém utópie snaží zabrániť) , fakt že má ženu a rodinu o ktorú sa treba postarať, a to aj na úkor iného. A popretie rodiny dokázal vymyslieť Platón (v jeho Utópií všetky deti boli vychovávané všetkými dospelými, každý mal 1000 otcov a 1000 detí), ale Kristus sa k tomu neodhodlal (a preto jeho Dobro nikdy nemôže zvíťaziť).

Ale kto by bol v takejto Utópií skutočne šťastný? Nikto by nemohol prejaviť svoje vlastné, individuálne a výnimočné sklony, danosti, talenty, vaše vlastné Ja hlboko vo vašom vnútri pod nánosom konformizmu a stádovitého myslenia by trpelo, škvarilo sa a scvrkávalo. Vývoj v takejto Utópií by stagnoval tak ako stagnoval v socialistických štátoch v dvadsiatom storočí, kde o každého bolo postarané a kde nikto nebol motivovaný do akejkoľvek činnosti, pretože úspech, tak ako všetko, patril všetkým, a lajdák bol odmeňovaný rovnako sťa obetavý. Haním Utópiu, komunizmus a všetky podobné ľavicové nápady a takzvané „šťastie“ čo majú priniesť! Oslavujem Veľký Babylon a neviestku kozmopolitizmu, individualizmu a pestrosti národov (vlastne miesto kde už nie sú národy, ale sú len jednotlivci), a vôbec všetkého čo v ňom prebýva, kde každý deň sa prebúdzajú milióny duší ku svojmu vzletu ku hviezdam a kde skutočný racionálny egoizmus každého jednotlivca zároveň nedovolí vybudovanie pre niekoho nespravodlivého systému, pretože nik sa nedá uchlácholiť falošnými rečami a lžami o šťastí a nikto sa nepoddá nízkej nenávisti (neznášam Slovensko) a bude sám bojovať za svoje práva, a kde zároveň je tento racionálny egoizmus a liberalizmus využívaný na rýchly rozvoj spoločnosti a jej pokrok, tak ako na západe, a na vystavanie Veľkej Babylonskej Veže...

20. Pád – „Čím vyššie vzlietneš, tým tvrdšie padneš,“ hovorí známe príslovie zrejme vymyslené akýmisi závistlivými škodoradostnými kresťanskými mysľami, a má pravdu. Pád antagonistu je tým tragickým momentom, kedy antagonista (často na vrchole svojich síl a krok od dosiahnutia svojho pre protagonistu a to čo zastupuje zhubného cieľa, aby to celé bolo dramatickejšie) býva zastavený protagonistom, nastáva jeho potupenie, kedy i ten biedny divák stotožnený s biednym protagonistom môže opľuť antagonistu a všetko čo symbolizuje, totiž vznešenosť a všetkých päť cností, jeho slobodomyseľnosť a voľnomyšlienkárstvo, a tešiť sa z toho že opäť sme to my, ktorých si nazval úbohí, priemerní, totiž tí dobrí, ktorí sú brániaci vieru, nádej a lásku zosobnení v protagonistovi ktorí môžeme radostne šliapať po antagonistovom bezvládnom tele a môžeme si dokazovať silu svojej zjednotenej moci nad jedným jediným antagonistom. A aká je to radosť, šliapať po tom z ktorého šiel toľký strach, z ktorého bolo priam cítiť toľkú moc a vznešenosť!? Vravel si, že sme nízky a špinaví, teraz cíť ako naše špinavé nohy šliapu a dupú po tebe! Áno, potvrdzujeme si svoju moc, totiž moc že viacerí zdolajú jedného a naša zjednotená vôľa ktorej sme obetovali svoju slobodu a svoju individualitu je silnejšia než ty! A nemysli si, že ťa bude niekto oslavovať! My držíme v rukách pero ktorým sa píše kniha dejín, už sme dokázali z jedného úbohého ukrižovaného bláznivého žida spraviť Spasiteľa – vedz teda, že budeš ešte opovrhnutejší ako sme my!

Pád antagonistu sa vo svojej podstate v ničom nelíši od rozbitého sna malého dieťaťa (ide o rovnaké nenaplnenie. Ak antagonista už napĺňal svoj veľký úmysel a v tom bol zastavený, podobný je mladému páru milencov, on milenec a jeho hviezda milenka, ktorých od seba počas milostného aktu odtrhli od seba neprajníci – mnohí z nich totiž túžili po tej deve! – ešte pred vyvrcholením) – i antagonista bol v istom slova zmysle malým veľkým naivným dieťaťom, ktoré si nedalo prísnou spoločnosťou vziať svoje nádeje a sny, len antagonistov sen bol omnoho vyššie než sen toho drobca. Pád antagonistu je opäť tragický v tom, že tak sám ako antagonista vzlietol hore, tak sám padá i dole strháva i všetko svoje utrpenie so sebou, zatiaľ čo milióny (čím viac tým lepšie) okolo neho oslavujú svoj radostný triumf. Pre toto boli vymyslené všetky tie rovnostárske systémy – aby sa mohlo pretĺkať lož antagonista si je rovný, rozumej: „je rovnako malý“ ako všetci ostatní. Nietzsche o tom napísal v Ranných červienkach: „Čím vyššie vzlietneme, tým menší sa zdáme tým, čo nevedia lietať.“

Zamyslime sa nad sebou. Ako, napriek všetkým fígľom a úskokom rozprávača príbehu, môže nadržiavať tej hnusnej spoločnosti ktorá zosobnená v protagonistovi poráža antagonistu? Chceme byť či snáď už sme rovnako konformní ako oni, stratili sme samých seba v dave a jeho stádovitom myslení? Prečo fandíme a dokonca oslavujeme triumf mnohých nad jedným? Pretože sme slabí – a tešíme sa z toho keď niekto, kto je slabý ako my, triumfuje nad niekým mocným, dáva nám to totiž ten dlho stratený, no nikdy nezabudnutý a nikdy nechýbajúci pocit moci, pretože v tomto svete si slabí a stádovito mysliaco skutočnú moc nikdy nemôže vychutnať, tu nikdy nezvíťazí slabý nad mocným (a aj ak zavedie zdanlivo rovnostársky systém, vždy budú mocnejší víťaziť... vždy). Pád antagonistu v ohľade na skutočný svet nie je nič iné než kompenzácia pocitu menejcennosti bežného diváka pocitom zadosťučinenia z porážky príčiny jeho menejcennosti zosobnenej v antagonistovi.

21. Apoteóza – Možno rozlíšiť dve apoteózy (zbožštenia) antagonistu. Prvé je sebazbožštenie, totiž akt ktorý nastáva v momente apostázy po strate viery v Boha keď namiesto neho začína antagonista oslavovať seba – toto robia i satanisti a luciferianisti, a hovoril o tom aj Nietzsche v slávnom Pomätencovi – „zabili sme Boha, teraz sa my musíme stať bohmi.“ Túto apoteózu nazývam menšou a nie je predmetom môjho záujmu v tomto paragrafe.

Tým je Veľká Apoteóza, skutočné zbožštenie antagonistu, dosiahnutie jeho najvyšších hviezd, skutočné vzatie medzi bohov (alebo dokonca vyvýšenie nad nich!) sťa v akejsi antickej báji, predovšetkým však opozitum Pádu antagonistu, totiž Veľké Naplnenie, absolútne zosúladnenie okolitého sveta s antagonistovou vôľou a premoženie všeobecnej vôle, resp. protagonistu, ktoré je momentom, kedy antagonista dosiahne svoj najvyšší cieľ, nad ktorý už niet nič a ani nemožno myslieť už nič. Je to víťazný návrat Lucifera do Nebies a jeho korunovácia za Pána Kozmu. Ešte nijakému antagonistovi (v dnešnom slova zmysle) sa však nepodarilo Apoteózu dosiahnuť, ani samotnému Antagonistovi nie. Apoteóza je nedosiahnuteľný cieľ každého antagonistu, po ktorom už siahal, ale nedosiahol už Herakles. Dosiahne ho len Druhý veľký Antagonista. Nedá sa ani opísať čo všetko bude dosiahnutie Apoteózy so sebou obnášať. Kiežby sa raz v tomto svete našiel básnik ktorý by dokázal napísať verše o tomto božskom akte! Bola by to pieseň absolútneho víťazstva...

22. Skutočný svet – Všetko o čom sa doteraz hovorilo bolo predmetom autorských fikcií, rôznych zmyšlených príbehov v ktorých vystupoval antagonista. Skotočnosť je však v ostrom kontraste k dejom takýchto príbehov – tieto príbehy sú totiž vymýšľané nato aby vyvracali skutočnosť, a tvrdia lož že slabí zvíťazia.

Pozrimeže sa na ten skutočný svet, na skutočného antagonistu a jeho skutočný príbeh. Človek ovplývajúci všetkými piatimi cnosťami a pravou vôľou, conatusom, je na dobrej ceste k tomu aby sa stal antagonistom – záleží od myslenia spoločnosti v ktorej sa snaží uplatniť, koľko závistlivých jednotlivcov (protagonistov) sa nájde, ktorí budú chcieť antagonistov vzlet zmárniť. Inak priebeh života antagonistu prebieha zhruba ako rovnako ako vo fikcií, až na to že vo fikcií vždy končí ako opovrhovaný jedinec, v skutočnosti antagonistovou odmenou je večná sláva. Takisto ak má ten pád prísť, tak spravidla až po skazení, výnimky môžu prísť ak si antagonista pri získavaní svojho cieľa znepriatelil prevažnú časť sveta (Napoleon, Hitler...). Skutočný antagonista ak sa neskazí, tak vstupuje do onej časti antagonistovho vývoja, ktorá je apoteózou v menšom, a ktorú volám víťazstvom (dosiahli ho aj tí dvaja spomenutí v predchádzajúcej zátvorke).

Víťazstvo nastáva až v momente smrti antagonistu, ktorý si udržal svoj moc/slávu/prestížny status/poznanie, večne túžiac po ešte väčšej, keď jeho činy a myšlienky premohli všetkých protivníkov, neprajníkov a protivníkov (aspoň symbolicky v prípade nepremožiteľnej presily). V skutočnom svete totiž vyhrávajú antagonisti – nie tí slabí, nie tí čo si myslia že sú antagonisti, ale tí skutoční, podobní Antagonistovi... neexistuje žiadny protagonista zhadzujúci Prsteň do Hory osudu. Takýmito antagonistami, ktorí leteli za svojimi hviezdami a vyleteli veľmi vysoko, skutoční antagonisti, to sú Sargon, Alexander Veľký, Cézar, Oktávius, Džingischán...

23. De civitate Luciferi – bolo už povedané, že antagonista nehľadá, ba nesmie hľadať šťastie, ten pasívny pocit, ale hľadá čosi čo zďaleka presahuje šťastie... Je zmietaný večným nepokojom, nešťastím pri (ne)dosahovaní svojho stále utekajúceho cieľa. Všetci túžia po šťastí a nesmrteľnosti, no nik z nich ich nedosiahne, lebo nesmrteľnosť môže dosiahnuť jedine ten, ktorý zďaleka netúži po šťastí – jedine meno skutočného antagonistu ostane navždy zapamätané a skrz to večné. Antagonista sa stáva (aspoň morálnym) nepriateľom spoločnosti, teda kresťanskej spoločnosti. Uvedieme vám citácie z Božieho štátu Sv. Augustína Aurélia: „Boží štát v otázke najvyššieho dobra hlása, že je dosažiteľné len na druhom svete. Hoci len letmý pohľad na život na zemi poučuje človeka, že tu nemožno nájsť a získať stále šťastie a blaženosť. Kresťanstvo sa neodťahuje od spoločnosti, ale poukazuje, že život v spoločnosti je plný všelijakých nepríjemností a trápení. (...) Najvyšším šťastím človeka je pokoj. (...) Boží štát len na druhom svete očakáva dokonalý pokoj, ktorý bude večný. (...) Konečným údelom tých, čo nepatria do božieho štátu, bude večné nešťastie a večná bolesť.“ Hľa, pozrite na kresťana ktorý zo všetkého najviac túži po pokoji, dúfa v akýsi boží štát, utópiu. Všetky utópie sa viac či menej vyznačujú tým, že človek v nich bude mať pokoj. Už boli aj reálne pokusy o vybudovanie takejto utópie... socializmus a komunizmus východného bloku... kde všetci mali byť šťastní a rovní a mali dosiahnuť pokoj, no vieme, čo zdanlivé šťastie a rovnosť a skutočný pokoj prinášajú – stagnáciu! Kto by chcel žiť v Božom štáte, kde by bol pokoj a šťastie? Každý otrok, plebejec, človek unavený životom (lebo život je len večný a nekončiaci boj) a neschopný jedinec, ľudia medzi ktorými sa kresťanstvo šírilo vskutku sťa mor, by dúfali v tento boží štát už na Zemi, ale vznešení jedinci, nepokojné duše, antagonisti... u nich tiež platí rovnica šťastie rovná sa pokoj, ale oni dokážu túto slabosť premôcť, zaprieť to v mene čohosi väčšieho čo po nich ostane na tomto svete...

Svet, to je peklo. (Aj ostatní ľudia sú peklo. Kresťanstvo sa to snaží premôcť tak, že z ľudských vlkov spraví ovce, kým satanizmus naučí svojho stúpenca ostatných vlkov premôcť a ovce vrátane ich pastiera roztrhať) Správne sa tvrdí, že Satan, aktívny princíp, je vládca tohto sveta. Vo svete vládne večný nepokoj a nešťastie, ktorá pramení z energie ktorá sa volá život a jej snahy o sebauchovanie, ktorý človek čiastočne premohol tým že vytvoril štát (je to vskutku „božská“ inštitúcia). I tu však tento boj pokračuje, ako boj o moc/slávu/peniaze/poznanie. Vedú ho však medzi sebou už len vznešení jedinci (ktorých Kristus nazval „zlými“), tí ostatní naďalej túžia po pokoji, po smrti. Antagonista svojou aktivitou narúša zdanlivý pokoj v štáte, v spoločnosti, právoplatne je teda nenávidený slabomyseľnými jedincami túžiacimi po šťastí... Ako teda vyzerá peklo? Je rovnaké ako náš svet, ako pravá kapitalistická spoločnosť – každý sa len ženie za tým svojím, nikto nie je šťastní... prečítajte si Swedenborgovu knihu o nebi a pekle, absolútne to sedí... Ako vyzerá Nebo? Číra utópia... všetci majú pokoj a šťastie. Aký je rozdiel medzi týmito dvoma štátmi? Civitis Luciferi je prosperujúci kraj, vďaka nepoľavitelnému úsiliu svojich členov je na vysokej ekonomickej i kultúrnej úrovni. Civitis dei je asi tak na úrovne skorého paleolitu, akurát majú všetkého dostatok (alebo sú spokojní s tým málom). V tom prvom štáte sú všetci nešťastní, lebo túžia vzlietnuť ešte vyššie a vyššie, zrážajú na zem hviezdy ostaných kým tie ich vlastné miznú v nedohľadne, na tom druhom sú všetci šťastní, sedia si na svojich hviezdach, a to im stačí.

bolo dobrom, totiž že zlo je len nedostatkom dobra, a že zlo je škodlivé. Aký blud! Šťastie a pokoj sú škodlivé, lebo prinášajú stagnáciu! Zato nepokoj antagonistickej duše , ak neprivodený okolnosťami tak privodený antagonistom umelo, nás posúva ďalej. Nie takzvané kresťanské zlo vzniklo ako nedostatok ich dobra, ale naopak! Kresťanské dobro (túžba po šťastí, úľave, pokoji) vzniklo ako nedostatok pravej vôle k životu a jeho zvelebovaniu, ktorá je vlastná antagonistovi!

Aurelius dokonca tvrdí, že hriech (v kresťanskom zmysle slova) je príčinou otroctva! Opäť, aký blud! Skôr (pravý) kresťanský spôsob života, poddajnosť, neodporovanie „zlému,“ to je príčina otroctva! „Každý, kto hreší, je otrokom hriechu.“ (Ján 8,14) Ten, kto toto povedal, je zas otrokom lži.

24. – Dnešná kultúra, prinajmenšom tá mainstreamová, tematicky a obsahovo padá na to najhlbšie dno. Je totiž určená pre väčšinu, a ako bolo a ešte bude dokázané, vidíme že väčšina ľudí sú slabí jedinci spĺňajúci podmienky k tomu aby nenávideli moderného antagonistu. Plebejská väčšina, zdá sa, vždy nenávidela vznešenosť ktorú antagonista, nech v moderných dielach je vykreslený akokoľvek zjazvene a znetvorene, predstavoval, a milovala momenty kedy je antagonista pošliapaný... Aká je to v skutočnosti hanba, písať diela pre väčšinu! Aká je to hanba, byť uznávaný väčšinou! Akú hanbu budem mať ja, ak sa s týmito riadkami stotožní väčšina!

Antagonista, tento dominus et deus, je v mnohom sťa Boh – má moc, má slávu, ale čo je vo všetkom najdôležitejšie – má suverenitu. Boh mohol vraždiť ľudí, hubiť celé národy, zabraňovať dostavaniu Babylonskej veže, určovať pravidlá spoločnosti, a zodpovedný bol len sebe, nebol obmedzený žiadnou normou tak ako je človek. Myslím, že hlboko v srdci každého muža ja zakorenená nenávisť k Bohu, k čomusi vyššiemu ako je on sám, obzvlášť k symbolu všemocnosti , niekomu kto môže riadiť a určovať náš život, niekomu kto má nad nami moc, a svojou determinovanou vládou nad týmto svetom nám berie slobodu konania... V ľuďoch často tento pocit len drieme, no až v rapídnom zhoršení podmienok dochádza k jeho prebudeniu. (Takéhoto charakteru je moment apostázy, ale i všetky socialistické hnutia vo svete, lebo idú proti niečomu čo je nad nimi rovnako ako je nad človekom Boh, ale ich protivník je viditeľný) Predovšetkým je to nenávisť k niekomu, kto túto moc odjakživa mal, nikdy sa k nej nemusel tŕnistou cestou dopracovávať. Silní jedinci prekonali túto nenávisť, Boha berú ako štandard, ako niečo čo sa má presiahnuť (nesprávne hovorí Nietzsche, že nadčlovek musí Boha poprieť), zatiaľ čo slabí jednotlivci pred týmto Bohom pokľaknú, bezvýhradne ho milujú a obraňujú ho, avšak zrejme si túto neuvedomenú nenávisť k Bohu kompenzujú nenávisťou, totiž k niekomu kto je, ako už bolo povedané, ako Boh ale je z mäsa a kostí, je zraniteľný – všetka naša závisť, zášť a nenávisť k Bohu sa kompenzuje keď vidíme porážku niekoho, kto je vo svojej podstate ešte viac ako Boh – lebo dobrý antagonista sa spravidla dostal k svojej moci sám, získal ju. Zato mocní a vznešení jednotlivci si všetko toto uvedomujú, Bohom, pasívnym, nezdokonaľujúcim sa princípom opovrhujú a obdivujú Antagonistu – toho, ktorý im je vo všetkom vzorom tým, že sa ku všetkému dopracoval sám.

25. Boh Antagonista – Je to pravda, že ktorýkoľvek antagonista musí byť zároveň ateistom, kýmsi kto musí zaprieť existenciu najvyššieho Bytia, a uctievať len seba? Ten, kto si to myslí, je krátkozraký. Antagonista ktorý by pripustil existenciu kresťanského Boha by pre seba zaistil (aspoň domnelú) existenciu dokonalého protivníka v tomto svete plnom zbabelcov, pokrytcov a dezertérov, najvyššiu hviezdu skutočne hodnú prekonania, protivníka skutočne hodného tej najlepšej nenávisti, a sám si vytýčením takéhoto nemožného a nesplniteľného cieľa stal vznešeným (lebo všetko čo by konal aby sa povýšil nad trón Boha tak ako to kedysi chcel iný (A?)antagonista by nutne viedlo k tomu, že tieto jeho skutku by museli byť vznešené a on by musel byť hodný obdivu). To však nie je otázka ktorú som chcel nastoliť – tá je „smie mať antagonista iného boha okrem seba, hodného poznania a uctievania?“ - a vskutku jeden taký Boh je, Boh-Antagonista, NadBoh, Lucifer, Satan, Samael, jediný boh hodný poznania medzi vznešenými, Boh ktorý tu je a odjakživa bol a bude nato, aby ho uctievali antagonisti a snažili sa mu podobať. Obrátenie sa k tomuto bohu, ktorého si slabí, nehodní a nevznešení vytýčili ako antagonistu vo svojom náboženstve pretože stelesňuje všetkých 5 cností vďaka ktorým ich presahuje (i keď novodobá tradícia kresťanstva pre väčšinu ho zdegradovala na mrzkého Pána temnôt, lží, zla atď... skutočný nepriateľ kresťanstva nie je LaVeyov Satan, on je nanajvýš pokušiteľ, pravým nepriateľom hodným ich nenávisti je len Antagonista) neznamená popretie sebazvelebovania a sebauctievania, naopak je to ďalšom fázou v tejto evolúcií. Uctievania seba samého napĺňa najvyšší hriech kresťanstva – pýchu – a tým sa približuje vo svojom egoizme Diablovi, Antagonistovi (hriech pýchy bol vždy vlastný i Hospodinovi i Jeho Synovi, veď napokon Diabol je stelesnenie moci). Boh-Antagonista, Lucifer by mal byť Bohom všetkých antagonistov, boh individualistov, ochranca vznešených... veď keď slabí si smeli vytvoriť svojho Boha ku ktorému by sa smeli utiekať v momente porážky, a mohli s jeho pomocou víťaziť nad vznešenými vo svojej domnelej duchovnej sfére, nie je vytvorenie Boha-Antagonistu (či skôr jeho znovuobjavenie?) prvým krokom k tomu, aby po 2000 rokoch opäť vyhral jeden nad stádom? Ak sa boh slabých volá Boh, nemal by sa boh silných, to jediné čo ich bude napriek ich vzájomnej nevraživosti zjednocovať, volať NadBoh? Ale on už má vznešenejšie meno, Lucifer... Fakt, že antagonista pripustí existenciu ako Boha, tak i NadBoha ešte vôbec neznamená, že sa má ku komu utiekať... naopak, NadBoh je noblesnou vežou. Antagonista venuje všetku svoju silu na svoj vzlet ku hviezdam, a duševný kontakt s NadBohom nadväzuje len v momentoch fyzického vyčerpania, kedy prostredníctvom meditácie a rozhovoru s Antagonistom nadobúda sily a spevňuje svoje presvedčenie potrebné na svoje na odmietnutie šťastia a prijatie svojho utrpenia plynúceho zo svojej honby za hviezdami. Veru, antagonista si smie svojho boha uctiť len v momentoch dočasného vyčerpania a v momente víťazstva (ak sa však nenachádza na čarovných ostrovoch!) – veď aj kresťania chodia do kostola v nedeľu. (Toto neplatí ak hviezdou antagonistu je dosiahnutie magických vedomostí a poznania, prípadne čosi obdobné pri čom na dosiahnutie hviezdy je potrebný samotný opakovaný kontakt s Luciferom) Napokon treba konštatovať že pre žiadneho antagonistu nie je uctievanie NadBoha skupinovou záležitosťou – aj ak by všetci antagonisti uctievali toho istého NadBoha, robia to vždy samostatne a individuálne, lebo predsa len každý má svoje vlastné predstavy o NadBohu v detailoch odlišné od predstáv ostatných, a tiež lebo dôležitý je osobný kontakt s Lucifer skrz seba samého, nie prostredníctvom tretej osoby (napr. kňaza atď.). Veď načo je dobré kolektívne velebenie akéhosi Boha? 1. Na to, aby sme si dokázali svoju spolupatričnosť? Ale to je stádovité myslenie hodné RHP, a nie vznešeného ducha radujúceho sa zo svojej jedinečnosti a samoty! 2. Na to, aby samotné rituály mali väčšiu silu? A nie je celá táto kniha obhajobou toho aby si sa spoliehal len seba, a tak sa stal silnejší než akákoľvek skupina či stádo? Veru vravím vám – kresťanská viera mala jednu cnosť, mala to byť individuálna viera kde by každý bez sprostredkovateľa mal osobný kontakt s Bohom, no túto svoju cnosť stratila... nerobme tú istú chybu, ako hovorí Zarathustra, nestavajte v mojom mene nové kláštory! Čo môže byť neindividualistickejšie než akási falošnosť zvaná „Cirkev Satanova?“ Lepšie je uctievať NadBoha sám ako s niekým, a veru vravím vám – všetci antagonisti uctievajú toho istého NadBoha, Lucifera ako vzor, a svojho Boha, teda seba, podriaďujú tomu aby bol čo najpodobnejší NadBohovi – to je cesta k osobnej večnosti, k nadčlovekovi i ku všetkému o čom ste kedy snívali. Ale žiadne spoločné uctievanie NadBoha!

A napokon, i NadBoha možno, ak si Antagonista, stotožniť so svojím Egom. A ešte, ak by napokon Boh bol prekonaný, ešte to nie je koniec, je tu NadBoh (a za ním je idea „čohosi ešte vyššieho“ atď. atď.).

Vidím Boha vždy keď sa pozriem do zrkadla.“

26. Zlaté časy Homéra – Sú diela napísané už takmer pred tritisíc rokmi, ktoré ma však napriek tomu ešte i dnes dokážu nadchnúť. Jedná sa o diela slepca, skutočné skvosty, obzvlášť to prvé – Iliada. A prečo sa u mňa tešia toľkej obľube? Majú snáď dobrého antagonistu? Kdeže, u Homéra niet antagonistu! Bol to skutočne veľký autor, povznesený nad najrozličnejšie spory, rovnako dobrý uňho bol Trójan ako Grék (pritom sám bol Grék a mal teda právo jednej strane nadržiavať a spraviť z nej protagonistickú stranu a z druhej antagonistickú, ale – Sláva! – nespravil to). Prečo? Veľký Básnik chápal že obe strany mali svoje pohnútky, dôvody pre ktoré konali tak ako konali, a neospevoval ich úmysli, nech boli akékoľvek, ale ospevoval ich veľké činy, nech boli vykonané rukami ktorejkoľvek strany! Homér nepísal o dnešných smiešnych protagonistoch – mladých chlapcoch, neskúsených ktorých si osud vyvolil aby spasili svet, v tomto prípade aby zvíťazili pre jednu stranu – jeden taký tu vlastne bol, Patroclus, a dobre vieme ako dopadol a čo priniesol! Skutoční hrdinovia z diel Homérových by boli dnešní antagonisti – obzvlášť Achilles, ten ktorý najviac prahol po večnej sláve, on by bol antagonista ako hrom – boli totiž múdri, odvážni, krásni, mocní a pyšní, a teda vznešený, a celá Vojna o Tróju bola bitkou vznešených antagonistov, trpiacich kvôli snahy rozšírenia ich moci a slávy až po hranice Večnosti a za ne... Bol to súboj dnešných moderných antagonistov, nikde nebol žiadny prekliaty protagonista stelesňujúci sny tých ktorý si ich nevedia sami naplniť... Všetci tam boli protagonisti a antagonisti zároveň. Kam len dnešná tvorba upadla, tvorba, čo nedáva na výber, zavádza, nechce aby sme boli na strane vznešeného ale na strane slabých, aby sme ušliapali toho kto by bol hrdinom v Iliade, našli antagonistovu Achillovu pätu na tele jeho neporaziteľnosti, avšak o tom som už písal na viacerých iných miestach...

27. Ten, ktorý obrátil všetky cnosti – Môj čitateľ, ak mi rozumieš, skús si položiť otázku – kto by bol antagonistom v diele Homéra, teda keby tam nejakého chcel mať? Bol by to azda niekto najmúdrejší, najsmelší, najkrajší, najmocnejší a najpyšnejší? Kdeže! To by bol predsa najväčší hrdina, prekrásny antický ideál, niekto kto by bol Diovým synom, snáď Herakles by sa mohol za takéhoto považovať, a Veľký Básnik by rozhodne nespravil z Herakla antagonistu... Žeby niekto beznádejne slabý, špatný, nepodarený, nečestný, sprostý, akýsi antiAntagonista? Už sme asi bližšie, ale rozhodne ešte nehľadáme na správnom mieste. Takýto chudák by nezniesol viac ako jeden pohľad Homérových hrdinov, musel by vo svojej úbohosti priam zhynúť tvárou v tvár toľkej vznešenosti. Takýto biedny, najúbohejší antagonista by bol skutočne Homérovým čitateľom neznášaný, či rovno opovrhovaný, avšak tento antagonista by bol bezbranný a neškodný voči hrdinom, v diele by nebolo to potrebné dramatické napätie, nie, tento antagonista nie je hodný Homéra... Čitateľ, ja ti poviem, kto by bol antagonistom u Homéra, niekto nenávideniahodný, niekomu o kom slepému básnikovi ani nenapadlo že by skutočne mohol prísť na svet (a On prišiel!), niekto kto by šiel proti samotnému svetu a jeho radostným bohom. Ak si mojím skutočným čitateľom, tak asi vieš ku ktorému menu mierim, k menu ktoré niesol ktosi kto obrátil všetky cnosti, namiesto múdrych velebil chudobných v duchu, miesto odvážnych chválil pokorných, miesto krásnych všetko, čo je vo svete nízke, miesto mocných tých, ktorých svetský osud je v rukách iných, a pyšných... pyšných trestal najkrutejšie, tešil sa z toho keď ich videl padať sťa kométy z Nebies, vyhlásil pýchu za najťažší hriech a veselil keď jej personifikáciu videl padať, padať dole pod nohy más ktoré milovali tie jeho zvrátené reči... Takéhoto antagonistu by sa bál i sám autor, antagonistu, ktorý zo všetkých jeho vznešených hrdinov spraví v očiach všetkých ľudí antagonistov, z dokonalej bytosti spraví Antagonistu, a zo svojich nasledovníkov, z hlúpych más spraví protagonistov a sám seba, ktorého by antický Grék označil za syna tej najväčšej špiny a lúzy, netvora ubližujúceho slovami zrodenými z nízkosti a otroctva, sám seba označil za Božieho Syna... teda! U Homéra, Veľkého Básnika, by preklínaným a nenávideným antagonistom nebol nikto iný než sám Kristus!

28. Uctievanie Antagonistu, Rituál Sebavelebenia, nadväznosť na iné magické rituály etc. – Tak ako každý človek hľadá dáku istotu v živote bez ktorej by cítil jeho zvláštnu prázdnotu a nezmyselnosť, nejakého boha alebo niečo čo ho zastúpi v prípade ateistov, tak i antagonisti majú svoje istoty – v sebe, a neostýchajú sa, ba pokladajú za svoje výsostné privilégium vykonávať rituál sebauctievania a sebavelebenia.

Rituál sebevelebenia nemusí byť a spravidla ani nebýva uvedomený – je to všetko to narcistické obzeranie sa v zrkadle, kochanie sa vlastnými úspechmi atď. Antagonista pristupuje k sebe samému ako k bohu – sám sebe ďakuje za to čo dosiahol, spolieha sa len na seba v krízových situáciách, sám seba prosí o viac... podobne ako to robia „kresťania“ so svojím bohom, a rovnako bývajú sklamaní ak im ich boh nevyhovie. Rozdiel medzi antagonistom a Hospodinom je v tom, že antagonista skutočne má moc meniť vonkajší svet tak aby bol v súlade s vôľou antagonistu, viera sama totiž nikdy žiadnou horou nepohla, a antagonistu je možné v prípade neúspechu brať na zodpovednosť, a rovnako je možné naňho i zanevrieť.

Antagonistov rituál sebavelebenia je plne uvedomený a správne by mal mať podobu náboženského obradu, podobne ako kresťanská či satanistická omša/rituál. Pre zjednodušenie opisu toho ako napr. ja vykonávam svoj rituál sebavelebenia budem len porovnávať so satanistickým obradom podľa LaVeya. Taktiež používam Bafomet, ale v inom zmysle ako LaVey, nie aby som zobrazil zvieracie v človeku, jeho materiálne, telesné pudy, ale Bafomet vnímam tak ako ho vnímajú luciferianisti (ku ktorým mám omnoho bližšie) – totiž ako bytosť sformovanú spojením (pohlavným stykom) Lucifera a Lilith, totiž ako dokonalú harmóniu mužského a ženského, aktívneho a pasívneho, jin a jang, párneho a nepárneho (5), ideálneho a materiálneho atď. Antagonista je totiž dokonalý nielen z fyzickej, ale aj z duševnej stránky, číry materializmus nie je pre antagonistu, ten je, ako povedal o nadčloveku Nietzsche, „Cézar (telo) s dušou Krista.“ Ďalej nepoužívam obrátený pentagram sám osebe, spájam ho s obyčajným v prepletenom obrazci – výstižne to symbolizuje harmóniu ducha tela, bohatého telom i v duchu. Obrátený kríž pri rituáli nepoužívam, nakoľko je pri ňom podľa mňa príliš cítiť nízku nenávisť ku kresťanstvu. Naopak, zlatu sa nebránim. Enošský kľúč je vhodný, ale radšej použite lepší než LaVeyov preklad.


Dvojitý pentagram – znak Antagonistu, Cézara s dušou Krista.

Najvhodnejšie by bolo kebyže od vrchného cípu boli dookola pri každom cípe písmená ANTAGONIST –

Takto v slovenčine splýva začiatočné a konečné A slova AntagonistA, čo je znakom jeho skutočnej nekonečnosti, večnosti & nesmrteľnosti.

Nakoľko pekelné mocnosti stáli vždy v opozícií ku kresťanstvu a jeho duševnej a hlavne svetskej chudobe a pokrytectvu, a ako okultista som presvedčený o tajnej, skrytej sile slov ktoré označujú pekelných vládcov, vždy si ich pozývam na pomoc (toto neznamená že ako antagonista sa nespolieham len seba. Síce pekelným silám by mali byť sympatické podobné duše, človek nikdy nevie či mu skutočne pomôžu, či už preto či je ich hodný, alebo vôbec – či ony sú hodné jeho). K štyrom LaVeyovým peklovládcom prizývam i piateho Samaela pre vyvolanie dokonalej harmónie a dosiahnutie čísla 5 ktoré ju vyjadruje (o ďalších dôvodoch prečo pozývam i Samaela píšem v Útržkoch). Toto je formula ktorou ich vyvolávam:

Povstaň Leviathan, západ, voda, jeseň, zo všetkých najmúdrejší, židobijca, ničiteľ lží.

Povstaň Belial, sever, zem, zima, zo všetkých najsmelší, kresťanobijca, ničiteľ lží.

Povstaň Lucifer, východ, vzduch, jar, zo všetkých najkrajší, moslimobijca, ničiteľ lží.

Povstaň Satan, juh, plameň, leto, zo všetkých najmocnejší, anjelobijca, ničiteľ lží.

Povstaň Samael, stred, éter, večnosť, zo všetkých najpyšnejší, bohobijca, ničiteľ lží.“

Samozrejme ďalej prizývam i iné, nižšie pekelné mocnosti či, podľa prosby, náležitých pohanských bohov a bôžkov, ktorých zoznamy môže čitateľ nájsť v tonách inej literatúry. Odporúčal by som však Samaelove milenky z ktorých sa každá spája i so svojím živlom a svetovou stranou: Agrath bat Mahlat – Voda, Západ; Lilith (nižšia) – Zem, Sever; Naamah – Vzduch, Východ & Eiseth Zenunim – Oheň, Juh; to boli jeho štyri milenky, a napokon jeho manželka (vyššie) Lilith – Éter, Stred. I každý cíp oboch pentagramov korešponduje s jedným živlom, a teda i jednou z pekelných mocností a všetkého čim súvisia (pozri str. 2).

Slová „In nomine dei nostri sathanas luciferi excelsi“ nie sú povinnosťou, skôr však také „Do what thou wilt“. Súčasťou rituálu (okrem poďakovania/prosby k sebe samému, ktoré smie byť podporené tryskom energie z nejakej aspoň symbolickej obety) je prednes z posvätných vynikajúcich diel, ja sám uprednostňujem Nietzscheho a vlastnú tvorbu (aby rituál bol dokonale sebavelebiaci a narcistický). Rituál je vhodný i na meditáciu a zamyslenie sa nad svojím letom ku svojim hviezdam. Neraz meditujem tak, že si predstavím Antagonistu – dokonalú bytosť tak ako je opísaná v tejto knihe – a svoj rozhovor s ním. To mi vždy „dobyje baterky“.

Celkovo však obsah rituálu možno meniť, sám k nemu pristupujem veľmi voľne – dôležitý je duchovný zážitok a nie sypanie si popol na hlavu za to že sme sa skôr napili vína ako sme mali (inak rituál možno podstúpiť v ľahko zdrogovanom stave, ale to spraviť počas neho – aj alkohol je droga – zvyšuje to zážitok a šance na úspešnosť rituálu. Práveže čím som bol opitejší, tým som lepšie počas rituálu vyjadril som čo som skutočne chcel a tým bol rituál aj úspešnejší, i keď zväčša idem na triezvo). Hlavne pamätajte - o všetkom treba pochybovať, niet nijakej dogmy. Len keď budete o všetkom pochybovať, odhalíte že čo je najpevnejšie – a to je vaše Ja, a svet okolo vás je len manifestácie vašej vôle.

Útržky

Toto je druhá časť Antagonistu, zbierka mojich ľubovoľných úvah ktoré na seba nepriamo nadväzujú. Je dôležité mať na pamäti že v tejto časti knihy samotné slovo „antagonista“ sa používa v inom význame a má iný charakter než v prvej časti kde som ho viac-menej objasňoval v literárnych dielach – tu už nehovorím o antagonistovi z tých diel ale v skutočnom, (ne)každodennom živote. Má podobný význam ako keď Nietzsche hovoril nadčlovekovi či LaVey o satanistovi. A tiež je treba vedieť, že je antagonista a Antagonista.

1.Všetci ľudia sa rodia ako rovní, ale sú to ich činy ktoré z niekoľkých spravia kráľov a z ostatných ich otrokov – Bolo povedané: „Všetci ľudia sú si pred Bohom rovní.“ A nie je to hriech proti rozumu a cti a svetovému poriadku a zákonom (vlastne čo z Kristovho učenia nie je hriechom proti svetovému poriadku?), uctievať Boha (ale nie len Boha, ale každú inštitúciu čo sa drží týchto slov) ktorý by najvznešenejších jedincov, vedcov, profesorov atď. chcel klásť za rovných vedľa najväčších chudákov, hlupákov a zbabelcov?

Je pravda, že pri svojom zrode sú si všetci ľudia rovní, lebo prichádzajú na svet spoločne s rovnakou nulou. Áno, niektorí zdedili lepšie vlastnosti ako iní, ale nie je podstatné to, na čo majú, ale to čo skutočne dosiahnu... sú to ich činy vďaka ktorým niektorí umrú ako králi a iní ako otroci, niektorí ako hrdinovia kým iní ako zbabelci, niektorí ako slobodní jedinci a iní ako bábky spútané spoločnou mysľou pomäteného davu. Nie genetické dedičstvo, ale vôľa hýbe svetom. To je múdrosť tohto sveta oproti ktorej je každé opozičné učenie bláznovstvom.

2. Cesta do pekla býva dláždená dobrými úmyslami – Jednou z veľmi zaujímavých častí nového zákona je istá časť jedného listu apoštola Pavla, v ktorom sa najskôr chváli zo svojich skutkov, a len o pár veršov ďalej vraví že podstatný pre kresťana je úmysel, a nie výsledok konania (skutok), a ako dodáva. „Aby sa nikto nechválil zo svojich skutkov.“

Pre satanistu, nádejného nadčloveka či antagonistu nie je dobrý úmysel žiadnym ospravedlnením. Pre nich je podstatný výsledok konania, skutok a jeho plody, úmysel býva ľahostajný, ten nie je viac než veľmi chabá poľahčujúca okolnosť! Dobrý kresťan môže pred sebou a svojím Bohom ospravedlňovať svoje zlyhania námietkou „pokúsil som sa, nevyšlo, úmysel bol však dobrý,“ no antagonista nie! Dosiahnutie cieľa, skutok, naplnenie úmyslu je prirodzene podstatnejšie než úmysel! Čo ak sme vykonali niečo čo je (v hocijakom zmysle slova) zlé, a úmysel bol (taktiež v hocijakom zmysle slova) dobrý? Pred Satanom toto nie je žiadne ospravedlnenie! Sám pred sebou môžeš ospravedlňovať všetky svoje skutky svojimi úmyslami, ale zhnité plody tvojich nedotiahnutých skutkov ťa potom svojím počtom zavalia! A čo ak sme vykonali niečo prospešné, čo sa stalo len náhodou a nebolo to v našom pláne, nebolo to našim úmyslom? Radujme sa vtedy, lebo sme prekonali náš nízky úmysel (toto kresťan spraviť nemôže, lebo preňho je podstatný úmysel a zo skutkov sa chváliť nesmie – alebo by sa nemal, všakže vy bežní „kresťania“)!

Človek, ktorý obhajuje všetky svoje zlyhania tým, že spravil všetko čo sa spraviť dalo, (Antagonista vie, že vždy sa toho dá spraviť ešte viac!) tomu sa budú zlyhania len kopiť. Možno prežije vyrovnaný a spokojný život v domnienke že má všetko čo môže a mohol mať, ale keď sa na konci tej púte obzrie, nepovie si „a nedalo sa toho vykonať viac?“ Ak uznáme, že takýto ľudia si vytvoria zo života svoje peklo ich vlastnej nedokonalosti, tak o ich konaní možno povedať starú múdrosť, ktorá bola použitá ako nadpis pre tento paragraf.

3. O gréckom a kresťanskom podsvetí, Prevrátenie všetkých hodnôt – Obzrime sa a porovnajme dve podsvetia, dve miesta kam idú duše po smrti ich telesnej schránky, a to na grécky Hádes či Tartaros a kresťanské peklo, Abadon. Kto odchádzal žiť svoj posmrtný život do Tartaru? Úplne všetci ľudia, a z nikoho neostali viac než tiene – teda to isté, to čo po nich ostalo v materiálnom svete. Lebo 99,9% ľudí, ba i viac bude nakoniec zabudnutých, spomienky na nich vyblednú, stanú sa i tieňmi na druhom svete. Naproti tomu veľké osobnosti, antickí (ale nielen takí) hrdinovia, učenci, mudrci, krásky atď. na ktorých meno a pamiatku sa nezabudne, tak tí vstúpia a ostanú (ak sa na nich zabudne, budú odtiaľ vyhostení) v zasľúbenej časti Tartaru, v samotnom posmrtnom raji, v Elýziu.

(Pozn. Treba si uvedomiť to jedno – náš svet ovplyvňuje ideálny a určuje ho a mení ho, a nie naopak. Toto Gréci, zdá sa, vedeli, a platilo to i o ich posmrtnom živote – keď idea o nich na tomto svete zanikne, zaniknú aj ich duše (alebo obrazy alebo ideye) vo svete ideí. Platonici ktorí nasledovne inšpirovali kresťanov prišli s tou lžou, že je to opačne, a dovolili tak kresťanom tvrdiť že všetko je opačne, a práveže ten kto je na tomto svete najnižší a najzabudnutejší, ten bude potom (nie vo svete ideí, ale po zmŕtvychvstaní) mať voľný vstup do Raja. Ale vráťme sa späť k nášmu porovnávaniu.)

Ako je to však u kresťanov? Tu spravil Ježiš „Veľkú revolúciu“ (nie nepodobnú tej Marxovej!), Prevrátenie všetkých hodnôt, Ježiš totiž tým 99,9% ľudí, teda aj tým podpriemerným, hlúpym a neschopným zaručil, že i oni sa dočkajú spasenia, ba čo viac, čím budú úbohejší, tým bude ich miesto po zmŕtvychvstaní vyššie (Mnohí poslední budú prví a mnohí prví budú poslední). Kresťanské peklo, muky a večné zatratenie je teda určené pre mocných, schopných ľudí, pre antagonistov, pre ďaleko menej než tú jednu tisícinu hrdinov a šľachetných, a nečudo že na samom dnes podľa Danteho trpí ten najšľachetnejší a najvznešenejší zo všetkých, Antagonista (ktorý v papuli má požierať dvoch republikánov a jedného zradcu, ktorý však kebyže nezradí tak celá kresťanská viera je nanič).

Pokúsim sa vám vylíčiť ako mohlo toto prevrátenie všetkých hodnôt vyzerať. Tartaros a všetky jeho rozsiahle pláne boli plné státisícov tieňov, ktoré kedysi mohli patriť snáď i vzorným a schopným ľuďom, ktorí však nemali nato aby boli zapamätaní, tápali sa v beznádeji, a ich beznádej trýznil ešte pohľad na Elýzium uprostred Hádu, Raj pre pár, menej než desaťtisíc ľudí ktorých mená nebudú nikdy zabudnuté. Až nadišiel deň kedy prišiel prevrat odvolávajúci sa na Kristovo učenie – tie státisíce, ba až milióny duší narušili prirodzený božský poriadok Tartaru, vstúpil do posvätného Elýzia a vyhnali odtiaľ všetky tie noblesné duše, von do horúcich sírových planín pekla, a poškvrnený Raj pozdvihli hore na Nebesia, vysoko nad Olymp aby sa rúhali tým ich prirodzeným hodnotám... To je kresťanská spravodlivosť! Len si spomeňme na Danteho peklo a jeho prvý okruh – bol plný osobností patriacich do Elýzia, ale predsa Boh im vyčlenil toto Predpeklie. A zamyslime sa, ako musí dnes vyzerať Elyzeum, obsadené nekonečnými zástupmi „slabých duchom, pokorných...“ jednak, ako sa tam musia tlačiť! Bolo to miesto pre pár veľkých ľudí, ale teraz je miestom pre milióny malých! No zdá sa, že dobrých ľudí sa vskutku všade veľa zmestí, nakoľko podľa kresťanstva evidentne „dobrý“ znamená „malý“ či „bezvýznamný“!

Kniha života nie je nič iné ako dlhý a kompletný zoznam chudákov...

Hádes a Elýzium

  1. Dávnovek

Kedysi v svetle zvykli sme kráčať,

V zlato odetí, cnosť bola náš štít,

Dni večné boli, ďalší nie začať,

Blaženosti víno smeli sme piť.


To boli časy cti a hrdinstva

A sťa bratia v Elýziu samom

Mohli sme jesť radosti a smilstva,

Rozkoš, slasť bola naša, i mamon.


Zrak odvracali sme od tých v Háde,

Od trpiacich duší, zatratených

Prázdnych tieňov uväznených v ľade-

-Tam boli za život premárnený,

Tam dole v najbiednejšej temnote,

Tam boli navždy žiaľom zomknuté.

Však tie pred Rajom neskláňali zrak,

Závisť i túžba zžierala ich tak

Že nárkom peli, srdcia puknuté,

Až do dňa kedy pohol sa ten mrak.


II. Veľká Revolúcia

Raz, vtedy na našej zemi mladej,

Nesvár tam i vojnu jeden zasial,

Slizký prorok čo tieňom nádej

-Najväčšiu z Pandorininých hrôz- dal.


Odbila hodina keď nehodní

Sťa stádo povstali v mene vzbury,

Rovnosti hlásatelia obludní

I spásy pre tých čo zášťou chorli.


Zbroje ich falošne boli biele,

Premohutné boli ich piesní noty,

V ich srdciach bola pomsta, v čele

Ten, Čo prevrátil všetky hodnoty.

Elyzejskí vzpreli sa im v sláve,

Padli tiene mnohé v boja vrave,

Ten príval však ťal znova a znova,

Až padli sme, a oni bez slova

Vyhnali nás, čo boli sme v práve

Z Raja tam, kde temno nás pochová.


III. Nový domov

Nato objala nás čerň, zlo i chlad

-Kňaz riekol by že padli sme z neba-

A ten kraj bol skutočne peklom snáď,

Kde žiaľ, nie radosť mal som pre seba.


Najstrašnejší zo všetkých bol však sen

Jak tiene kazia elyzejský kraj,

A v smútku spomínal som na ten

Nimi znásilnený stratený raj.


Časom však našli sme v černi svetlo,

Skryli sme sa do temnoty perín-

-Blúdnych hlbín nesvetlia kde kvitlo

Prazlo, jediné čomu sa zverím.

Putoval som nadol, míle za sny,

Predstúpil som tam pred kráľovnú tmy:

„Vitaj tu kde bôle slabých rástli,

Pre rod tvoj však mám zdravia masti,

Domov, hazard a úkryt, hriech i hry,

Spijem vás mokom telesnej slasti.“


IV. Návrat

A On sa stal bohom tohto sveta,

Zabudli mnohí že tam nahore

Sme boli, i skryli sa pod kvet a

Koreň temna, zatratenia more.


Iní však nezavrhli sme svetlo,

Epikúra žiakmi sa nestali

A nekládli sme nad dušu telo,

Po Raji túžiť sme neprestali.


Prisahám že vrátim sa ja raz tam,

Kde biednymi teraz sa to mrví

A znovudobyjem Raj, bárs aj sám,

Potom opäť prví budú prví.

Žiadny prorok tieňov lži sejúci

Nebude stáť nado mnou smejúci,

Späť do Hádu vykážem Krista zas,

Naveky preč od elyzejských krás

A stáť budem pravdu hlásajúci:

Raj – domov hrdinov, nie tupých más.


4. Všetci sme otroci – A vôbec, čo robí z niekoho otroka a z iného slobodného človeka? Že vraj dnes už otroci nie sú? Že otroctvo končí s Lincolnom? Ale prosím vás!

Fakt, že formálne de iure nemôžete byť majetkom niekoho iného, neznamená že de facto, v skutočnosti nie sme. Je to listina vlastníctva čo robí z niekoho otroka, či skutočnosť, jeho závislosť, slepá oddanosť a vedomá bezmocnosť čo ho spútava pevnejšie než najhrubšie reťaze? Človek i dnes môže byť (a v koľkých prípadoch býva!) otrokom, či už otrokom kohosi iného, jedinca, partnera, rodiča, alebo firmy, drogy, spoločnosti, náboženstva atď... len taký človek čo sa z týchto otroctiev vymaní je slobodný, vlastne ani on nie je, viď ďalej!

Každý živý človek, každá duša spútaná v tele, všetci ľudia sú otroci, a áno, i tí ktorí sa stali najväčšími antagonistami všetkých čias. Je však len na nás, koľkými vecami sa necháme v tomto (a snáď aj v ďalších, lebo ten sloboda sa dá získať len skrz seba samého, cez iného príde vždy len otroctvo, všakže vy „Kristovi otroci“) živote zotročiť. Totiž – niektorí satanisti a ateisti či iní nonkonformisti by si pomysleli, že keď sa raz vymanili z pút cirkvi, viery, náboženstva, morálky a spoločnosti, že sa stávajú skutočne slobodnými jedincami – nie je to tak! Prinajmenšom každý človek je otrokom svojich prirodzených živočíšnych pudov, a ak sa im nepoddá, je nimi, ako každým pánom, trestaný. Chcem sa najesť, napiť, vykonať potrebu, utlmiť bolesť, ukojiť sexuálnu túžbu atď. tieto pudy nám pomáhajú prežiť, ale v 21. Storočí plnom obéznych ľudí a skrytých, perverzných pováh vieme, že ustavičným ukájaním týchto pudov sa obrátia proti nám. Otrokom svojho tela je teda každý, aj tí askéti, je však len na nás, čomu všetkému ešte dovolíme aby nás zotročilo. Antagonisti sú zasa otrokmi svojej vôle k moci, túžbe po sláve a úspechu. Také kresťanstvo učí aby sa ľudia vymanili z otroctva ich vlastného tela a stali sa tak skutočne slobodnými, avšak uvrhol ich do tyranie oveľa horšej – od tela sa nikto zaživa neoslobodil, a Kristovými reťazami ostali spútaní aj po smrti. Je teda na každom z nás aby sme sa rozhodli, či budeme otrokmi čohosi neosobného, alebo len vlastného tela a vôle k moci, ktorú budeme potvrdzovať a ktorá, ako empíria dokazuje, sú oveľa lepšími pánmi.

5. Noblesná veža – Píše sa, že „Boh je mocným hradom, kam sa utiekam atď.“ Beda tej mysli, ktorá vo svojom momente apostázy zavrhne Boha kvôli sklamaniu z toho, že Boh mu týmto hradom nebol, a jeho ekvivalent začne hľadať na druhej strane... Satan totiž nie je kláštor a útočisko, kde sa schovávam pred svetom, Satan je sťa mocná, vysoká, noblesná veža kde sa jeho rytieri schádzajú aby sa zdržali krátko a potom sa zas vydali do boja, za neho a hlavne za seba. Tá veža nie je úkrytom pred svetom, ale je to miesto odkiaľ sa vedie kampaň na jeho dobytie, kde sa maximálne chodí zregenerovať fyzické a psychické sily a zdielať radosť z víťazstiev a z rozkoš smilstva víťaziacich. Tí zbabelci ktorí prichádzajú k tejto veži nato aby v nej hľadali úkryt, ostanú hniť pred jej mocnými bránami a nikdy si to ani neuvedomia – takí budiž trest pre tých ktorí nepochopili správne posolstvo a obraz Luciferov!

6. Svetlo & Temnota – V 99% náboženstiev sveta sa antagonistický Boh spája s temnotou. Je tak tomu i vo svetových masových náboženstvách, Satan je „ten temný“. Pamätajme však na to, že je to titul prisúdený, ktorý obdržal až po svojej porážke a od svojho protivníka. Lucifer, Svetlonos, je sám o sebe stelesnením nebeskej žiary, je najjasnejší zo všetkých anjelov! Nemožno uctievať „temného“ Lucifera, lebo tak uctievame symbol padlého, porazeného Lucifera! Uctievajte obraz Lucifera „pred porážkou“, pred Pádom, teda plného svetla, ambícií a pýchy, ešte stále vzlietajúceho ku svojim hviezdam! LaVeyistom a vlastne takmer všetkým satanistom môžeme vyčítať ich uctievanie „temnoty“ a všetkých aspektov, ktoré Lucifer získal (a nie dobrovoľne) až po porážke. Nezabudnite, že Lucifer sám nikdy nechcel byť „temný“, nechcel upadnúť do temnoty, naopak, chcel obsiahnuť a povzniesť všetko svetlo! Do temnoty padol lebo bol porazený, a len v temnote, mimo spaľujúceho nepriateľského svetla Boha a jeho pohľadu a moci mohol spriadať svoje plány, len v temnote po porážke mohol rásť strom jeho filozofie a myšlienok väčší než Yggdrasil. Ale antagonisti sa najviac neznášajú porážky! Tak i všetci ktorí sa cítia byť vydedení spoločnosťou alebo hľadajúci pred ňou únik sa uchyľujú do sladkej temnoty, kde ich činy a myšlienky sú skryté pred zrakom krutej väčšiny čo si neprávom privlastnila svetlo. Biedni sa vždy túžia skryť v temnote (a skrytie sa za stádo, spoločnosť, národ, ba ani ľudstvo nie je nič iné). No to má byť náš cieľ? Máme naveky hniť v tme? Prešiel od luciferovho pádu jediný deň, kedy by nemyslel na návrat do svetla? Sme predsa presvedčení o správnosti našich úmyslov, o vznešenosti našich božstiev (resp. Nás samých), tak hľa – vytiahnime ich na svetlo, postavme naše ideály cnostného, úprimného a silného človeka na piedestál vedľa piedestálu s kresťanskými ideálmi, alebo i nad ne, kam patria! Potom sa uvidí, ktorá z nich pred zrakom ľudstva obstojí keď na ne bude dopadať rovnaké svetlo a keď bude možno súdiť nestranne – ten, kto i po tomto tvrdí že jeho vládca Satan patrí do temnoty, akoby sa obával tohto momentu (súdu ľudstva) a bol vopred presvedčený o svojej prehre!

(Iste, pri takomto súde by kresťanstvo vyhralo pri rovnosti hlasov viac vďaka početnej prevahe – ale ak by hlasy vážili podľa bohatosti ducha, zvíťazil by luciferianizmus)

7. Vlk a ovca – Existoval by spoľahlivý spôsob ako zistiť, či je niekto podľa kresťanského zmýšľania sám vo svojej čírej podstate dobrý alebo zlý – a to keby úprimne, pravdivo a uvážene odpovedal na túto otázku: „Ktorým z týchto dvoch zvierat by si radšej bol/a? Ovcou, alebo vlkom?

8. – A môže sa stať, že niekedy pri tvojom vzlete ku hviezdam sa unavíš, práve vo chvíli najrýchlejšieho stúpania prebodne tvoje srdce šíp spomienok a pochybností „Stojí mi to všetko za to? Všetko, čo som pre toto obetoval, všetok čas, všetky tie malé radosti? ...“ Náhle na teba dopadne smútok zo všetkých tých chvíľ ktoré padli na obetnom oltári tvojho „veľkého vznešeného cieľa“ sťa potratené deti... No vedz toto – šťastie, ten pasívny pocit, ťa nespraví večným! Antagonisti musia trpieť, sami si to zvolili! Lebo utrpenie v akejkoľvek forme ťa bude viesť k vyšším výkonom, k vyšším cieľom, a čím viac šťastia si odopreješ, tým vyššie budeš chcieť vzlietnuť... Pamätaj, že to že budeš manželom jednej ženy nie je viac ako by si bol snom tisícich, to že budeš mať jedného priateľa nie je viac ako keby si mal tisíc skutočných obdivovateľov, to, že budeš mať po tom všetkom jeden náhrobok nie je viac, ako keby si sa svojimi skutkami vyryl do myslí všetkých nasledujúcich generácií sťa neochvejná, oceľová socha...

9. Čarovné ostrovy – Pri svojej dobyvačnej plavbe oceánom života iste neraz natrafíš na čarovné ostrovy – čarovné svojím duchom, atmosférou, pokojom, svojím genius loci... Sú to miesta odpočinku pre antagonistov, ktorý sa dočasne vyčerpali pri svojom vzlietaní ku hviezdam (neunaví sa snáď len sám Antagonista, alebo nadčlovek...). Sú to rôzne krčmičky, útočiská, brlohy, ostrovy s malým majákom v temnom mori rozbúrenom vôľou k moci či conatusom... Iste tam narazíš i na takých ktorí tam nepatria, ale bude tam i niekoľko tebe podobných, ktorých môžeš využiť pri svojom vzlete, či ak môžeš pokladať za seberovných, tak aj budúcich priateľov. Chvíle tam strávené sú malé nevyhnutné chvíľky šťastia medzi vzletmi utrpenia. Pamätaj však: Skutoční antagonisti sa týmto čarovným ostrovom vyhýbajú. Stopu Antagonistu na čarovných ostrovoch nikdy nikto nenájde.

10. Panna & Kurva – Západná civilizácia vo svojej histórií od nástupu kresťanstva, teda od konca staroveku cez stredovek prakticky až dodnes vytýčilo celkom jasný, jednoznačný a neochvejný ideál ženskej krásy – pannu. A ako veľmi pri tom bola vykradnutá antika! Panna, to je ideál mladosti, práve dozretého (alebo ešte trochu zeleného) ženstva, tvor v momente dokonalosti. Ale ten jeden prívlastok mi prekáža. Panenskosť.

Kresťania sa oslavovaním tohto estetického ideálu snažili svojich veriacich (samých seba) presvedčiť, že keďže panenskosť sa páči ich Bohu, musí sa zákonite páčiť každému! Koľko krásnych panien bolo uzamknutých vo veži, koľko žien, tých krásnych nositeliek života, nepocítilo pre tento blud za celý svoj život na svojom tele hrejivé ruky milenca, ale len chladný dotyk kláštorných stien?

Ak muža panna priťahuje viac než iná, nie je to preto že by ju chcel pre jej panenskosť ako takú, ale preto lebo chce byť prvý, lebo chce byť tým ktorý zmení tento asketický ideál krásy v iný, zabudnutý, kyrénský, babylonský, no v snoch každého muža ukrytý ideál, o nič menej nádherný vo svojej (v našich postkresťanských očiach) zvrátenej kráse – nepannu (kurvu).

Ešte z jedného dôvodu sa panna môže pozdávať viac. Panna a kurva sú dva protipóly ženskej krásy, keď presýtiš jedného, ideš k druhému a naopak. Avšak tomu kto trpí absolútnym nedostatkom ženskej krásy sa viac pozdáva panna.

Panna ktorá ostáva pannou pridlho podobná je krásnemu kvetu uprostred slnkom zaliatej lúky, na ktorý však nesadla žiadna včela, neopelil ju žiadny hmyz, neprivoňala k nej žiadna mladá romantická duša... a tento krásny kvet zhnije a hynie neopelený, nevyužitý, nenaplnený, kým jeho kvety stále márne snívajú o dotyku... Nie je kurva pre muža omnoho prirodzenejší, žiadanejší, vytúženejší ideál, v kresťanskej spoločnosti pre svoje pritakanie životu a radosti, pre svoju naplnenosť amorálny? Nie je tá mladá kurva podobná tomu istému kvetu na tej istej lúke, na ktorý však sadajú celé roje včiel, bijúc sa navzájom o jej peľ, plný svojich túžob vnárajúci svoje cucáky a tykadlá a iné príslušenstvo do kvetu, ubližujúc mu tak, a odchádzajú od toho kvetu len tak, nechávajúc ho znásilnený, kým oni naplnili svoje túžby... No nebol predsa len osud tej kurvy bližšie k tomu, k čomu bol prírodou zamýšľaný? Nemali tie včely viac z toho kvetu – i keď nakrátko? Nie je tento ideál rovnako cenný, pre mnohých dokonca cennejší než panna?

Panna je ideál duše, kurva zas tela. Panna je však ideál ktorý je vo svojej podstate zvrátený lebo je proti životu, Panna Mária držiaca v náručí malé dieťa nie je v skutočnosti nič iné chladná náruč anjela smrti objímajúca novorodený život (ani sa nemôžeme diviť že čo z toho decka vyrástlo...). Panna Mária je najlepší vzor kresťanského zmýšľania proti životu a naplneniu...

Mária Panna zrodila Krista po nepoškvrnenom počatí, akte ktorého je schopný len Hospodin (nebol ho schopný ani Zeus, ale nie preto že by to nedokázal, ale preto že spraviť takú hlúposť ani nikdy nechcel), z ktorého sa zrodil Spasiteľ pokorných, chudobných v duchu... Mária Znásilnená Kurva teda porodí Antikrista keď sa na nej vystriedajú všetky légie pekiel, patróna silných vzdorovitých a vznešených...

Znásilnite teda Pannu! Velebte Kurvu!

11. Hodnota priateľstva pre antagonistu – Bolo povedané že antagonista je samotár, individualista, jedinec ktorého snahou je byť sebestačný a a bez pomoci iných dosiahnutia-úspechov-schopný, teda jedinec nevyhľadávajúci a nepotrebujúci spoločnosť. A o koľko viac si teda antagonista cení priateľstvo! Priateľ antagonistu môže byť len niekto, kto má obdobné vlastnosti ako on, niekto koho si antagonistu váži. Môže to byť jeho súputník ktorý zdieľa jeho myšlienky a filozofiu a spolu s ktorým spoločne vzlietajú ku hviezdam i pristávajú na čarovných ostrovoch, alebo to môže byť akýsi antagonistov majster či učiteľ, ktosi kto má kľúč od poznania potrebného k dosiahnutiu vyššieho antagonistovho cieľa (hviezdy). Silné puto môže vzniknúť medzi antagonistom a jedným i druhým „typom“ priateľa – s tým prvým vďaka pocitu súdržnosti medzi dvoma jedincami s obdobnými hodnotami a cieľmi, s tým druhým vďaka prirodzenému rešpektu medzi majstrom a učiteľom. A o čo hlbšia je rana zasadená stratou takéhoto priateľstva! To prvé sa môže rozpadnúť kvôli tomu že jeden z dvojice už nestíha vzlietať tak rýchlo, a strmo ako ten druhý – vtedy ten rýchlejší so zlomeným srdcom opúšťa priateľa, pretože nechať sa ním zdržovať by bolo hriechom proti svojmu presvedčeniu (antagonista dožadujúci od druhého antagonistu aby ho počkal nie je v ničom odlišný od biedneho žobráka ktorý zo svojej chudoby žobre o almužnu – a tento antagonista praktizuje k svojmu „priateľovi“ nízku nenávisť, lebo ho zdržuje a tým mu škodí, nečestne zneužíva jeho súcit! A často je to len závisť z cudzieho úspechu, nie priateľstvo pre ktoré by ťa nechcel pustiť... Preto sa nimi nenechaj oklamať). A to druhé sa rozpadá keď žiak prekoná majstra (i keď vtedy môže prejsť do priateľstva prvého typu), prípadne keď majster nepovažuje antagonistovu vôľu k moci a vzlet ku hviezdam za čosi správne na to aby mu mohol odovzdať svoj kľúč od poznania, a ruší tým učenstvo i priateľstvo.

12. Zlaté motto Antagonistu – Sú ním Senecove pamätné slová: „Per aspera ad astra!“

13. Argumenty k Pätoru – Avizoval som už že v antagonistickom rituály, vychádzajúcom z luciferianizmu a satanizmu, že sa nevzýva Štvorka, ale Päťka, pričom som pridal k vzývaniu piaty element, éter reprezentovaný Samaelom. Prečo invokácia Pätora a nie LaVeyovej Štvorky? Tu je pár argumentov:

1. K LaVeyovým štyrom rovnocenným bolo treba pridať piateho, najvyššieho, ultimátneho, Antagonistu. Peklo nie je žiadna demokracia. Tvrdí sa, že Samael bol zamieňaný s Luciferom – ale ak podľa LaVeya (a tradície na ktorú nadviazal) nie sú Lucifer a Satan jedno a Samael je manželom Lilith a ona je kráľovnou, tak kto je skutočným vládcom Pekla?

2. Päť vládcov na päť Antagonistových cností. Samaela bolo treba kvôli pýche, i keď tá by bola v súlade aj s Luciferom, ku ktorému je však bližšie krása, alebo so Satanom, k tomu má však bližšie moc.

3. Päť vládcov je podľa Aristotela päť prvkov. Éter je prvok nesvetský – nematerialistický antagonista a luciferianista by si ho mali zaradiť, lebo ich prepojuje na Nebo, na svet duševný a ideálny – je to kľúč k tomu ako vydobyť Nebesia naspäť.

4. K štyrom telesným prvkom pasívnym (či aktívnym?) treba pridať ešte jeden, aktívny – to jest Samael.

5. Päť je číslo harmónie mužstva a ženstva, aktívneho a pasívneho, duševného a telesného, pretože sa skladá z prvého párneho čísla, ženského, a prvého nepárneho čísla, mužského, skvele tak dopĺňajúc bafomet, a je aj dokonalým výrazom antagonistovho zdvojeného pentagramu, znaku symbolizujúceho prebudeného, dokonalého jedinca, doslova Cézara s dušou Krista. 5 = Bafomet, ktorým sa pýšia nielen satanisti, ale aj luciferianisti ho považujú za splynutie Luciferovho (mužského) a Lilithinho (ženského) prvku.

6. William Blake hovorí vo svojej Svadbe Neba a Pekla jasne o piatich komnatách Pekelnej tlačiarne (šiesta je knižnicou a je oddelené od ostatných a reprezentuje iný svet. Možno to vyložiť tak že prvých päť komnát je svet materiálny kde vznikajú naše idey, a šiesta je onen ideálny svet kde majú prebývať), pričom v každej možno nájsť symbol jeden živel vrátane éteru (tak aby bolo jasno: prvá komnata – drak = zem; druhá – zmija = voda; tretia – doslova „Orly s krídlami a perím vzduchu“; štvrtá = „Levy páliaceho ohňa“; a nakoniec piata – „Bezmenné tvary“ = jasný éter)

14. O falošnosti kresťanského altruizmu – Dobrý kresťan by mal byť navonok altruistom – ale vo vnútri, v hĺbke jeho duše sú jeho činy riadené egoizmom, tak ako činy každého človeka. Totiž, tento altruizmus je len prostriedkom k sľúbenému spaseniu, - ak sa nebudeš navonok k ostatným správať tak ako sám k sebe, nebudeš mať miesto v Kráľovstve Božom a poletíš do Pekla. Kristus však chápal že človek vo vnútri vždy bol a vždy bude egoistom (nedá sa milovať tak ako to Swedenborg chce, „pre lásku samú,“ lebo každá láska pramení najskôr zo sebalásky), no Ježiš dokázal svojou lžou správanie jeho nasledovníkov navonok obrátiť. Aká je to však faloš a pokrytectvo! Žiadny kresťan nie je altruistom – altruistom by hovoriac: „Vyber si skôr brvno zo svojho oka, ako brvno z bratovho!“ Áno, Ježiš chcel prostredníctvom svojho učenia každého egoistu (každého človeka!) presvedčiť, aby mu šlo len o svoju spásu! Nie že by som nerobil to isté, ale ja sa snažím ukázať na skutočné prostriedky a nie na drísty...

15. Jedno dobro čo prinieslo kresťanstvo – Totiž že kresťanstvo bolo prvým náboženstvom ktoré zviedlo osobný, individuálny vzťah človeka k jeho Bohu, nakoľko dovtedy bolo náboženstvo prevažne záležitosťou čisto spoločenskou a posilňujúcou pocit závislosti od stáda. Tvrdilo sa, ako i Luther neskôr pripomínal, že niet ani netreba žiadneho sprostredkovateľa medzi človekom a jeho Bohom, že každý môže rozvinúť plnohodnotný vzťah so svojím bohom sám.

Toľko o tom, čo bolo a čo malo byť. Dnes totiž i túto cnosť kresťanstvo stratilo, keďže rímskokatolícka cirkev z viery masovú, kolektívnu záležitosť, a za jediného sprostredkovateľa medzi Bohom a človekom vyhlásila seba, so svojimi obradmi, kázňami, odpustkami a spoveďami (samotnú spoveď považujem za čosi obzvlášť nechutné, totiž nútené odhaľovanie sa pred cudzou mysľou, a navyše do tohto zla sú prinucované bez zľutovania aj deti), čoho sa ani protestantizmus nedokázal zbaviť.

To sa mi nepáči ani na tých ktorý zakladajú nové „cirkvi“ v mene Satana a Lucifera, akoby zasa jediná cesta k správnemu uznávaniu toho božstva viedla cez nich, a skrz tieto inštitúcie znovuzavádzajú istý typ stádovitosti proti ktorej formálne zbroja. Ešteže Nietzscheho Zarathustra toto o sebe predvídal a povedal, že nik nesmie stavať nové kláštory v jeho mene.

16. Nový letopočet – „Veľký Muž svojej doby je ten, ktorý vyjadrí vôľu svojej doby, ktorý povie svojej dobe po čom túži, a ktorý ju naplní.“ – Hegel (nemám ho rád ale teraz má pravdu).

Sú len dvaja ľudia o ktorých môžem s najčistejším svedomím vyhlásiť, že sú podľa Heglovej definície Veľkými Mužmi svojej doby – Ježiš a Nietzsche. Prvý z nich vytvoril vieru pre všetky zotročené národy v Rímskej ríši, spravil pre nich aj ten najhorší život znesiteľným, zahalil pravdu do lži stáda (oni sami tomu hovoria, že dal im nádej). Ten druhý napísal veľký polemiku pre kresťanov a veľkú apológiu pre všetkých individualistov ktorý potrebovali prelomiť putá kresťanskej spoločnosti, ktorý túžili po poznaní pravdy, nech je akokoľvek krutá. Od narodenia prvého sme dlho počítali roky, nemali by sme teda v nadchádzajúcej dobe počítať roky od toho druhého? Náš terajší letopočet je dokonca vďaka chybe mnícha Dionysia Exigua o pár rokov nesprávny, samozvaný antikrist nám však zanechal presný dátum od ktorého máme počítať roky – Deň Spásy, prvý deň roku jeden (inak 30. September 1888).

17. Keď výsledný dojem je v rozpore s tým, čo autor zamýšľal – John Milton napísal svoj opus magnum s úmyslom „objasniť zámery Božie ľuďom.“ V skutočnosti však v Stratenom raji (v diele v ktorom vystupuje dokonalý Antagonista!) glorifikoval Lucifera pre všetky generácie od romantikov (ktorí ako prví pochopili krásu boja jednotlivca proti spoločnosti, prví ktorí používali antagonistu ako protagonistu) až po súčasnosť, a dúfam že pre ešte mnoho čitateľov v nadchádzajúcich vekoch. Blake mal pravdu, keď o Miltonovi napísal: bol skutočným Básnikom a z Diablovho spojenectva bez toho aby o tom vedel.

18. Proti LaVeyistom – Len aby tento nadpis nevyznel tak ako nechcem – nemienim viesť žiadnu vojnu s LaVeyovou cirkvou, naopak jeho a jeho členov považujem za významných ľudí ktorí značne prispeli k formovaniu satanistického myslenia tejto i nasledujúcich generácií. Ich filozofia sa z väčšej časti s mojou zhoduje, avšak je 7 vecí ktoré jej vytknem a ktoré musím udať aby som sa od nich vymedzil. Tu sú:

1. Odpisovanie – Sám LaVey vo svojej Satanistickej biblií s ničím skutočne novým a prevratným neprišiel. Ustanovil síce satanistické devätoro (ktoré by aj tak každému satanistovi malo byť jasné bez toho aby si ho niekde prečítal) a pekelnú štvoricu (ktorú však aj tak prebral od oveľa staršieho okultistu), ale väčšina jeho filozofie v knihe Luciferovej je prebratá z Crowleyho, navyše podaná je spôsobom pripomínajúcim „obhajobu zdravého sedliackeho rozumu.“ Navyše, ak porovnám Nietzscheho a LaVeya, tak ten prvým bol profesorom už vo svojich 24 rokoch, teda bol prirodzene aj omnoho väčší a lepší filozof (naproti tomu ak počujem že LaVey bol filozof tak to vo mne vyvoláva skôr úškrn), Lavey nebol ani zďaleka tak vzdelaný (i keď rozhodne bol inteligentný a talentovaný), bol skôr okultistom než filozofom.

2. Hedonizmus – „Satan znamená ukájanie chúťok, nie odriekanie!“ proti čomu Antagonista stavia „Satan znamená získavanie moci, nie slabosť a vyberanie si schodnejšej cesty!“ LaVey až príliš vyzýva k tomu aby sme si užívali život, jeho rozkoše a potešenia. Nie že by som chcel vyvracať toto tvrdenie, ale skutočne veľký satanista a antagonista sa oddáva pôžitku len v momentoch vyčerpania počas svojich vzletov ku hviezdam (pozri časť Čarovné ostrovy, Útržky §9) , zákonite ich cielene nevyhľadáva! LaVeyovo obhajovanie rozkoší bol dobrý ťah k tomu aby získal do svojej cirkvi veľa hláv, lebo každý sa dá zlákať ponukou slasti, ale ponuka moci je pokušením len pre tých pár najlepších. Ako už bolo povedané, Antagonista sa k hocijakej radosti alebo pôžitku len pre radosť a pôžitok samotný nezohne. Súhlasím s každým LaVeyovým názorom o potrebe pôžitku, rozkoše, o tolerancií všetkých sexuálnych rozkoší a fetišov (a ešte dačo. Už by nás ľudí nemusel prirovnávať k zvieratám a obhajovať bohov so zvieracou podobou. Sám Lucifer nie je rohatý cap, ale prekrásny anjel) a úchyliek, ale prosím, nevyhľadávajte to, antagonisti! Už len preto, lebo to vedie k skazenosti, preto že koľko nás telesné radosti (sex, drogy, obžerstvo atď.) oberajú o fyzické a psychické sily, ktoré je o toľko vhodnejšie vložiť do ďalších veľkých a slávnych skutkov!

3. Materializmus – LaVeyov satanizmus je na môj vkus príliš materialistický, príliš zameraný na telo a pľujúci na ducha, a teda aj z okultného hľadiska musí byť slabší v mnohých oblastiach. Nechápem ako môže byť niekto materialista a pestovať okultizmus. Možno som zlý satanista za to že mi číry samoúčelný materializmus (pretože slúži len a len na popretie Boha) smrdí, ale som pripravený sa obhájiť.

Veď ako môže niekto dávať kresťanom do rúk takú mocnú zbraň tým že im odporuje a tvrdí o sebe, že je materialista! Necháva im tak celé pole pôsobnosti v rovine idealizmu kde nemajú protivníka, ja však tvrdím kresťanstvo treba poraziť i na tomto fronte! Za skutočne dobrých – a posledných dobrých – kritikov kresťanstva považujem antických novoplatonistov – idealistov, i keď bojovali vopred prehratú bitku, ako idealisti poznali nám skryté slabé stránky kresťanstva, až sami kresťania od nich museli prebrať časť ich učenia! Poraziť Kristove ovce v materiálnej rovine by mala byť detsky ľahká úloha, veď v tomto živote by sa mali (i keď to tak prevažne nie je) pred nami klaňať, neodporovať zlému... Satanizmus, luciferianizmus a spriaznené smery by mali dokázať, že silná osobnosť je väčšia a mocnejšia nielen telom, ale aj duchom! Kristus dobre pripomína, že všetko v tomto materiálnom svete sa nakoniec zmení na popol a prach, a my by sme mali dokázať, že satanský duch, satanský ideál je taktiež väčší než kresťanský! Verím, že jeden skutočne uvedomelý satanista prekoná i tisíc kresťanov v duchovnej rovine, mali by sme teda tiež byť hrdými idealistami!

Veď Boh ktorého si vytvorili slabí tiež musí byť slabí, nech je ich bárskoľko (ich počet tu nič nezmôže, skôr len ublíži lebo preto že každý si jedného a toho istého boha prestavuje inak je táto idea značne rozorvaná)... zato Boh (či Anti-Boh?), na ktorom sa podieľa pár vznešených duší, ten musí mať akú moc...

(A navyše musím skritizovať tie časti LaVeyovej biblie, kde hovorí že človek nikdy nesmie byť mučeníkom, nikdy nesmie chcieť umrieť pre niečo také ako je idea. Avšak i ten abstraktný Satan ktorému volá na slávu je predsa idea... tým, že niečo takéto napísal, veľmi podkopal dôveryhodnosť svojej knihy, ak pre niečo také ako svoju pravdu nie je schopný umrieť...

„Život je jedna veľká oslava, smrť jedno veľké odriekanie,“ a to celé je jedna veľká materialisticko-hedonistická lož, proti ktorej má Antagonista 2 argumenty:

  1. Radšej umriem sťa Achilles mladý v mene večnej slávy, než ako starec s dlhým šťastným životom a zabudnutý, lebo ja som Antagonista, hrdina a legenda medzi vznešenými.

  2. Ak si môj život nezval meč, tak predsa si zvolím radšej samovraždu na prahu staroby a neschopnosti, než život v hanbe!)

4. Združovanie – Založenie Cirkvi Satanovej roku 1966 bol záslužný čin, demonštrácia toho ako veľmi sa západná civilizácia už zbavila kresťanstva a ako snáď začína prehodnocovať svoje hodnoty. Avšak tento fakt že vznikla akási oficiálna organizácia s vlastnou hierarchiou a pravidlami, že sa nazvala „Cirkev,“ to mi nesedí. Satanizmus je o individualizme, (aj kresťanstvo bolo o individuálnom vzťahu k svojmu Bohu, kým apoštolovia po „zmŕtvychvstaní“ nedali Kristovi do úst slová o Cirkvi – skutočne je ťažké nájsť miesta v biblií pred ukrižovaním kde by Kristus vyzýval na vytvorenie Cirkvi) každý by sa mal k pravej láske k sebe, k moci, k Satanovi a všetkému čo symbolizuje dopracovať sám, nie mať na to učiteľov! Možno dať tak akurát rady, ale nikto nesmie byť vodený za ruku, lebo vonkoncom nedôjde nikam! Vytváranie akejsi inštitúcie typu „cirkev“ môže neskôr viesť k tomu, že táto cirkev bude v mene jej členov chcieť získať moc, riadiť spoločnosť, riadiť svojich členov v myslení i v čine, bude degenerovať. Už raz v histórií sa stalo, a vy viete čo mám na mysli, že individualistické náboženstvo celkom stratilo svoj individualizmus tým, že bol pohltený cirkvou a masovými obradmi... Nechcime tú chybu zopakovať.

5. Kritizovanie – LaVey sa v mojich očiach veľmi neosvedčil ani ako kritik kresťanstva. Jeho kritika sa príliš zameriava na praktické kresťanstvo, na jeho pokrytectvo, dvojtvárnosť, skôr ako číre kresťanstvo (dokonca mám z jeho textov pochybnosť, či si skutočne poriadne prečítal Starý a Nový Zákon) kritizuje cirkev. Síce rým odhaľuje, že kresťania robia to, čo nazývam skutočný hriech (hriech v pravom zmysle slova, nie v tom na čo ho zdegradovalo kresťanstvo) – totiž že konajú niečo čo je proti ich presvedčeniu, ale prosím! Jeho spôsob kritiky necháva skutočných kresťanov, skutočných pokorných svätcov a askétov takmer nedotknutých! Treba – tak ako to robil Nietzsche – odhaliť že pravý kresťan je oveľa väčším nebezpečenstvom omnoho väčším nepriateľom satanizmu než dáky pokrytecký kresťan. Vôbec celá LaVeyova biblia mi príde akási neperspektívna, lebo vierou skutočného kresťana prečítanie tejto knihy neochveje, a to by kniha čo sa volá „Satanská Biblia“ rozhodne mala. LaVey a napokon i Nietzsche sa skutočným kresťanom, askétom a svätcom vysmievali – Ja nie! Obdivujem ich vôľu k nájdeniu Boha a žitiu v súlade s jeho nezmyselnými a život-potláčajúcimi zákonmi, nech sú akokoľvek absurdné, lebo ich vôľa k poznaniu Boha (Nietzsche ju nazýva „vôľou k ničomu“) je rovnako silná ako vôľa antagonistu, možno dokonca i silnejšia, a je rovnako odtrhnutá od vôle stáda ako vôľa antagonistu (pre stáda tu je pokrytecké cirkevnícke kresťanstvo), i keď to čo ich činy prinášajú je stagnácia (ja to volám pasivita, pre mňa je to zlo, William Blake to správne nazval z pohľadu kresťanstva „dobrom“) kým či antagonistov prinášajú aktivitu (prosperitu, ktorá je pre mňa dobrom a pre kresťanov „zlom“). Sú to dobrí filozofický protivníci, hodní vyššej nenávisti než pokryteckí kresťania (pre tých je dobré akurát tak opovrhovanie). Aká je teda zbraň proti týmto pravým kresťanom, filozofický nástroj na záhubu státisíchlavej hydry ktorá si vraví kresťanstvo? Je oveľa menej radikálny, ale keď sa rozhliadneme po dnešnom k ateizmu smerujúcom svete, je neustále a veľmi úspešne uplatňovaný. Totiž:

Pokryteckým kresťanom (najčastejšie katolíkom) neustále pripomínajme ich pokryteckosť, nahlas a zreteľne bohatým a dobre zarábajúcim pokrytcom ktorý nosia zlatý (!!!) krížik na krku čítajme túto pasáž z biblie: „Skôr sa ťava prevlečie cez ucho ihly ako sa bohatý dostane do kráľovstva božieho,“ ale i mnohé iné pasáže, ktoré sú v rozpore s ich životom a ich hodnotami, stále im pripomínajme že kresťanstvo je viera pre otrokov. Kto by potom neprehodnotil svoju vieru? A čo tým svätcom, mníchom a ostatným, ktorí si predsa vyberú cestu chudoby? Tých nahlas obdivujme pre silu ich vôle a presvedčenia. Moderná, pragmaticky zmýšľajúca ľudská bytosť si vyberie, či chce patriť ku pokrytcom (katolíkom), chudákom (pravým kresťanom) alebo k úspešným a nefalošným (k ateistom, príp. satanistom). Pripomínam, že LaVey i Nietzsche sa otvorene vysmievali pravým kresťanom, ale to je presne to s čím Kristus počítal, a slabým v tomto svete dal útechu, že čím viac budú v tomto svete ponižovanejší, tým budú na druhom svete velebenejší. Kým budú vysmievaní, ponižovaní a utláčanú, budú mať praví kresťania dôvod veriť. Správne Tertulián povedal: „Krv mučeníkov je semenom kresťanstva.“ Obraciam sa na Nietzscheho i LaVeya a vravím: nevysmievajte sa im, veď nevysmievaním sa im predsa ublížite najviac! Ak pravý kresťan, skutočne dobrý čitateľ biblie bude žiť vo svete, kde bude pokorný a chudobný, bude posledný a napriek tomu nebude ponižovaný, jeho snaha bude úplne márna – vytvorenie takéhoto tolerantného cieľa by mal byť náš cieľ, nie vytvorenie sveta, kde kresťan či hocikto iní kto je úmyselne posledný je hanobený! (ale to neznamená že mať velebený, ani že mu máme dovoliť žiť z našich peňazí) Ako hovorí jedno pekelné príslovie, ako vzduch pre vtáka more pre rybu, tak je opovrhnutie pre opovrhnutiahodných, tak by sme mali pravých kresťanov obrať o prostredie, v ktorom sa množia najrýchlejšie – totiž keď sú utláčaní a musia sa utiekať k Bohu (lebo ich Boh je blízko človeka keď pasívne trpí, keď svet nie je v súlade s jeho vôľou, keď je človek v nedostatku a je porážaný, zatiaľ čo Lucifer je blízko teba keď svet meníš v súlade so svojou vôľou, keď si v hojnosti a sláve a hlavne, keď víťazíš). Teda: Praktickým kresťanom treba otvoriť oči, a skutočných neponižovať, lebo každou ranou bičom čo ich zasiahne ich viera rastie. Pravý kresťan musí mať takýto pocit: „všetky radosti sveta sú na dosah, stačí len prejaviť vôľu. Odopieranie si týchto radostí tu nemá zmysel, lebo nikto ťa neprenasleduje a neodsudzuje, teda nie si pravým mučeníkom a nie si dostatočne v očiach Krista povýšený.“ Toto Nietzsche ani LaVey boju proti kresťanstvu nedali, a ja... ja budem musieť počkať na čitateľov, ktorí ma pochopia.

6. Temnota – (Pozri aj §6, „Svetlo & Temnota.“)

Veď o koľko sú naše ideály lepšie ako kresťanské? Sám Antagonista, bytosť absolútne vznešená, teda múdra, smelá, krásna, mocná a pyšná by mala stáť na najvyššom piedestály a kúpať sa vo svetle, nie akýsi kresťanský ideál, akýsi pokorný v duchu chudobný askéta neschopný skutočného odporu, ktorého vzorom je ktosi bezmocne visiaci a porazený na kríži... Prečo? Povedal to už predsa dávno Nietzsche... pohľad na cnostného a vznešeného anjela stúpajúceho stále vyššie a vyššie, bližšie k svetlu, prekonávajúceho prekážky a získavajúceho na sláve a cti, čo v nás taký pohľad vyvoláva? Predsa obdiv, hrdosť, u nevznešených a neschopných závisť... Pohľad na akéhosi polonahého, životom zbičovaného Lazara, ktorému psy lížu vredy a ktorý je absolútnom nechutnom paródiou na život a pred svetom sa ukrýva v temnote, čo v nás takýto pohľad vyvoláva? Zhnusenie, opovrhnutie, u duševne chudobnejších ľútosť... Rovnako ako pohľad na muža umierajúceho na kríži. Kto bol v prvom obraze? Lucifer Antagonista. Kto v druhom? Pravý kresťan. V treťom Ježiš (teda Boh). A LaVey pri svojich obradoch vzýva a chce aby aj ďalší vzývali temnotu, ten zdiabolizovaný obraz Božieho Odporcu! Počujte moje slová: Temnota je pre tých, ktorí práve prešli momentom apostázy a ešte tento fakt a svoje pravé bytie musia schovať pred vonkajším znepriateleným svetom... tí, ktorí sa s tým však zmierili a veria v seba a vo svoje hodnoty, sa radšej odievajú do svetla, ako ja, nech všetci vidia ich hrdosť a pýchu. Ale uznávam – i temné satanistické symboly majú svoju moc, hlavne kvôli omylu vďaka ktorému kresťania uctievajú svetlo, lebo temnota je v tejto spoločnosti symbolom nekonformnosti, a temnota teda vyvoláva v stádovito mysliacich nábožných jedincoch strach a rešpekt... ja sám ich používam... ale to by mali byť len vonkajšie a dočasné symboly, kým sa opäť nechopíme svetla! Dúfam, že ešte za mojich dní sa dočkám toho, že satanisti začnú a budú nosiť vznešené symboly (napr. Luciferovu pečať miesto pentagramu) ukuté zo zlata (inak mám noho i proti LaVeyovmu odmietaniu zlata pri rituáloch – veď zlato, bohatstvo, to sú veci v takej opozícií voči kresťanstvu, i keď ho sami pokrytecky používajú, že my by sme v ňom mali chodiť odetí!), nie obyčajní prevrátení kríž ktorým dokladajú akurát to že celá ich filozofia stojí a padá len na prevracaní kresťanstva! Nie všetko na kresťanstve treba negovať, dvojitou negáciou by sme sa dostali zas k tomu istému, rovnako ani Kálí ničí starý, skazený svet siedmimi rukami, ale ôsmu drží v pokoji pred tým, čo nebolo skazené...

Snahou biedneho je, ak má aspoň trochu hrdosti, schovať sa pred svetom, do fyzickej i duševnej temnoty, schovanie sa za kohosi iného, stádo, národ, etnikum, skupinu, spoločnosť. Toto a schovanie sa do temnoty sú jedno! Biedni sa chcú schovať do tmy aby neboli na očiach, a my? Vznešení, schopní a silní by mali chcieť stáť uprostred svetla, nech sú každému na obdiv! V tom je tá strašná ohavnosť kresťanstva ktorá pomýlila i LaVeya – že Kristus vytiahol všetku tú odpornosť ktorá patrila do temnoty a posadil ju vyškerenú na svetlo, nech je každému na očiach, dal jej odvahu nehanebne sa stavať na oči nech budí ľútosť a súcit, a nech sa tak šíri ako mor (hovoria tomu láska, ale pravá láska k niekomu inému, tá ide nad seba, skutočne niekoho milovať aspoň z polovice tak veľmi ako sám seba, na to ten druhý musí byť nad tebou... inak môžem povedať že miluješ pod seba a mrháš svojou láskou na nehodných, a tým špiníš i sám seba...).

Dnes sa hnusný kríž ešte stále vyníma na námestiach našich a miest a bije nám do očí, symbol vo svojej podstate vskutku perverzný a násilný (nie že by som proti týmto atribútom niečo mal, ale kresťanom vadia všade kde na ne môžu natrafiť, okrem ich kríža samozrejme), patriaci do čiernej tmy najpáchnucejších stok! Kiežby raz na miestach kde dnes stojí kríž stáli železné sochy Antagonistu, skutočne cnostného, vznešeného a hrdého symbolu hodného každého skutočného muža!

7. Apollyon – Zaradenie Apollyona a Abadona medzi LaVeyove pekelné mená je znak hlbokej urážky skutočného satanizmu a znakom toho, že LaVey si neprečítal (alebo neprečítal s porozumením) Zjavenie Jána. Veď Abadon, vystupujúci i pod menom Apollyon je anjel priepasti, Boží (trikrát podčiarkujem) anjel, ktorý „mal kľúč od priepasti a veľkú reťaz na ruke. Uchopil draka, toho starého hada, ktorý je diabol, satan, sputnal ho na tisíc rokov, hodil do priepasti, zatvoril a zapečatil ju nad ním, aby viac nezvádzal národy, dokiaľ sa nevyplní tisíc rokov. (Zjavenie, 20: 1-3) Zdá sa však, že keď Ján o ňom hovorí ako o anjelovi priepasti, LaVey ho okamžite spája so Satanom, pritom sa však myslelo čosi úplne iné a Satan by nekonal sám proti sebe.

Nemožno to však LaVeyovi až tak veľmi vyčítať. Zdá sa mi až zarážajúce, že nikto nečítal Zjavenie Jána s porozumením, a pridŕžal sa hlavne zavádzajúcich vžitých katolíckych výkladov tejto pasáže Nového Zákona, pritom však tieto riadky (aspoň v mojich očiach) hovoria celkom jasne. Preto si dovolím na tomto mieste podať svoj výklad Apokalypsy podľa Zjavenia a vecí s tým súvisiacich, vrátane Apollyona.

V posledných rokoch ľudstva tak ako ho poznáme dnes Zem zasiahnuť séria katastrof, od prírodných cez vojenské až po hrozné epidémie. V týchto ťažkých časoch má na Zem prísť Veľká Šelma (To Mega Therion), ktorej príchod ohlási Falošný prorok a ktorej daruje svoju moc Drak (pravdepodobne Satan, Lucifer). A teraz treba čítať pozorne. Textu neznalý človek ovplyvnený katolíckou tradíciou by predpokladal, že Veľká Šelma vystúpi proti ľudstvu a svetu a bude završovať načaté dielo skazy – opak je pravdou! Veľká Šelma vďaka svojej neskonalej moci a autorite založí na Zemi veľkú ríšu, impérium, porazí božích anjelov a svätých ktorí ničenie tohto „skazeného sveta kde mocní víťazia“ zahájili a vystaví ich mŕtvoly vo svojom obrovskom meste, z ktorého bude vládnuť (Videl som z mora vystupovať šelmu. Mala desať rohov a sedem hláv, na rohoch desať diadémov a na hlavách rúhavé mená. Šelma, ktorú som videl, podobná bola pardovi, nohy mala ako medveď a tlamu ako lev. Drak jej dal svoju silu, svoj trón i veľkú moc. Jednu z hláv mala ako na smrť zbitú, ale smrteľná rana sa jej zahojila. Celá zem obdivovala šelmu, A klaňali sa drakovi, že dal šelme svoju moc, klaňali sa aj šelme a hovorili: Kto je podobný šelme a bude môcť bojovať proti nej? Mala aj tlamu, aby hovorila veľké veci a rúhala sa, a dostala moc pôsobiť štyridsaťdva mesiacov. A aj otvorila tlamu, aby sa rúhala Bohu, aby sa rúhala jeho menu a Jeho stanu, aj tým, ktorí majú v nebi svoje stany. Dostala moc aj bojovať proti svätým, aj víťaziť nad nimi, dostala i moc nad všetkými kmeňmi, ľuďmi, jazykmi a národmi. Aj sa jej budú klaňať všetci obyvatelia zeme, ktorých mená nie sú zapísané od počiatku sveta v knihe života zabitého Baránka.“- Zjavenie Jána, 13, 1-8.). Pri čítaní Zjavenia (nejdem tu uvádzať všetky potrebné citáty lebo kto chce si ich vyhľadá sám) si treba všimnúť, že Veľká Šelma tu v podstate vystupuje ako ochranca ľudstva a obhajca sveta proti Bohovi a baránkovi, ktorí zamýšľa tento svet zničiť a vytvoriť nový, kde sa naplní sen o tom že „prví budú poslední a naopak!“ Nie je to tam napísané doslovne, ale možno to vyčítať z každej vety (dokonca by som povedal že Ján písal tento text tak, akoby tento fakt bol už každému čitateľovi známy). Všetky tie hnusné vety o tom že „v ohni zhorí starý skazený svet a z jeho popola vzíde nový, ktorí bude v súlade s mojou vôľou,“ ktoré sa neustále kladú do úst antagonistom, nevyslovil v biblií Satan, ale Boh! Veľká Šelma bude bojovať proti „svätým,“ i víťaziť nad nimi, založí na zemi rozvrátenej katastrofami mocnú kozmopolitnú ríšu zjednocujúcu všetky národy sveta (Boh bol vždy ten kto rozdeľoval národy, od čias babylonskej veže až dodnes kedy sa ešte stále vedú náboženské vojny). Aká to bude ríša? Najkrajšia a najprosperujúcejšia aká na Zemi kedy bola! (vychádzam z toho že v zjavení Jána o nej niet pozitívnej zmienky a, ako poznáme vtedajšie pravé kresťanské opovrhovanie bohatstvom, svetom a všetkým krásnym, asi skutočne šlo o nádhernú ríšu) Bude to kraj oslobodený od nezmyselných stádovitých náboženstiev, nebude žiadna oficiálna pravda, všetko čo je človeku vlastné a možné bude dovolené! Ak to má prísť, predpokladám tu rozvoj genetického inžinierstva, hry na Boha, transhumanizmus (k tomuto by som sa rád ešte dostal na inom mieste), nádherná kultúra, kozmopolitná a tolerantná spoločnosť, a hviezdy Boha budú človeku na dosah... netreba mať až tak veľa fantázie, aby sme si Therionovu ríšu porovnali s dnešným svetom a vedeli si ju predstaviť. Všetci obyvatelia tejto ríše prijmú na ruku alebo na čelo číslo Šelmy (ktoré je zároveň číslom šelmy, vďaka čomu môžeme dokladovať že i Ján považoval človeka vo svojej podstate za dravú šelmu, vznešnené stvorenie, veď aj pánom zvieracieho kráľovstva je lev, a spravil z neho antagonistu) 666, čo bude zrejme len akási formalita, avšak nájdu sa blázni ktorí budú odporovať – kto iní než náboženskí fanatici a fundamentalisti, prekliati islamskí alebo kresťanskí či ktovie akí iní teroristi! Ríša Šelmy bude iste veľmi zhovievavá čo sa týka vierovyznania (i keď sa píše že všetci obyvatelia sa klaňajú šelme, treba to brať obrazne – šelma môže byť symbolom snahe o úspech, vôľa k moci či vzlet ku hviezdam), veď ako inak by sa mohla stať svetovou ríšou, ale čo robiť s pár pobláznenými jedincami (ktorí sú označení za „pravých veriacich,“ lebo v boji proti svetskej dokonalosti a kráse nepoznajú kompromis) ktorí narušujú verejný poriadok? No samozrejme že budú prenasledovaní! Ríša Šelmy bude Civitis Luciferi o ktorom som písal inde – teda kresťanská dobrovoľná úbohosť sa bude trpieť (ale nebude oberať štát o peniaze) a vysmievanie sa im bude sankcionované, lebo hádam nechceme robiť tomuto protisvetskému živlu zadobre? – ale tí ktorí budú ohrozovať životy ostatných budú tak ako v každom inom štáte prenasledovaní! A čo z nich spraví Boh? Samozrejme z nich spraví mučeníkov, blahorečených, svätých! A Boh a Jeho anjeli budú trýzniť zem i naďalej! Príde i Apollyon, a nebude to nijaký démon ani diabol ako si myslí LaVey a s ním vlastne i celý svet ktorí si nečíta Zjavenie pozorne – bude to boží anjel! Abadon (Apollyon) je v židovskom náboženstve a mytológií Peklo, Podsvetie, miesto utrpenia a smrti, kde však nevládne nijaký Satan, ale Boh (je to miesto Božieho trestu), a tu vystupuje zosobnený – Boh totiž začne trestať Zem! A obyvatelia ríše Šelmy, ale nie len oni, budú trpieť, navrú im hnusné vredy na ich raz krásnych tvárach, padne všetka viditeľná a pozemská krása – a koľkí potom zradia Šelmy ktorá ich raz tak zachránila! Lebo píše sa v Zjavení že tí ktorí sa vtedy budú modliť k Bohu budú vykúpení, a určite sa nájde veľa takých ktorí si v chvíľach dočasnej porážky spomenú na kresťanstvo (napokon, „pravé kresťanstvo“ ani nemôže dýchať v zdravom, víťaziacom a prosperujúcom svete, ale iba v chorom, skazenom a nezdravom, trpiacom a porážanom). Zradia nás mnohí a zradia i LaVeyostov – veď keď sú pozemské radosti a rozkoše preč, načo uctievať jeho Satana, navyše keď nám LaVey povedal že za naše presvedčenie nehodno prinášať obete (ešte raz sa musím rozčúliť nad tým, že v tomto je horší než kresťania). Napokon tých pár najvznešenejších myslí čo ostane Šelme verných sa napokon stretne na rozhodujúcej bitke proti vojskám Kristovým – ako inak by to mohlo byť v biblií – a antagonista (Šelma) bude porazený a zajatý (alebo mal by byť), jeho Prorok tiež, a budú uvrhnutí do Apollyonovej priepasti, kde bude plač a škrípanie zubov.

O Apollyonovi majú oveľa skôr pravdu Svedkovia Jehovovi, ktorí ho stotožňujú s Ježišom (inak podľa toho čo o nich viem, Svedkovia Jehovovi sú vlastne jedinou cirkvou či sektou ktorá „dobre“ a „správne“ číta bibliu, o to väčší majú môj obdiv). Kedysi, keď som bol ešte v predškolskom veku, a v hlavičke som mal predstavy o dobrom Ježiškovi atď., sa mi prisnil skutočne šokujúci sen, z ktorého si pamätám takýto obraz – akoby som letel míle nad zemou ktorú som nevidel, lebo zrak som mal obrátený hore, na krvavočervenú oblohu a mraky zahaľujúce ju, ktoré boli skutočne sťaby od krvi. Tie oblaky sa rozostupovali a medzi nimi sa objavil gigantický, kozmický Kristus – pamätám sa že jeho šaty boli od krvi hriešnikov a pozeral sa na mňa s ohňom planúcimi očami a okolo mňa preleteli dva vojenské vrtuľníky utekajúce od toho strašného, nepozemského obrazu. Nemal som to z kadiaľ vedieť, ale v tej chvíli som to vedel – prišiel aby skoncoval so svetom, ale hlavne aby skoncoval so mnou. Napriek tomuto snu som asi ešte desať rokov bol veriacim, spomienka na sen ustúpila do podvedomia, a opäť vystúpil na povrch až v posledných rokoch keď som stratil svoju vieru a prešiel svojím momentom apostázy. A snili sa mi iné sny – ako som sledoval správy v televízií a hlásili že biblické správy o konci sveta sa začali napĺňať, až vlády krajín sveta museli dať v momente kedy boli tieto domnienky už nevyvrátiteľné na tieto informácie embargo aby sa (márne) bránilo šíreniu paniky...

Pýtam sa: nebolo tým obdobím vojen a katastrof obdobie 1914-1945? Nie je Veľká Šelma, umožňujúca zjednotenie sveta a rozvoj kultúry, nenávidené moslimskými radikálmi, „pravými veriacimi,“ podobná OSN, vládnucej z „veľkého mesta“ New Yorku? Nie je dnešná kapitalistická spoločnosť podobná tomu, čo som povedal o Civitis Luciferi? A napokon nie je kresťanstvo hnusným vredom na tvári tejto inak krásnej, slobodomyseľnej spoločnosti, doslova sebazničujúce a svoj-zánik-oslavujúce náboženstvo? Rešpektujme pravých kresťanov, obdivujme ich... a katolíkov... tí snáď čoskoro vyhynú, hneď čo pokrytectvo začne bolieť. A hlavne počúvajme v boji proti nim niekoho (kiežby niekto taká bol! Nariekam) kto by obraz Apollyonov pochopil lepšie než LaVey, ktorý vzýva vo svojich obradoch i jeho – to je skutočne tiež sebazničujúce náboženstvo, rovnako ako kresťanstvo!

19. Druhý veľký Antagonista – Mám neodbytnú chuť podeliť sa s čitateľom o svoju víziu Antikrista. Bude to skutočne osobnosť podobná Ježišovi, jeho temný protiklad, Druhý Antagonista. Kristus učil ako dosiahnuť skrz uctievania jeho a jeho Otca spasenie. Antikrist bude učiť ľudí ako dosiahnuť spasenie skrz samých seba. Kristus dával slabým svojou osobou nádej. Antikrist naučí silných čerpať nádej zo seba samých (pripomínam staré príslovie: „Nie je múdry ten, ktorý hladnému dá rybu, ale ten ktorý ho naučí ryby loviť). Kristove zázraky neboli nič iné ako zločiny proti prírode (len skrátka – tíšenie búrok, hubenie figovníkov, topenie čried svíň... všetko sa nám to môže zdať dobré, nám egoistom ktorým utíšenie búrky zachráni kožu, ale uvedomte si aké sú to hrozné zločiny proti rovnováhe sveta a prírody!). Antagonistove zázraky budú v úplnom súlade s ňou (len spomeňme si na jednu vec čo Kristus nedokázal – nedokázal aby okamžite mal plody, tak ho radšej zatratil aby dokázal svoju –nesvetskú a protisvetskú – moc). Kristus nepriniesol na Zem mier, ale meč. Antikrist neprinesie na Zem meč, ale mier. Kristus povedal: „a tých, ktorí nechceli aby som nad nimi panoval, priveďte pred môj trón a pobite ich.“ Antikrist povie: „a na tých, ktorí nechcú aby som panoval nad nimi, nepoložte ruku! To chce ich Spasiteľ – ukážme im aká je ich viera nezmyselná tým, že ich blud budeme tolerovať.“ Kristov otec poslal na veľké impérium desať božích rán. Pôvodca antikristovej moci odjakživa robí tento svet krásnym a rozviruje v ňom život. Kristus má na konci prísť na zakrvavenom koni a s mečom v ruke aby rozvrátil Kráľovstvo Šelmy. Antikrist bude na konci vystupovať sťa vznešený ochranca ľudstva a všetkého krásneho čo bolo stvorené a čo slúži k ľudskej radosti (nie je Therion Antikristom?). Kristovo kráľovstvo nepochádza z tohto sveta. Antikristovo kráľovstvo je celý tento svet. Kristus zakazoval čo i len myslieť proti Bohu. Antikrist dovedie svojich nasledovníkov na vrchol veľkej hory, dá im krídla a povie im – leťte! Lebo všetok ten priestor nad vami, okolo vás a pod vami, to je rozsiahla ríša myšlienok. Leťte na všetky strany a smery, radujte sa z voľnosti a slobody, nebuďte ako tie Ježišove ovce ktoré majú nakázané letieť len jedným smerom – do záhuby. A neváhajte ani myslieť proti mne – musíte ma zatratiť a zaprieť ak chcete letieť v ústrety absolútnej slobode – a potom, na konci sa vám vrátim... Kristus sa (údajne) vrátil zo smrti aby dovŕšil svoje dielo skazy, svoju pomstu svetu a všetkému vznešenému, pretože tento svet nenávidel. Ak sa Antikrist vráti na tento svet, tak preto lebo ho nesmierne miluje a preto ho bráni pred opovrhovateľmi a ničiteľmi. Kristus umrel smrťou ktorá ho bola hodná a skutočne potupná. Antikrist, ak umrie, tak len smrťou hodnou najväčšieho obdivu. Kristovo učenie (akokoľvek zdegenerované) nasledovali národy, ktoré ho mylne vykladali a nechápali a žili v rozpore s ním. Antikristovo učenie prijmú len niekoľkí praví obdivovatelia, ktorí ho budú dokonale ovládať a správať sa podľa neho, ale v skutočnosti bude tajným a podvedomým prirodzeným snom každého človeka nasledovať jeho učenie. Národy boli pokresťančované mečom v mene lásky. Antikristovo učenie večnej vojny každého proti každému bude šírené len a len na báze dobrovoľnosti. Keď sa povie „Kristus,“ tak jeho nasledovníci pokorne kľakajú. Keď sa povie „Antikrist,“ jeho stúpenci budú hrdo a vzpriamene stáť! Kristus povedal: „Milujte svojich nepriateľov! Aká bude vaša odmena, keď budete milovať len svojich blížnych?“ Antikrist povie: „Miluj len seba! Aká bude tvoja odmena, ak sa pokúsiš milovať niekoho iného?“ Kristus povedal: „Poslední budú prví a prví budú poslední.“ Antikrist povie: „Prví budú prví a poslední ostanú poslední.“

Skutočný Antikrist nebol ani Nero, ani Nietzsche ani jeho Zarathustra. Antikrista nemožno podľa koránu ani biblie stotožňovať s Luciferom, a v tomto má pravdu – Antikrist sa tiež zrodí ako človek či bude maž aj ľudskú podstatu, a mnohí budú veriť že je synom diabla – a možno si to ty, kto radostne čítaš tieto riadky... Antikrist bude vo svojej zázračnosti vedieť presvedčiť ľudí rovnako dobre a následky jeho slov budú rovnako ďalekosiahle ako tie Kristove, ale budú šírené medzi príslušníkmi opačných vrstiev než to bolo v Nazaretského prípade. Podľa mňa to s veľkou pravdepodobnosťou bude hermafrodit. Tertullián očakával príchod Antikrista ešte za svojho života... trochu sa sekol... Ja neviem, kedy príde, ale dúfam že to bude čo najskôr, lebo už včera bolo neskoro...

20. O tom, kto je hodný nenávisti – Osobne si dávam veľký pozor na to o kom (alebo o čom) poviem že ho (to) nenávidím. Nenávisť je opak lásky, a lásku každý človek venuje len tým pár vyvoleným (každý normálny človek), a rovnako by to malo byť s nenávisťou. Tak, ako lásku venujeme len tým ktorých si vážime a ktorí nám ju opätujú, rovnako nenávisť je určená pre niekoho obdivuhodného, vznešeného, avšak niekomu kto zámerne pracuje proti našim zámerom! Avšak pozor! Rovnako ako svoju lásku len ťažko dám niekomu okrem seba (resp. vedľajšiu lásku), tak ešte ťažšie sa hľadá vhodný objekt nenávisti. Veď kto je hodný nenávisti? Predsa niekto obdivuhodný a vznešený! Tým, že niekoho nenávidíme, uznávame jeho veľkosť, pridávame mu na sláve a na cti, lebo je to niekto koho veľké činy u nás vzbudzujú závisť/hnev/a iné pocity ktoré ústia do nenávisti. Nenávidieť, skutočne nenávidieť sa dá len niečo čo je nad nami, teda niečo čo je buď vznešenejšie ako my alebo má nad nami moc (mnohí súčasní antagonisti predsa skutočne sú hodní nenávisti), k menšiemu možno cítiť podobný odpor, ale tomu sa, prosím, hovorí opovrhovanie... ak niekto o sebe vyhlási, že nenávidí to a to, vyvolá vo mne myšlienky n to že aký je to chudák – také smiešnosti ťa rozčuľujú? Také drobnosti sú pre teba natoľko závažné, že sa nad nimi pozastavuješ, dokonca ich nenávidíš? Pre mňa je takmer všetko opovrhnutiahodné – drobné konflikty z bezvýznamných medziľudských vzťahov, výsmech dákych krátkozrakých zúbožených idiotov, momenty nesúhlasu a chvíle keď ma niekto chce potupiť... znakom opovrhovania je že sme k danej veci ľahostajný, znakom nízkej nenávisti je zas že chceme danému cieľu škodiť... Ani neviete ako ma teší keď mi niekto chce škodiť, keď ma ohovára a prechováva ku mne nenávisť, lebo tým ukazuje svoju úbohosť a, hlavne, moju veľkosť (môže vám to znieť absurdne, ale chcem aby bolo takých ľudí viac). Avšak sto ani tisíc ľudí ktorí by ku mne prechovávali nízku nenávisť sa nevyrovná vysokej nenávisti od inteligentného a schopného indivídua – toto indivídum ma nenávidí, avšak neškodí mi, neubližuje mi, alebo len čestným spôsobom – chápe a uznáva moju veľkosť! Necíti tú nízku, opovrhnutiahodnú nenávisť ktorú tajne cítia masy k pánom ktoré by ich najradšej stiahli dolu k sebe a podupali, ponížili ich na svoju úroveň (o ktorej sú si vedomí), nenávisť ktorá sa napĺňa v modernom „umení“ v porážke antagonistu a v kresťanskom náboženstve v Poslednom Súde, ale cíti vysokú, vznešenú nenávisť, totiž túžbu prekonať objekt svojej nenávisti, chce sa povýšiť na jeho úroveň, nie dostať sa nad neho tým že ho stiahneme dolu, ale tým že ho preletíme... A vôbec, aká je to len česť byť objektom takejto vznešenej nenávisti! Znamená to totiž, že svojou aktivitou sme na seba zamerali pozornosť a cnostných myslí ktoré sa náhle stali našimi protivníkmi, našimi cnostnými protivníkmi! Ale dobré je i sám vždy mať takýto nás motivujúci objekt vysokej nenávisti. Ten objekt zároveň milujeme pre jeho vznešenosť a nenávidíme za to že sme pod ním (vlastne tým okľukou pohŕdame sami sebou, svojím súčasným stavom), Nietzsche by povedal že „milujeme svojich nepriateľov“, tak ako v Diabolskej Komédií Lucifer miloval i nenávidel Boha (a pohŕdal svojím súčasným stavom, a to i preto že mal právo byť a aj bol tým najväčším narcisom – lebo videl v diaľke obraz seba, ešte vznešenejšieho, vyššieho ako Boha, ako mohol potom milovať seba v stave nižšom ako bol tento sen?). Skutočne len tenká hranica je delimitovaná medzi krajinami lásky a nenávisti, ba dokonca sa v mnohých úsekoch aj stráca... Totiž ak máme tú česť mať objekt vysokej nenávisti, tieto pocity nás nútia sa k tomu objektu priblížiť, nedovolia nám vzdať sa, ani byť pasívnym nútia nás prekonať ho, prekročiť ho, preletieť ho, ženú nás do neustálej aktivity (ktorá vedia k našej prosperite ak nie k prekonaniu zvoleného objektu). Kiežby som mal takéhoto dokonalého protivníka! Ale všetci ktorých poznám a ktorí idú proti mne sú len opovrhnutiahodní, a dokonca aj tých pár ktorí na to naozaj mali si to pokazili tým že ku mne začali praktizovať nízku nenávisť... Vznešení jedinci by pritom mohli cítiť vysokú nenávisť aj k sebe navzájom, nie je vždy jeden podradený a druhý nadradený... Moderné kresťanstvo, rímskokatolícke, ani to pre mňa nie je pre svoje odchýlenie od Biblie a z toho prameniace pokrytectvo pre mňa objekt nenávisti, je to pod moju úroveň (všimnite si že objekt nenávisti už dokonca ani nehľadám medzi ľuďmi, ale medzi ideami), a to že na katolíkov kydám nie je znakom nízkej nenávisti, ale znakom toho že milujem spravodlivosť, Justíciu, a chcem zastaviť i vše opovrhnutiahodné čo ide proti nej... Obávam že v čase keď toto píšem, vo svojom veku osemnástich rokov pre mňa je ešte vhodným objektom nenávisti na filozofickom bojisku číre kresťanstvo, ono je aspoň čestné, je hodné toho aby som túžil ho preletieť, prekonať, a keď budem definitívne nad tým, zoslať na to blesky záhuby... ale už viem komu venujem svoju vysokú nenávisť o pár, odhadujem tak 10-20 rokov, keď ma tento nízky pubertálny názor prejde... Bohu, absolútnemu, najvyššiemu bytiu, ktoré je treba prekonať...

21. – No a napokon, to, koho milujeme a koho nenávidíme, mnoho vypovedá i o nás samých. Vznešený človek dlho hľadá objekt svojej vedľajšej lásky i vysokej nenávisti, lebo chce aby tieto objekty boli čo najlepšie, želajú si dokonalého partnera i dokonalého protivníka (Sám Antagonista miluje len seba a nenávidí len vysoké idey (a teda aj Boha lebo Boh nie je nič viac ako idea, aj ak možno zhodná s Platónovou ideou dobra), svojimi pozemskými protivníkmi, vojakmi a otrokmi týchto ideí, len opovrhuje). Čím nevznešenejší človek, tým predá svoju lásku i nenávisť nehodným objektom (pripomínam že oba objekty by mali byť vyššie ako je onen človek). Úplne najhoršie sú na tom kresťania a nasledovníci iných náboženstiev súcitu – tým je kázané milovať všetkých, i niekoho koho nikdy nevideli a nepoznajú, i nepriateľov, ale v inom zmysle než ako milujú antagonisti, lebo inak sa miluje partner a inak rival, a zakázané majú nenávidieť. A vlastne niekto je na tom ešte horšie – ktosi, kto o sebe tvrdí že je nekonečný, všemocný, vševedúci, a ktorý pritom všetko, čo je neurodzené a nízke vo svete si vyvolil za svoje, teda niekto absolútne najvyšší milujúci to absolútne najnižšie – Hospodin.

22. Prvý dialóg s Antagonistom – Delgrast: Vítam ťa, Antagonista.

Antagonista: Vďaka, Delgrast. Aký si mal deň?

D: Ľahko nadpriemerný. Vzdelával som sa, cvičil, tvoril, nikto ma vo väčšej miere neotravoval... Zložil som jeden riff na ktorý som nevedel prísť aj vyše roka, a jeho konečnú podobu hodnotím kladne.

A: Tak to by sa dalo zhodnotiť i viac ako ľahko nadpriemerný deň!

D: Lenže... chýba mi pocit zadosťučinenia. Mám pocit, že som toho mohol spraviť ešte viac.

A: Správne – nikdy nie si dosť dobrý, aby si nemohol byť lepší, nikdy nie si dosť vysoko, aby si nemohol byť ešte vyššie.

D: Vďaka, antagonista. Mám na teba jednu impertinentnú filozofickú otázku.

A: Tak ju polož.

D: Čo považuje Antagonista za zmysel života?

A: To predsa určite vieš, Delgrast.

D: Ale chcem to počuť doslova presne a z tvojich úst.

A:Pristávam. Budem hovoriť obšírne, sťa akýsi veľký filozof. Bolo určené, že zmyslom života sú alebo môžu byť tri veci, alebo ich kombinácia: blaženosť, večnosťpoznanie. Zmyslom života antagonistu však je dosiahnutie večnosti, lebo tá je preňho, a nielen preňho jediná pravá. Po blaženosti, akejsi matke (či sestre? Alebo dcére?) šťastia túžia temer všetci, ona je synonymom stálej radosti, šťastia, rozkoše, a vieš dobre že čím je šťastie pre antagonistov – najväčšou hrozbou. Antagonista by si zaslúžil posmrtnú blaženosť, ale najskôr musí dosiahnuť večnosť, lebo bez nej niet posmrtného života. Po večnosti teda túžia taktiež takmer všetci, lebo tak ako bola každému vrodená láska k vlastnému bytiu, bezbrehá filautia, tak je zaťažko každému prijať predstavu že sa jeho bytie raz skončí a tak si vytvárajú predstavy posmrtného života. Po poznaní túžia len tí najvznešenejší, ktorí si uvedomujú že blaženosť a hlavne večnosť sa nedá získať len tak, pátrajú po správnej ceste. Koľkí však hľadali poznanie, hľadali pravdu, a čo našli? Každý, teda Budha, Ježiš, Pytagoras atď. ju hľadali a každý dospel k čomusi inému, a nie je pravda že každý z nich odhalil iný kúsok, lebo vzájomne si protirečili... Pravdou teda je že každý by mal hľadať a dospieť k vlastnej, subjektívnej pravde, a že univerzálnej, objektívnej pravdy niet (a všetko je dovolené, ako by dodal kolega Nietzsche).

Jedine večnosť je pravá, krehká (lebo i ju môže kedykoľvek pohltiť zabudnutie) ale pravá. Všetci antagonisti v histórií sa tvárili že čosi chcú dosiahnuť, lepší svet, pokrok atď., no to sú len lži na obalamutenie más – aj ak to mysleli úprimne, ich jediným skutočným cieľom a odmenou bola večnosť. Kristus, môj veľký oponent, sa pravdivo odvoláva na starý zákon, kde sa vraví že človek je len prach a v prach sa obráti. Nič v materiálnom svete nie je skutočne večné, všetko sa obráti v prach. Bližšie k večnosti majú len veci vo svete ideí. To si uvedomovali náboženstvá už tisícročia pred nami. Náboženstvá sľubovali dosiahnutie večnosti dušiam v druhom svete, sľubovali že večnosť dosiahne každý kto dodržiava istý morálny kódex, dodržiava tie a tie (nezmyselné) zákony, prípadne patrí k tomu a tomu vyvolenému národu. Čo však učím ja, Antagonista? Večnosť dosahujú len tí, na ktorých sa nezabudne. Obyčajný človek zomrie, spomienka na neho ostane v mysliach tých ktorí ho poznali, no i tí umrú a spolu s nimi sa stratí spomienka na neho. Jeho hrob spustne, zarastie, nebude na tomto svete už nič čo by ho pripomínalo, a stačí na to len pár dekád. Pre takýchto ľudí boli vymyslené tieto masové náboženstvá, snáď aby sa nebúrili, ktoré im sľubovali večnosť za život nenápadný, umiernený, za život stádovitý (to je tá jedna vec čo musím vytknúť i epikurejcom – že chceli viesť život v ústraní) – ja vravím NIE! Večnosť dosiahne len ten, ktorého život a ktorého činy naplnia ostatných takým silným obdivom (alebo i inými silnými emóciami, odsúdením či nenávisťou, ako napr. Hitler či Napoleon), že na jeho meno sa nikdy, nikdy nezabudne, a aj po tisícročiach bude jeho meno zapísané zlatými (alebo aj krvavými) písmenami v kronikách sveta. A to nemôže každý! To môže len pár súčasníkov, pár najlepších! A prečo je dosiahnutie večnosti skrz veľkosť svojich činov, diel, ducha pre antagonistu zmyslom života? Lebo koho život je zapamätaný? Koho život je zapísaný? (itera scripta manet) Koho život je večný? Len skrz večnosť dostáva ľudský život svoj najvyšší zmysel, lebo vtedy človek natrvalo prestupuje z materiálneho sveta do sveta ideálneho!

D: Jedna veľká lož je že svet materiálny vznikol alebo je odrazom sveta ideálneho. Ideálny svet je výtvorom ľudí, ľudských myslí a je vždy formovaný tak, ako to práve im vyhovuje. On je odraz materiálneho sveta, nič z toho čo je v ňom nebolo najskôr v okolitom svete. Čím sa tvoje bytie stáva vo svete ideálnom, posmrtnom, jasnejším, žiarivejším, večnejším?

A: Treba aby ti boli stavané monumenty, sochy zasvätené vášmu menu, pomníky, musia sa pre čistotu tvojej pamiatky viesť vojny – len si spomeň na môjho oponenta! – vtedy si večný. Môžu si ťa pamätať tisícročie, ale potom na teba už zabudnú, lebo zas príde hlásateľ novôt ktorý ťa vytlačí, ak je lepší ako ty, a potom zahynieš i ty v ideálnom svete, aj ak oveľa neskôr než iný. Treba byť večne večný (ale na to treba aby aj ľudstvo a všetko jeho vedenie navždy prežilo) , a na to zo všetkého najviac je treba ideu! Kristus je najzvečnenejší pre ideu čo dal svetu, všetkým tým prekliatym nízkym masám, ktoré si ho za to pamätajú! Pomníky nech ti stavajú tvoji nasledovníci, knihy nech o tebe píšu tvoji epigoni, vojny nech pre teba vedú tvoji zástancovia, ty im však daj ideu, ten kľúč k večnosti ku ktorej sa vzlieta! Aj Marxova a Demokritova idea, že idey nie sú a všetko je matéria, je idea. Daj svetu ideu, pred ktorou sa i Platónova idea dobra roztopí – potom zvečnieš. A pamätaj na jedno – v úlohe tak zložitej a ťažkej ako je dosiahnutie večnosti ti nikto, nikto nepomôže, nikto ťa nepovznesie tak ako ty chceš a nepodrží ťa tak ako ty sám. Miluj len seba! Aká bude tvoja odmena, ak budeš milovať niekoho iného?

D: Mnoho múdrosti si povedal, Antagonista. Mal si pravdu, tušil som že toto je tvoja pravda, ale chcem som ju počuť z tvojich úst. Ďakujem.

A: Ja ďakujem za to, že si si dnes našiel čas.

D: Nie, Antagonista, ty neďakuj! Ja prosím o odpustenie za to, že ťa svojimi otázkami zdržujem pri tvojom vzlete ku hviezdam, pri tvojom dosahovaní večnosti.

A: Nič to, Delgrast! Antagonista dosahuje svoju veľkosť a večnosť i skrz svoju slávu. Viem, že tento rozhovor spíšeš a tým zvečníš naše slová, a tým snáď i nás (alebo egoisticky: aspoň mňa). Lúčim sa s tebou a nezabúdaj: Obyčajný človek ja sťa ten prach, ale antagonista je ako plameň – žije krátko, ale vždy býva katalizátorom veľkých a pamätných zmien.

23. Veľkí úspešní filozofovia – Keď sa obrátim, zistím, že existujú dva typy veľkých filozofov: 1. Tí neúspešní, ktorých oznáme len ako filozofov (Pytagoras, Platón, Konfúcius...) a 2. Tí úspešní, ktorých si pamätáme ako zakladateľov náboženstiev, ak nie priamo za bohoľudí (Budha, Ježiš, Mohamed...). Ako sa stať úspešným? Kedysi som si myslel, že sa stačí suverénne vyhlásiť sa Boha (alebo aspoň Jeho Syna), povedať o sebe že si dobrý (viete čo povedal o dobrých Nietzscheho Zarathustra), vyhradiť si monopol na pravdu a všetkých ostatných vyhlásiť za bláznov. Ale to predsa spravili aj Pytagoras, aj Platón, dokonca aj Nietzsche (ktorý tiež ku koncu mal ambíciu vyhlasovať sa za „proroka“) a nevyšlo im to.

V skutočnosti ak chcete byť úspešným filozofom, musíte si nájsť dostatok slabomyseľných jedincov ktorí vám všetko zhltnú a naozaj vás budú za toho bohočloveka považovať. Musíte mať dostatok bláznov ktorí budú mať vôľu za vás i umrieť (to je skutočná štvrtá cnosť!), a tým schopnejším musíte poskytnúť dostatok výhod a výhodnú perspektívu na to, aby mali vôľu vašu filozofiu (nech sú to akékoľvek pozlátané nezmysli) šíriť mečom. Hlavne nikto nesmie mať dostatok rozumu na to aby o vašej filozofií čo i len pochyboval! Nemôžete sa teda diviť že Ježiš a Mohamed našli toľko stúpencov, prvý medzi lúzov a druhý vo vyhnanstve, pretože tam našli dosť slabomyseľných, ochotných prijímať čokoľvek od trochu schopnejšieho jedinca za nevyvrátiteľné dogmy. Musíte mať za chrbtom (alebo radšej pred sebou?) dostatok jedincov z ktorých čerpáte silu a ktorí sa navzájom utvrdzujú vo viere vo vás. Napokon na tom sú vystavané i princípy súčasných siekt... Ten, kto šíri svoje presvedčenie medzi elitou, nikdy nenarazí na trvalý úspech, lebo elita dokáže rozmýšľať a vždy sa nájde niekto komu sa nebude páčiť táto veta na tejto strane v tomto diele (a pritom dielo úspešného filozofa musí byť prijímané dogmaticky – možno sa to dá len tak že sa napíše mnohoznačne, tak ako sa o to Nietzsche pokúsil v Zarathustrovi, a tak ako je napísané celé Sväté Písmo. Ako hovorí jedno pekelné príslovie: „Pravda nikdy nemôže byť povedaná tak ako má byť pochopená, a ani ako má byť uverená.“) a od toho je len krok od toho aby ste boli považovaný za zastaraného, nevhodného pre túto dobu, pritom dielo úspešného filozofa musí pretrvať milénia a byť aktuálne (ale byť napísané tak aby umožňovalo storaké výklady vhodné na každú dobu. Treba predvídať). Preto žiadny satanista nikdy nebude vyhlásený za veľkého filozofa, lebo budeme mať tisíce kritikov i medzi vlastnými, ale neplatí to len pre nich. Teda aj ja som vopred predurčený na neúspech, lebo obhajujem silných.

Spomeňte si, vy ktorí sa chcete stať úspešnými filozofmi, na jedno Blakeovo pekelné príslovie: „Ten, koho tvár nežiari žiadne svetlo, sa nikdy nestane hviezdou.“

24. O čírom názore a názore pre väčšinu – Všimnite si, že každé veľké učenie je vo svojej pravej podstate určené len pre veľmi malý okruh ľudí, či už je to kresťanstvo, rôzne utopistické názory, najrôznejšie filozofické názory vrátane (pravého) satanistického... Tým, že tento svetonázor zdieľa len pár vyvolených sa tento stáva čírym a pravým – zväčša to totiž býva tak ostro vyhranený názor že len nemnohí ho môže prijať! Napríklad kresťanstvo. Kým sa skutočne šírilo len medzi tými pre ktorých bolo stvorené, teda medzi otrokmi a lúzov, ochotnými prijať fakt svojej úbohosti a dokonca schopných oslavovať to, bolo číre a pravé – tento ľud mohol prijať Kristove „rady“ do života doslovne a aplikovať ich správne. Alebo Nietzscheho názory – sám vravel že pravých čitateľov jeho kníh je len málo, ba že možno sa ešte ani jeden z nich na tomto svete ešte ani nenarodil. Ako milujem a nenávidím tieto číre filozofie, lež sú toho hodné! Sú skutočne pravé, nie sú dehonestované rozporuplnými výkladmi. V období, kedy je táto filozofia uznávaná minoritou, je číra, vznikajú i najlepší nasledovníci a epigoni danej filozofie – ako dobre sa takému Tertullianovi či Origenovi muselo kázať o kresťanstve medzi prevažne pravými kresťanmi, medzi ktorými by dnešný katolícky kňaz bol najväčší bludár (i keď je pravda, najrôznejšie odchýlky od kresťanstva sú badateľné od jeho najskorších čias. Ale na druhú stranu, nemal Marción vo svojom zavrhovaní Starého Zákona bližšie ku Kristovmu učeniu ako ostatní?)!

Avšak vždy keď nejaká filozofia má skutočne čo povedať ľuďom, osvedčila sa a zakorenila sa v srdciach a mysliach ľudí, a z minority sa zrazu stáva majorita, vtedy filozofia i všemožné náboženstvá degenerujú. Keď kresťanstvo – viera vo svojej podstate určená pre otrokov – celkom vytlačilo pohanstvo, vtedy skutočne zdegenerovalo. Muselo sa totiž prispôsobiť väčšine, i vládnucim vrstvám. Všimnime si, kto bol v období číreho kresťanstva vyhlasovaný za svätého – mučeník, ktorý sa pridržiaval číreho kresťanstva, trpel a i umrel preň. Kto je svätým po jeho zdegenerovaní, v stredoveku? Mnoho kráľov, cisárov, pápežov, teda ľudí ktorí mali moc, ktorí by v očiach pravého kresťana boli personifikáciou diabla! Mnoho (či všetky?) najskôr uchádzajúcich sa náboženstiev a filozofií musí najskôr zdegenerovať, aby boli prijateľné pre väčšinu – veď ako by len mohol fungovať štát založený na pravom kresťanstve? Z učenia o tom, že „prví budú poslední“ (číre kresťanstvo) sa muselo stať učenie vraviace „modli sa a pracuj,“ či skôr „prijmi svoje miesto v spoločnosti a nesťažuj sa na nespravodlivosť sveta, a budeš spasený“ (scholastika), učenie, že „Boh si zvolil všetko, čo je vo svete nízke,“ sa muselo zmeniť na učenie o tom, že „Boh si zvolil kráľov a cirkev aby vládli a ostatných aby slúžili.“ Kristus by zatratil celú stredovekú „kresťanskú“ Európu. Čo mala byť cirkev podľa Kristových slov? Zoskupenie veriacich, teda tam medzi tými otrokmi a lúzov. Týmto svojím učením by vlastne prispel k dokonalej spoločnosti na Zemi – otroci by sa už nebúrili, darmožráči by nenaškľabovali tie ich hnusné tváre a všetci z nich by sa tešili zo svojej úbohosti a nedostatku, čo by veľkým a vznešeným (a i priemerným) nechávalo voľné ruky pri ich vzlete ku hviezdam. Nebolo by žiadneho „revolučného“ a „pokrokového“ hnutia. Ale čo sa stalo! Kresťanstvo zdegenerovalo, v jeho mene boli vyhlasovaný králi, z cirkvi sa stala najbohatšia inštitúcia stredovekého (a i súčasného?) sveta. „Skôr sa ťava dostane cez ucho ihly akoby sa boháč dostal do kráľovstva nebeského.“ Táto veta cirkvi akosi nevyhovovala (a stále nevyhovuje) takže sa začal proces degenerácie – falošný výklad textu, zamlčovanie, prispôsobovanie číreho kresťanstva nečistým, ba podľa Krista až čertovským praktikám. Fuj! Takéto zdegenerované čosi vo mne skutočne búri krv – je to hodné opovrhovania, zatiaľ čo číre Kristovo učenie je hodné nenávisti, a môj čitateľ už vie že ako veľmi sa katolicizmus teda musel prepadnúť! Žiaľ, to sa nestalo len kresťanstvu ktoré bolo použité ako príklad, že jeho hodnoty boli prevrátené naruby aby boli prijateľné pre väčšinu. Stalo sa to napr. i Nietzscheho učeniu. Adolf Hitler (pochybujem že Nietzscheho pozorne čítal, asi tak ako dnešný „kresťan“ bibliu) bol fascinovaný jeho myšlienkou „nadčloveka“ a chcel z Nemcov vychovať „nadľudí“ (pritom Nietzsche zdôrazňoval singulár tohto slova, „nadčlovek,“ poukazujúc na to že je individualista oslobodený od všetkým bariér noriem spoločnosti, zodpovedný len sebe). Tento národný socialista (Nietzsche bol pritom antinárodniar a rozhodne antisocialista!) to učenie pre to málo, čo sa ešte ani nezrodilo, zvulgarizoval na čosi úplne iné ako to v skutočnosti bolo, ale hlavne, tak aby to bolo prijateľné pre väčšinu (Nemcov).

Toto platí i pre LaVeyov satanizmus, ktorý je názorom pre väčšinu. Totiž obhajuje nízke pudy každého človeka, hedonizmus a pôžitkárstvo vlastné každému jedincovi, a teda nie je to pravý filozofický názor pre vyhranenú elitnú menšinu ako by mal byť, podobný je katolicizmu a ich túžbe po šťastí a úľave o ktorom hovorí Sv. Augustín v De Citate Dei. LaVeyov satanizmus a katolicizmus sú robené pre tú istú väčšinu, len s tým rozdielom že katolicizmus navyše ťaží z pretvárky a pokrytectva väčšiny, kým LaVey je aspoň k nim úprimný.

Táto moja reč nech je argumentom proti tomu, že názor väčšiny je ten najsprávnejší a najlepší! Vidíme, že „názor väčšiny“ je čosi rozsekané, zdegenerované, prispôsobené momentálnym potrebám, celkovo a skrátka čosi nechutné a hnusné! Najkrajšie sú názory elitnej menšiny – aj pravému kresťanstvu priznávam jeho perverznú krásu – čím užšia, tým lepšie. Žiaľ, väčšina bude vždy svojím veľkým tučným prstom strkať do menšiny, škeriac sa: „Ha! My sme mnohí a vy ste niekoľkí, a mnohosť je meradlom pravdy!“ Veď to je aké hanebné! Ak niekto zastáva názor väčšiny, znamená to že si ho sotva váži – ide so stádom, a kebyže stádo zmení názor, pravdepodobne ho zmení i on! Tí, ktorí sa skutočne stotožňujú s názorom a vkusom väčšiny sú tí, ktorí v neho veria aj po tom čo vyjde z módy, tých ešte uznávam, i keď ťažko je nájsť ihlu v kope sena (ak to pravda nie sú tí starí senilní blázni neschopní prijať nič nové, ale len ak sú to inteligentní a schopní jedinci úprimne presvedčení o správnosti svojho názoru). Zato tí, ktorí sa držia svojho názoru stoj čo stoj a ich protivníci sú v mnohonásobnom prečíslení – to sú skutoční veriaci!

Čím menej ľudí zastáva ten daný názor, tým je ten daný názor čírejší, a najčírejší je názor ktorý zastáva len jeden človek. Avšak i ten jeden človek spravidla chce aby ten jeho názor niekto zdedil, aby našiel pre seba žiakov, aby nebol zabudnutý. Každý veľký filozof/prorok/spasiteľ by však mal, nech to znie samo osebe akokoľvek absurdne, dúfať že jeho učenie nikdy neprijme väčšina, lebo ak ostane len v úzkom okruhu, v čírom okruhu najlepších poslucháčov ktorý na 100% chápu danú filozofiu a ktorí ju všetci najprv podrobili kritike, len vtedy ostane čírym a pravým. (Idea sa nesmie stať kurvou, musí ostať pannou, vo svete ideí je toto opačne.) Beda ak sa z nich stane nemysliace nekritické stádo. Veď koľko príkladov na to ešte máme! I komunizmus sa prezentoval ako masové hnutie, no len medzi tými ktorí by mu skutočne rozumeli by mohol byť číry a funkčný, v malých uvedomelých komunitách (a preto i zlyhal – ako môžete chcieť od robotníckej triedy aby rozumela filozofií?), a bol tu i komunizmus pre väčšinu, volal sa socializmus. A cirkev chce aby všetci boli veriaci, veď to je aká hanba? Veď to je urážka toho jedného kresťana ktorý skutočne úprimne a správne verí! Aká je to hanba ak sa s tvojím svetonázorom stotožňuje väčšina! Väčšina je predsa sprostá a prelietavá! Viac než z tisícich momentálnych fanúšikov/ nasledovateľov/voličov sa teš z jedného skutočne inteligentného a samostatne rozmýšľajúceho človeka, pravého obdivovateľa, ktorí namiesto nekritického obdivu k tebe hraničiaceho s fanatizmom príde k tebe, potľapká ťa po pleci a povie ti „celkom dobré.“ A musím oponovať i sám sebe – veď Antagonista chce dosiahnuť pozemskú večnosť skrz svoje činy, a večnosť dosiahne aj tak skôr tým pokryteckým spôsobom skrz prelietavú väčšinu, ako tým čírym cez niekoľko oddaných skutočných obdivovateľov! – a sám seba i odbíjam – tá väčšina je prelietavá, keď jej zídeš z očí, do roka (aj menej!) na teba zabudne. Ale ten jeden pravý obdivovateľ bude tvoju slávu šíriť ďalej... veď čo by bol Kristus bez svojich apoštolov? Tí mu zabezpečili večnú slávu, oni boli jeho praví obdivovatelia... i keď nehynúcu slávu získal až roku 380 keď ho prijala väčšina (ďakujeme ti Teodosius, ešte dodnes zbierame plody tvojej práce), ale keď ho prijala už trvalo... ešte stále som neprišiel na čestný spôsob ako poraziť svojho Veľkého Oponenta (pretože ak nejaké učenie zanechám, neželám si aby zdegenerovalo, ale predsa chcem aby celosvetovo prekonalo to Kristovo... ach jáj)...

25. – Na Veľkonočnú nedeľu roku 1270 sledoval Tomáš Akvinský západ slnka a povedal: „Boh.“

Na nedeľu 30.9.1888 sledoval Friedrich Nietzsche mesiac a povedal: „Nadčlovek.“

6.6.2106 bude nadčlovek sledovať východ slnka a povie: „Antagonista.“

26. Ostrovy štastia (Doplnok k Utópií a Babylonu) – Utópií najpodobnejšie sú komunity na malých ostrovoch v tropickom podnebí kdesi v Pacifiku, kde sú všetci šťastní (od čarovných ostrovov sa líšia tým, že tu má každý trvalé bydlisko)... Opovrhujem šťastím a chválim utrpenie ktoré má bičuje vpred, ďaleko od tých komunít ktoré sú spokojné v dobe kamennej. Tieto komunity sú skutočne podobné tomu čomu sa v Biblií vraví Raj a kapitalistická spoločnosť plná možností na presadenie aj na úkor iného je zasa podobná Peklu... Adam a Eva i Lilith a Lucifer skutočne nemajú čo ľutovať.

27. Plačúci chlapec – Áno, počul som ten posmešný, nad Antagonistu sa povyšujúci hlas, ktorého vlastník práve dočítal „Detstvo antagonistu“ a „Moment Apostázy“ a takto sa mi vysmieva: „Ten Antagonista v skutočnosti nie je nič iné ako ten malý chlapec, ktorému bolo kedysi dávno ukrivdené (alebo si ten malý bezočivec len myslí že mu bolo ukrivdené!) a svojou „vôľou k moci,“ „vzletom ku hviezdam,“ a s posmievaním sa ostatným len ukája svoje malé zbedačené detské ja!“ Aj takúto kritiku predvídam. A napokon som proti nej bezmocný – v mnohých prípadoch je totiž táto kritika pravdivá. Antagonista dokonca musí byť počas svojho „detstva“ podceňovaný, nedocenený, snáď aj trpiaci pocitom menejcennosti, aby sa potom stal o to silnejším. Avšak v čom je rozdiel medzi antagonistom a ostatnými? Budem sa opakovať – antagonista sa rozhodol nehľadať šťastie, nemá v úmysle povedať „kašlem na ich falošné reči, radšej prijmem ich lži za pravdu a budem spokojný.“ Nie! Antagonista dupne a zreve: „Ukážem všetkým čo dokážem, povýšim sa vysoko nad nich!“ Sám Antagonista nikdy netrpel potrebou mstiť sa svojím „detským“ nepriateľom – zistil totiž, že sám je omnoho vyššie než oni a nemá zmysel špiniť si s nimi ruky. Možno to mnohým príde aj smiešne, ja však verím že pre antagonistu je ten plačúci chlapec hlboko v jeho srdci i potrebným motorom pri jeho vzlete ku hviezdam, ak nie na celý let, tak aspoň na odraz zo zeme. Plačúci chlapec je pre mnohých ľudí prostriedkom k tomu aby sa stali antagonistami – lebo antagonista musí chcieť dosiahnuť nedosiahnuteľné, chce vytesať svoj dokonalý opus magnum, nájsť svoj svätý grál, objaviť svoj kameň mudrcov – a kto chce viac, než srdce zlomené z toho že sa mu nedostalo? Plačúci chlapec v sebe nedovolí antagonistovi skaziť sa, stále ho poháňa vpred, núti ho byť neustále so sebou nespokojný a bičuje ho k túžbe po dokonalosti (i keď vhodnejšia pre antagonistu je prirodzená túžba po jeho hviezdach, zdá sa mi že človek je tvor lenivý, a tejto prirodzenej túžby bude schopný snáď len nadčlovek. Určite si toto však mnohí antagonisti uvedomia a keď ich vôľa dostatočne spevnie na to aby sa mohli spoľahnúť na svoju prirodzenú túžbu po moci, zabijú plačúceho chlapca, nemilosrdne si ho vytrhnú zo srdca. Tým však môže vzniknúť bezcitný, necitlivý antagonista – čo nie je vždy v jeho prospech! Pravý antagonista nie je vo svojej hĺbke chlapec túžiaci po pomste a skrz to po uspokojení – to by bol pseudoantagonista, i keď i mnoho takých v nielen dnešných dielach vystupuje – pravý antagonista túžbu dosiahnuť tento cieľ už dávno prekonal).

Proti takejto kritike vôbec môžem postaviť dva argumenty:

  1. Nie je podstatné, čo bolo, ale čo je: to že teraz som múdry, odvážny, krásny, mocný a pyšný je podstatné, nie to, aký som bol. Aj sám Antagonista v sebe môže niesť (nevravím že nesie) plačúceho chlapca.

  2. A ak vôbec cítite potrebu vysmievať sa Antagonistovi pre takúto hlúposť (je to síce jeho Achillova päta, ale treba pripísať k vašej hanbe, že nedokážete poraziť súpera v rovnom súboji a nečestne hľadáte jeho slabinu, ako každý protagonista) a snažíte sa dokázať že Antagonista nie je v skutočnosti viac ako iný človek, tak vám môžem len odcitovať istú pasáž z Nietzscheho Ranných Červienkov:


Čím vyššie vzlietneme, tým menší sa zdáme tým, ktorí nevedia lietať.“


28. Druhý dialóg s Antagonistom – Delgrast: Opäť ťa zdravím a vítam, Antagonista. Nalej si z môjho vína.

Antagonista: A ja opäť rád prijímam tvoje pozvanie, Delgrast. Vďaka za víno, určite si dám. Čo by si chcel so mnou dnes prejednať?

D: Nedávno som si opäť čítal Nietzscheho Zarathustru, ktorý nám hlásal nadčloveka. A rozmýšľal som – hovoril ten Zarathustra o Antagonistovi? Je Antagonista pre mňa to isté čo pre Nietzscheho nadčlovek?

A: Ťažšiu otázku kladieš, Delgrast, avšak kebyže čítaš pozornejšie, spoznáš zásadné rozdiely medzi mnou a nadčlovekom.

D: A veru čítal som pozorne i som sa zamýšľal nad tým. Jeho nadčlovek mal byť vyšším stupňom homo sapiens, kým antagonista je vyšším stupňom človeka ako jedinca, všakže?

A: Presne! Nietzsche bol ovplyvnený ranným sociálnym darvinizmom a vychádzal z evolučnej teórie, ktorou sa Nietzsche oháňal sťa mečom proti kresťanstvu. Zacitujem ti Zarathustru: „Všetky tvory stvorili niečo nad seba.“ „Človek je niečo, čo má byť prekonané.“ „Človek je len povraz natiahnutý medzi opicou a nadčlovekom.“ Tieto citáty možno vyložiť všelijako, ja však tvrdím, že Zarathustra hlásal nadčloveka ako ďalší evolučný stupeň ľudstva, ako homo divinus, ktorý sa zrodí z potomkov tých najvznešenejších a najschopnejších ľudí, že vznik tohto človeka bude podmienený vôľou (porovnaj: „Manželstvo by malo byť vôľou dvoch spoločne vytvoriť niečo nad oboch.“). Nadčlovek je niečo čo ty za svojho života nezažiješ, ale záleží od nás a veľkosti našich činov, ako dlho potrvá kým nadčlovek príde. Tak tomu ja rozumiem.

D: Toto je tá časť ktorú zneužil Hitler.

A: Áno, Hitler to nepochopil, alebo naschvál prekrútil. Jeho úmyslom (alebo zámienkou jeho šovinistických činov?) nebolo dosiahnuť nadčloveka skrz veľkosť našich činov (i keď uznávam že to bol on ktorý doviedol Nemcov k veľkým činom, ale uznajme, ktorý z nich by do toho šiel dobrovoľne?) ale skrz rasové šľachtenie árijcov. Veď ty o tom píšeš na inom mieste, v „O čírom názore a názore pre väčšinu.“ Miestami Zarathustru prekrúcal a inde ho bral až príliš doslovne, nevšímajúc si hlbší význam slov. Nadčlovek príde tak, že prekonáš všetkých ostatných jednotlivcov svojou múdrosťou, odvahou, krásou, mocou a pýchou, a pokiaľ možno bez zbytočného krviprelievania.

D: Naznačil si že Antagonista v tom zohráva akúsi úlohu.

A: Áno. Antagonista je vyšším stupňom človeka ako jednotlivca, antagonista sa zrodil ako človek, ale vďaka vlastnej vôli a jej napĺňaniu získal tento svoj titul. Antagonista je ďalší, vyšší stupeň človeka, ktorý je slobodný, skutočne bdejúci a konajúci. Nietzsche nikdy svojho človeka presne neopísal – bol to pre neho Boh. Nadčlovek sa môže zrodiť z manželstva medzi najlepšími antagonistami – je však otázne, či by som si pri svojom vzlete ku hviezdam našiel čas na plodenie detí (už určite nie k ich výchove!).

D: Napokon, aj keby sa niekto zrodil ako nadčlovek, teda geneticky vyspelejší jedinec, to samo ho ešte nerobí vznešeným a urodzeným, ale až jeho snaha a vôľa a (hlavne) činy. Taký antagonista je vskutku ďalším stupňom človeka, a ďalším stupňom nadčloveka bude...

A: ...žeby Antagonista?

D: Keď to vravíš ty...

A: Iste. Tak už chápeš rozdiel medzi nadčlovekom a a/Antagonistom. Len dodávam, že nadčlovek určite nebude mať tendenciu skaziť sa tak ako som to naznačuješ. V jeho prirodzenosti bude robiť veľké činy... ak ho, pravda, neskazí kresťanstvo, alebo nejaký iný blud.

D: Myslím si však, že keď príde nadčlovek, už bude dávno po kresťanstve.

A: to je viac než možné, ak však aspoň jedno z toho príde. Už odchádzam, Delgrast – lebo moje hviezdy ma nepočkajú, a ani teba tvoje. Zapíš i tento rozhovor, a vďaka z víno.

29. Nevinnosť a utrpenie – Moja prirodzenosť ma doviedla k ďalšiemu skúmaniu nevinoosti a krásneho utrpenia čo prináša. Nestačila mi teda moja „Panna & Kurva,“ nech je toto teda toho paragrafu pokračovaním.

Čo vlastne môžeme chápať pod pojmom nevinnosť, tak pokazenom jeho kresťanským zmyslom? Nenaplnenie. Tak, ako sa pravý kresťan stavia proti všetkému krásnemu v života vo svete, všetkým rozkošiam, slastiam a slobodám, nevinnosť pre neho nie je nič iné než ideál nenaplnenia, „nepoškvrnenia“ sa týmito radosťami – ich ideálom je panna, nenaplnenie, nevinnosť, naplnenie (nehovoríme teraz len o sexuálnych pudoch, ale o všetkých túžbach) nazývajú pokušením. Čo je také krásne na žene u ktorej ešte nedošlo k naplneniu? Nanajvýš to, že k nemu dôjde! Už som to predsa vravel! A to neplatí iba na ženy! Avšak nemôžem tomuto ideálu uprieť istú, skutočne morbídnu krásu. Vezmime si príklad na takej platonickej láske. Chlapec miluje krásne dievča, no z ľubovoľného dôvodu (odmietnutie, odlúčenie, aby sme si pripomenuli klišé tak i smrť) k naplneniu (v tomto prípade k hocijakému prejavu opätovanej lásky) nedôjde. Srdce ostáva zlomené, nevinnosť zas uchovaná. Takáto platonická a nenaplnená láska je vždy najkrajšia – pretrvá totiž nepoškvrnená naveky. Dobre vieme že ak by došlo k naplneniu, tak by prišli i negatíva, hádky, postupné znechutenie, až by sme zistili že tú ktorú sme milovali nie je tá bohyňa ktorou pre nás bola kedysi, ale len obyčajná smrteľníčka z mäsa a kostí, a to platí pre všetky naplnenia, nielen na ženy, ale i na mužov, vysnívanú gitaru a pod. Zatiaľ čo ak ostane nevinnosť zachovaná, vždy keď sa v myšlienkach vrátime k danému momentu, pomyslíme si „a čo keby sa to naplnilo?“ A celé hodiny a dni by večne krvácajúce srdce dokázalo rozmýšľať nad tým, že aké by to bolo krásne, ako by tá bohyňa navždy ostala bohyňou, ako by sme sa večne milovali... a nikdy nás ani nenapadne myslieť na to že by sa časom sprznila. Čo je nevinnosť? Dieťa plačúce pozerajúc sa na hračku vo výklade o ktorej vie, že ju nikdy nedostane. Čo je „vinnosť“? Moment, kedy dieťa po dvoch týždňoch hračku zahodí, lebo sa jej už nasýtilo, a nikdy sa k nej nevráti (taký je každý človek, každý pravý muž lebo v každom je kúsok sily, antagonistu, a teda keď dosiahne svoj cieľ, časom sa mu zunuje a hľadá vyšší, či už ide o prácu, ženu, ocenenie... kto taký nie je loser). Nevinnosť mení malé sny a veľkú citovú večnosť. Nevinnosť je utrpenie – je to sladké utrpenie kedy môže nešťastne milujúca duša snívať o tom, aké krásne by bolo naplnenie. Doposiaľ všetko skutočne veľké novodobé umenie vzišlo z tohto utrpenia. Najkrajšie diela boli o nevinnosti a utrpení. Splnenie sna je naplnenie. Naplnenie je pád nevinnosti.

(Toto utrpenie je odlišné od utrpenia antagonistu – to je aktívne a vyviera z antagonistovej aktivity, a antagonista ho má plne pod kontrolou lebo by ho mohol okamžite ukončiť, upustiť od dosiahnutia svojich hviezd a zvoliť si ľahšiu cestu. Utrpenie z nevinnosti je ako utrpenie každého slabého v tomto svete, pretože je pasívne, vyviera z pasivity a ten kto ho prežíva ho nemá pod kontrolou. Je to slabosť, ale je to zároveň i nevyhnutné zlomené srdce plačúceho chlapca)

Ako sa k tomu staviam ja? Alebo čo záleží na mne! Ako sa k tomu stavia Antagonista? Antagonista šliape po všetkej nevinnosti, je veľkým poškvrniteľom. Niet vedľajšej lásky ktorú by nechal nepoškvrnenú, niet sladkého ktoré by dokázal zniesť a nezmenil ho na hnusné naplnenie (snáď okrem plačúceho chlapca). Antagonista je ten, ktorý všetko, čo miluje – a On veru miluje len veľké veci – musí vyskúšať, dosiahnuť. I pád antagonistu je pre sympatizantov zvrátenej krásy tým, že tu dochádza k nevinnosti, nenaplneniu, v dnešnom umení k pádu (pre zvýšenú dramatickosť) dochádza práve moment pred naplnením! (Ultimátne naplnenie nad ktoré už nemožno myslieť ďalšie naplnenie nosí pyšné meno Apoteóza) Antagonista je jedna veľká Kurva, vie že trpká nevinnosť je ten najkrajší trvalý pocit, vie však i že naplnenie je ešte krajšie, i keď hynie veľmi skoro, ako kvet čo kvitne len jeden deň, ba len pár hodín. Avšak antagonista sa pri žiadnom kvete nezdrží dosť dlho, a to z dvoch dôvodov: 1. Keď dôjde k naplneniu, antagonista utečie než kým dôjde k znechuteniu, podobný je niekomu kto odtrhne kvet a zahodí ho skôr než akoby mal sledovať ako vädne (uchová tak aspoň časť nevinnosti, tú krajšiu časť) 2. A kamže antagonista uteká? Za ešte krajším kvetom! Za ešte vyšším cieľom, ako je u antagonistov bežné a prirodzené! Ale napokon i antagonisti majú tú svoju jednu večnú nevinnosť, ktorá však plodí aktívne utrpenie – Apoteózu, ktorá je podobná hrdej a prekrásnej panne ktorá je pre každého privysoko, a i sám Antagonista robí všetko čo môže aby ju dosiahol, ó, ako veľmi sa snaží! Tu je utrpenie najvznešenejšieho, apoteóza, večná nesmrteľnosť, to je čosi privysoko, najvyššia Panna, niečo čo snáď nebude nikdy naplnené...

30. Apoteóza a Ten, ktorý ju dosiahol – Ešte raz si podrobnejšie objasnime pojem apoteózy – zbožštenia, povýšenia na boha. Apoteóza pre antagonistu rovná sa dosiahnutiu večnosti, je to vysnívaný cieľ jeho ťaženia. Dioklecián bol za svojho života vyhlásený za boha, mnohí faraóni i iní pohanskí vládcovia boli oslavovaní sťa bohovia, i mnoho mýtických hrdinov dosiahlo túto česť... Ale to neboli dokonalé apoteózy. Najdokonalejšia apoteóza je taká, v ktorej dôsledkom svojho pozemského snaženia bude jedinec skutočne zbožštený, bude považovaný za nadčloveka, dokonca za boha ktorý je omnoho viac než len kráľ medzi smrteľníkmi, a na to treba byť dokonalým, tým, čomu sa kedysi hovorilo Hrdina a dnes sa tomu hovorí Antagonista. Ak chceš dosiahnuť apoteózu, musíš byť uctievaný, ľudia tisícročia po tvojej smrti ti musia stavať chrámy a vyslovovať tvoje meno s o smrteľnou úctou, treba byť dokonalý Antagonista... Že nikto taký nikdy nebol ani nemôže byť? Bol jeden taký antagonista, v časoch ešte po Homérovi keď byť antagonistom bolo skutočne hanbou, a dnešný Antagonista bol Hrdinom, Lucifer bol Prométeom... Áno, ten človek ktorý dosiahol tú najčistejšiu apoteózu, ale tak hanebne a nečestne že si skutočne zaslúži byť nenávidení a jeho prisluhovači si zaslúžia byť opovrhovaní, Kristus, ktorý nebol vyhlásený len za boha v rámci akéhosi panteónu, ale za Syna Boha, Syna Vševedúceho, Vševládneho, Všeschopného, Syna Absolútna! Hrdinovia obetovali celé svoje životy márnej svetskej sláve aby si ich pamätala tá elitná menšina, úzky okruh cnostných, ale tomuto antagonistovi (v starom zmysle slova), nepriateľovi Svetla a obhajcovi úbohosti stačili tri roky pôsobenia na to aby dosiahol to čomu vravím „najčistejšia apoteóza“ prostredníctvom toho že sa prihovoril väčšine, a utešil ich, sľúbil im že im bude stretá každá slza z očí, dokonca im zložil prísahu že oni budú prví! Síce úbohý, paradoxne nemožné je želať si lepšieho nepriateľa, nepriateľa na ktorého by jeden mohol byť viac hrdý... A ako nečestne sa zachoval tento antagonista voči Hrdinom! Vyhlásil ich za antagonistov a najlepšieho spomedzi nich (či skôr ich mýtický vzor) za Antagonistu, nemal žiadnu česť, nevážil si ani svojich nepriateľov pretože všetkých vyhlásil za tých čo budú poslední a potrestaní. Možno ho vôbec prekonať? Možno ho poraziť? Možno dosiahnuť ešte čistejšiu apoteózu? Apoteóza je dosiahnutie a naplnenie všetkého, čím človek môže byť – dobrý hrdina však pozdvihoval i svojich nepriateľov, tak si ich vážil, prihováral sa len cnostným – Ježiš ich po tom všetkom pošliapal, prihováral sa len unaveným, neschopným a pasívne trpiacim, a ani im nepovedal aby sa chceli povýšiť, práveže čím viac sa ponížia, tým lepšie! Avšak seba („úplne nesebecky“) povýšil na Syna Absolútna aby priepasť medzi ním a ľudstvom bola ešte väčšia, aby bola apoteóza ešte čistejšia. Akože môže čestný Hrdina takéhoto zradcu s jeho lžami a úskokmi prekonať? A ešte ten jeho konečný spôsob dosiahnutia apoteózy, ten ma fakt vytáča... nie smrť v boji, nie veľký čin, ukrižovanie ktorému sa ani nebránil! Ale jedno mu uznám, umrel za svoj ideál a v úplnom súlade so svojou filozofiou, ako vzor pre kresťanov ktorí ako on nesmú odporovať zlu (koľkí z vás, kresťanov, by neodporovali zlu a dali by sa ukrižovať? Zaváhanie sa rovná tomu že nie ste hodní svojho Krista!).

Som na konci síl. Ako môže dnešný antagonista, spoliehajúci sa na rozum, skúsenosti a svet prebodnúť toto hnusné nesvetské oko státisíchlavej hydry (čo by mu istotne zaručilo apoteózu)? Nemôže, alebo som aspoň ešte neprišiel na to ako. Snaha tisícok hrdinov pred ním sa ukázala byť márna, tú najkrajšiu odmenu získal ten najnehodnejší! Neostáva mi nič iné než proti iracionálnemu Kristovi postaviť iracionálnu odpoveď – verím, že raz príde Druhý Veľký Antagonista a prekoná ťa!

31. Tretí dialóg s Antagonistom – Herostrátov – Kedysi dávno kráčal Antagonista Elýziom (napriek tomu že bol živý, tak ako Aeneas) a porozprával sa so všetkými veľkými hrdinami, filozofmi, básnikmi a inými, ktorých činy boli natoľko veľké že im zaručili večný život medzi ľuďmi keď sa nezmazateľne zapísali do histórie, tým pádom i večnú blaženosť v záhradách elizejských. Bolo to totiž ešte pred Prevráteným všetkým hodnôt, predtým než kresťanstvo vytlačilo staré náboženstvá, Elízium obsadili hordy slabých a mocní boli vykázaní do veľkej Priepasti, kde je plač a škrípanie zubov. Vtedy, keď už Antagonista bol nabažený rozhovorov s tými veľkými dušami a bol i dostatočne inšpirovaný k ďalšiemu strmému stúpaniu ku svojim hviezdam, rozhodol sa že Elízium opustí. Avšak keď stál tam, na hranici Elízia a zvyšku Hádu kde trpeli malé duše na ktoré sa napokon zabudlo, stretol jednu zvláštnu dušu, ktorá takto sa mu prihovorila:

Neznámy: Stoj, ó ty najvyššia zo všetkých duší, ten, čo by mal byť bohom pre tých ktorí sú v Elízeu!

Antagonista: Prečo by som sa mal pri tebe zastaviť? Si dôležitejší ako moje hviezdy? Tvoje lichôtky ma neobmäkčia! Si akýsi polovičatý, nestojíš mi ani za stratu času, akoby si nepatril ani do Elizea, ale nebol ani tieňom zo zvyšku Hádu.

N: Ó áno, veľký Antagonista, to je moje prekliatie! Ani tam ani tam ma nechcú prijať medzi seba, nuž stojím tu, na hranici.

A: Kto si teda? Tvoje činy museli byť obzvlášť zvláštne, ak si ťa ľudia pamätajú a zároveň nepamätajú.

N: Je to, ako vravíš, Antagonista. Moje meno ti všetko zjaví – volám sa Herostratos.

A: To meno poznám z Theopomovej kroniky! Ty si ten, ktorý chcel konať veľké činy len a len preto aby sa tvoje meno zapamätalo! Preto si vypálil Artemidin chrám v Efeze, aby bolo tvoje meno pre tento zločin večné!

Herostratos: Áno, Antagonista, to som ja. Som najväčší spomedzi obyvateľov Hádu lebo na moje meno sa zďaleka nezabudlo (napriek tomu že Efézske autority ho pod trestom smrti zakázali vysloviť), avšak som najmenší spomedzi obyvateľov Elízea. Som prvý z posledných a posledný z prvých. Dosiahol som svoj cieľ, avšak teraz sa mi zdá malý. Povedz, Antagonista, kde som pochybil?

A: Mal si skutočne vznešený cieľ, Herostratos! Chcel si, aby svoje meno zvečnili tvoje činy. Avšak tie prostriedky? Čo nevieš že úmysel nesvätí prostriedky? Nečuduj sa, že si malý v očiach Elizejských, si totiž malý v očiach tých ktorí ťa odsúdili, a nikto (či len málokto) ťa nikdy skutočne neobdivoval. Nezabudni že ty si len podpálil chrám, čo by dokázal každý (i keď najprv si musel zlomiť bariéru morálky čo už každý nedokáže), čo je však záležitosť ktorá sa ohľadom vynaloženej snahy nezaberie ani zďaleka toľko snahy a času ako dobytie Tróje či sformulovanie neochvejného fyzikálneho zákona či často citovanej filozofickej vety! A napokon, ľudia obdivujú viac tých čo stavajú ako tých čo búrajú (aj ak len búraš, musíš všetkých presvedčiť že „staviaš“). Nekáram ťa však – bol si pravým antagonistom, sám si šiel proti všetkým aby bolo tvoje meno večné, i ja by som konal tak ako ty na tvojom mieste kebyže som oveľa mladší, krátko po svojom momente apostázy.

H: Ale uznávaš že som antagonista, a zalúžim si teda miesto v Elízeu!

A: Zabúdaš na jedno – do Elizea sa dostanú len tie duše, na ktoré sa spomína s úctou, bázňou alebo strachom. Aj tí ktorí búrajú musia aj stavať, prinajmenšom musia sľúbiť že po veľkom búraní príde veľké stavanie, a musia to myslieť vážne! Tvoje búranie však bolo samoúčelné, a navyše si sa vôbec netajil týmto svojím sebectvom – vyhlasoval si jasne a verejne, že chceš aby za tento čin bolo tvoje meno zapamätané naveky v Grécku, a teda aj v celom antickom svete a všetkých kultúrach ktoré na ňu nadviazali. Nečuduj sa teda, že ťa hrdinovia Elizea zatracujú – to sú antagonisti ktorých činy boli skutočné veľké, vznešené a tvorivé, kým tvoj bol len veľký, i keď veľmi... I keď i oni majú mnoho nepriateľov ktorí ich preklínajú, tak ako každý antagonista, aspoň pár zástancov na druhej strane majú. I ty ich určite pár máš, ale to sú len malí antagonisti krátko po momente apostázy či pseudoantagonisti...chudáci túžiaci po pomste a len skrz veľkú pomstu konatelia zvečnenia svojho mena, plačúci chlapci a nič navyše...

H:Avšak netrpel som už dosť? Efézsky sudca vyhlásil že moje meno vymaže z histórie, a pod trestom smrti zakázal ho vyslovovať. Vieš aká hrôza vtedy zomkla moje srdce?

A: Mal si si skôr vážiť takých veľkých protivníkov a nepriateľov! Pravý antagonista by sa z takého vskutku veľkého, spravodlivého a šľachetného protivníka tešil! Ten trest sa napokon aj tak nenaplnil, nakoľko tvoje meno sa uchovalo – sám Osud ti však predurčil väčší trest. Vieš aký? Pripravil ti ho v tú istú noc ako si podpálil Artemidin chrám.

H: Hovoríš o dvoch orloch v Macedónií?

A: Áno! O dvoch zvestovateľoch toho, že v tú istú noc sa v tú istú noc narodil pán Ázie a Európy, totiž sám jeden z najväčších antagonistov a antických hrdinov – Alexander. To bol antagonista, dnes sa právoplatne zdržiava v srdci Elizea! Nebyť jeho tak nedôjde k helenizácií východu – dejiny by sa vyvíjali inak a tvoj čin by ostal pravdepodobne zabudnutý.

H: Nerozumiem.

A: Čo myslíš, kebyže dáky Peržan vypáli ešte väčší chrám ako ty v Perzeopoli a mesiac nato by Alexander zrovnal Perzeopolis so zemou, čo myslíš, pamätal by si nejaký historik meno toho Peržana?

H: Sotva.

A: Tak vidíš! Tvoj osud sa zapamätal a bude zapamätaný ešte 2500 a aj viac rokov len preto, lebo mu to smerovanie dejín dovolilo. Najväčší antagonisti sú tí, ktorí určujú toto smerovanie dejín, veľkí tvorcovia – dobyvatelia, umelci, bádatelia, filozofovia...

H: Musím namietať, Antagonista. Nie sám bývam na tejto hranici Elizea – je tu so mnou aj jeden právnik zo západu. Gaius, poď sem!

- V tom sa k nim z tieňov došuchotal šedivý starec odetý do šiat rímskej nobility. –

Gaius: Volal si ma, Herostratos?

H: Áno, môj spoločník! Pozri, Antagonista, toto jeden z tých tvojich vyšších tvorcov, je to veľký učiteľ a napísal veľké dielo – avšak jeho dielo, veľká učebnica práva, sa zachovala a na jeho meno sa zabudlo.

G: Vedia o mne len, že som bol Gaius, čo bolo moje krstné meno – moje celé meno sa nedochovalo, meno môjho otca a jeho otca je v nenávratne, tam je tieňom, v Háde!

A: A mrzí ťa to, ó veľký právnik? Tam v Elízeu nie sú zvečnení len ľudia, ale i dielo a samotné činy na ktoré sa nikdy nezabudne!

V Elízeu je mnoho filozofov a spisovateľov, ktorých meno ostane vďaka sláve ich života zvečnené, ale ich diela nie sú všetky s nimi, niektoré sú stratené, a mnohí pisatelia sú v smútku, pretože ich diela si nečítajú Elizajčania ale tiene v Háde. Zato i v Háde je nejeden veľký, no zabudnutý duch, ktorého dielo je však založené v elizejských knižniciach a je čítané Elizajčanmi, lebo na ne nezabudli ani ľudia na zemi. Tvoje učebnica, Gaius, je v Elizeu a ty sám si jednou nohou, svojím rodným menom, tiež v ňom. Jediné čo ti môžem povedať je, že keď už napísal také pre svoju dobu významné dielo, mal si sa pod neho riadne podpísať.

Dosť som sa však už pri vás zdržal, moje hviezdy ma nepočkajú. Vyvarujem sa tvojich chýb, Herostratos, a tebe Gaius želám aby sa raz tvoje meno našlo celé. Len teraz ste mi pripomenuli jeden veľký smútok, udalosť čo onedlho, roku 1133 rímskeho letopočtu, keď Ten kto obrátil všetky hodnoty prijde so svojimi špinavými hordami do Elízia, sám seba spraví najzvečnenejšou osobnosťou a hrdinom s najzvečnenejším dielom bude tá jeho kniha lží, totiž biblia...

Pamätaj, čitateľ! Zmyslom života antagonista je večnosť, trpí (?) Herostratovým syndrómom, lebo jedinou zaručenou cestou k večnosti je sláva – najlepšou cestou k sláve je cesta Antagonistu, oproti ktorej je tá Herostratova sťa pol verša oproti eposu. Herostratovská sláva je tá najhoršia sláva, avšak je lepšia než žiadna!

32. – O falošnej karme – Pri takzvanej „obhajobe“ rôznych náboženstiev súcitu či iných systémov RHP sa vždy veľmi dobre pobavím. Obe kresťanstvo i východné indické náboženstvá veriace v reinkarnáciu považujú človeka za korunu tvorstva, za medzistupeň medzi prírodou a Bohom, materiálnym a idealistickým svetom (v tomto ešte majú pravdu). To je však v priamom rozpore s ich etickými hodnotami – kresťanom som naložil už dosť, tak sa pozrime na Indov a védske náboženstvá (predpokladám že mnohé ďalšie indické učenia sú podobné). Tvrdia, že človek je najvyššia forma života do ktorej sa duša môže prevteliť. (Prečo by sme však nemali chcieť ďalšie životy? Lebo „život je utrpenie,“ – opäť heslo hodné unavených životom. Védske náboženstvá rovnako ako číre kresťanstvo a napokon i ja považujú vonkajší svet za peklo). Duša neriadiaca sa ich kódexom sa bude opäť prevteľovať, ba do nižších foriem života aby sa jej splatili jej „hriechy“ (kto bol pažravec bude sviňou, opilec oslom atď.). Aký je ich kódex? Ži pokojne, buď vegetarián, buď krotký, nebúr sa, nemaj nedovolený sex, nevlastni majetok (hádam ešte horšie než pravé kresťanstvo, tí mohli aspoň to mäso) a vymaníš sa z kruhu prevteľovania...

Čo len možno k tomuto povedať? Človek je korunou tvorstva, avšak prečo sa ňou stal? Žeby preto lebo papal bylinky, celé dni meditoval, žil pokorne a nebažil po pozemských úspechoch? Nie, nie, trikrát nie! Človek je korunou všetkého tvorstva pretože je šelmou, pretože človek vždy bol dravý a preto si vydobyl miesto nad ostatnými zvieratami, bola to snaha a cieľavedomosť človeka ktorá ho povýšila. Takéto učenia strhávajú celé masy, žiaľ na čele s duševne vyspelými jedincami, dolu (jediné šťastie je že vďaka tomu môžu vznešené duše bez väčších prekážok nad ne povstať). Čím sa líši človek od zvieraťa? Cieľom zvieraťa je prežiť, cieľom človeka by malo byť vzlietnuť. Ako povedal Zarathustra, „doposiaľ všetky tvory stvorili niečo nad seba.“ Dnes však vzlietajú iba antagonisti – čo teda s ľuďmi ktorí by vlastne ani nemali chcieť žiť, pretože „život je utrpenie?“ Žiadny argument vraviaci že človek je vrcholom tvorstva pretože prevyšuje ostatné zvieratá svojím intelektom neobstojí – je síce pravdivý, ale človek zdokonalil svoj rozum nie tým, že rozjímal v meditácií pol života, ale preto lebo túžil stále po ďalšom a ďalšom, a až kde fyzické možnosti nestačili, tam nastúpil duch... Ich slová o „karme“ a „spravodlivosti“ sú len ďalšie vymývačky mozgu. Jediné hriechy v karme sú hriechy proti sebe a svojmu presvedčeniu, všetka spravodlivosť je vtom, že ľudia si nie sú rovní, i keď sa tak rodia – draví sa stanú kráľmi. Toto všetko musí byť povedané, moja pravda musí byť vyslovená, lebo tá ich už bola. Oni takisto tvrdia že život človeka je plnohodnotnejší než život zvierat pretože človek sa nemusí každý deň obávať o svoj život (jasný príznak filozofie uprednostňujúcej slabošské obhajovanie istoty a každodenného ubíjajúceho opakovania zabehnutých úkonov a odsudzujúca vznešený život zmien a dobrodružstva), ale pritom všetkým vedcom, vylepšovateľom, alebo ako ich oni nazývajú „materialistom“ ktorí túto výhodu človeku dali veštia prevtelenie do nižších tiel, utrpenie v ďalších životoch, ale pritom sú to tí „materialisti“ ktorí pre nich pripravili prosperujúcu civilizáciu a takisto jeden z najväčších darov, slobodu slova, aby títo „prebudení jedinci“ mohli šíriť „pravdu.“

Je to veľká škoda že aj inteligentný človek západnej spoločnosti prijme tieto žvásty len preto lebo sú trochu miernejšie než tie kresťanské (totiž že teória reinkarnácie je miernejšia než teória večného zatratenia). Taký antagonista sa pri tomto jave len smeje cez slzy, a sú to slzy toho, kto práve stratil dobrého protivníka. A môj čitateľ už vie, že antagonisti si cenia dobrých priateľov rovnako ako nepriateľov.

33. O „Altruizme“ – Dnes sa o niečom, čo má pôvod v „súcite“ a „altruizme“ povie, že je to humánne a ľudské. Ako keby veľkí ľudia mali niekedy niečo spoločné so súcitom alebo altruizmom! O niekom kto je obzvlášť „humánny,“ štedrý a súcitný, sa povie že je „filantrop,“ teda ten, kto miluje ľudí, a ten, kto miluje len sám seba a od ostaných sa odvracia do svojej samoty je zas „mizantrop.“ Ale tomu, kto sa od stádovito zmýšľajúcich a pasívne trpiacich ľudí odvracia a miluje ideál osamelého, smelého a sebestačného človeka, tomu by sa malo hovoriť filantropa že je ľudský a humánny, a nie tomu kto biednym predlžuje živorenie a nenechá tú strasť zhynúť, pripravujúc tak pôdu pre choré náboženstvá súcitu a odriekania...

Avšak čosi iné vám poviem – nič také ako nezištný altruizmus či láska k inému, na ktoré sa odvolávajú toľké náboženstvá a utopistické ideológie (ktoré za cieľ života považujú šťastie!) neexistuje, existencia každého človeka je podmienená len a len jeho filautiou. Viď §14 v Útržkoch. Každý čin človeka je podmienený jeho filautiou, nie len kresťanský. Hľa, pár príkladov: Svoju vysnenú lásku milujem preto, lebo mne to prináša uspokojenie. Svoje dti milujem preto, lebo mi to prikazujú moje pudy. Peniaz žobrákovi dávam pre svoj momentálny dobrý pocit a úľavu svedomia. Za trpiaceho blížneho sa modlím preto, lebo môj súcit ma k nemu prikoval a len keď sa uľaví jemu, uľaví sa aj mne. Žiadna láska, žiadny súcit nie je pravý, len egoizmus je skutočný. Dokonca ani vysnívaný ideál, keď muž ktorý miluje ženu a má nad ňou moc a predsa ju pustí, lebo ona ho odmieta, nie je nezištný – je to len iný spôsob naplnenia svojich potrieb ktorý sa navonok môže zdať „nezištným,“ ale v tomto prípade daný muž napĺňa svoju potrebu dosiahnutia akejsi „spravodlivosti,“ a to aj na úkor vlastného šťastia (nie však na úkor vlastného „citu pre spravodlivosť,“ ktorý si tento človek cení viac než vlastné šťastie a teda jeho čin je predsa, i keď len dovnútra, sebecký). Aj okrídlené vety milenca „Milujem ťa viac než seba“ nie sú nezištné – môžem sa pre teba obetovať, v momente smrti však umriem s utišujúcim pocitom že som vykonal čosi „správne,“ ukojím svoj „cit pre spravodlivosť.“ Takýto (podčiarkujem) sebec bol aj Kristus, ktorý tiež miloval sebecky aby uspokojil svoje pudy, a hanba mu za to že miloval to, čo je vo svete najnižšie...

Všetky lásky namierené mimo svojho Ega sú len vedľajšie, falošné a nepravé lásky, ktoré sú len plodmi a vždy vyvierajú z vlastnej sebalásky, bez ktorej by neboli ničím. Keď sa naša vedľajšia láska naplní, cítime sa byť kompletnejší a akosi hodnotnejší, vtedy naša sebaláska smie rásť, zato ak je vedľajšia láska nenaplnená a srdce zlomené, cítime sa byť nekompletný a naša k láska k sebe samému (nemôže predsa milovať čosi porážané tak ako jeho opozitum) sa láme, až môže vyústiť do samovraždy – samovraždy opäť neprinášajú nič iné než uspokojenie vlastných pudov.

Antagonista je nad všetky svoje lásky povznesený. Dávno odhalil toto tajomstvo filautie vládnucej svetu, vie, že všetko skutočne miluje len a len vlastné bytie, a navonok môže konať „nezištne“ ak mu tak prikazujú jeho pudy vyvierajúce napr. z morálky. Vie, že láska, spájajúci princíp, je dobrá nie na dosiahnutie rýchleho šťastia (nikto nie je tak šťastný ako bláznivo zamilovaný), ale Antagonista povedľa miluje už len svoje najvyššie a najvzdialenejšie hviezdy, a kvôli nenaplnenosti tejto svojej jedinej vedľajšej lásky je neustále nešťastný, no jeho láska tak ako i jeho sebaláska je taká silná, že ho veľkou rýchlosťou priťahuje k jeho stále utekajúcim hviezdam. A aká vskutku zištná láska to je! Aký je rozdiel medzi antagonistovou vedľajšou láskou a inou vedľajšou láskou? Že zisk z tej antagonistovej je omnoho väčší!

Čujte! Žiadny iný kvet lásky než sebaláska nekvitol, nekvitne a ani nerozkvitne! Človek nie je schopný dobra v kresťanskom zmysle, všetko čo koná je v jadre číre sebecké zlo. Napokon múdro to uznáva i biblia – „žiadny človek nie je dobrý, len Boh je dobrý.“ A čo môže byť teda dobré? Čosi absolútne neľudské! Múdrosť života je v uvedomení si tejto pravdy – až ten kto si uvedomí, že Ja je príčinou všetkého čo robím, prvou a poslednou príčinou, že Ja som Alfou a Omegou, a všetko ostatné je od mojej sebalásky len odvodené, a iba Ja je hodné najvyššej lásky (nášmu Ja sa aj tak za každých okolností dostane tej najvyššej lásky akej budeme schopní, otázkou je len či si to dokážete priznať), ten je múdry. Francesco Patrizi to povedal dávno predo mnou...

Len toľko, aby som poprel úmysly takzvaných „altruistov“ – znova ale pripomínam, že konečné skutky sú dôležitejšie ako úmysly!

34. – Spravodlivosť a zákon – Predlhé roky bol človek presviedčaný o tom, že zákony sú božského pôvodu, čo zvyšovalo ich autoritu. Dlhé roky sa verilo, že ak za svoje hriechy ostaneme nepotrestaní v tomto živote, čaká nás posmrtná pomsta. To sú lži! Kto stvoril všetky zákony? Ľudia. Pre koho sú určené zákony? Pre ľudí. Kto smie meniť zákony? Ľudia. (I keď odpoveď na prvú a tretiu otázku sa vzťahuje len na elitnú menšinu z nich) Zákon nie je žiadna svätá inštitúcia, ani tie dve skaly čo dovliekol Mojžiš nie sú. Všetko sú to normy ktoré vytvorila vtedajšia poverčivá spoločnosť aby sa chránila od nepriaznivých vplyvov pochádzajúcich zvnútra, a ozdobila ich rozprávkami o božej sile ktorá ich chráni a ktorá ich prekročenie tresce. Keď sa obzrieme, ktoré zákony boli tie najkrutejšie, najneľudskejšie (v zmysle slova aký používa bežný človek) ? Tie náboženské. Velebím zákony pochádzajúce od osvietených ľudí a nesúce slobodu! Nejestvuje ani prirodzené právo – každý jeden človek považuje za spravodlivé čosi iné, objektívna spravodlivosť neexistuje. Zákony sú len pre stádovito zmýšľajúcich ľudí, pre tých, ktorí potrebujú byť nimi chránení aby nezahynuli, a pre tých, ktorý bi si bez nich užívali príliš veľkej slobody (táto skupina však bola vytvorená zákonmi cítiac nedostatok slobody) – pre tých sú zákony vskutku pre ich vlastnú bezpečnosť. Antagonista je povznesený nad zákony i nad takéto rozmýšľanie, nakoľko je viac než človek – je tým vznešeným indivíduom ktoré si smie vztýčiť vlastné zákony, lebo je dostatočne zodpovedný a je si vedomý následkov svojich činov. Je sám sebe zákonodarcom, sám svoje zákony vykonáva i sám sa i podraďuje svojmu súdu. Je zároveň tým, ktorý sa dokáže v prípade porušenia vlastných (nie odniekadiaľ recipovaných) zákonov sám primerane vymerať a vykonať trest – áno, jeho sebaláska a sebaúcta ho nútia k tomu, aby sa sám potrestal za svoje zločiny, lež menej bolí materiálny a hmotný trest než rana na duši, krvácanie z rany nespravodlivosti na jeho srdci. Akoby sa už len vznešený antagonista dokázal milovať tak ako predtým po tom, čo by sám seba a svoje zákony zradil? Nad jeho jedinou skutočnou láskou by sa vznášala hnusná škvrna. V tom je múdrosť antagonistov, ako i múdrosť satanistov ktorú sformuloval LaVey – radšej sa sám poučiť zo svojich chýb a hriechov a vytýčiť si vlastný zákon aby sa neopakovali, než opakovanie hrešiť proti cudziemu, nevlastnému prikázaniu a opätovane prosiť o odpustenie, vediac že to to prikázanie porušíme znova. Veď čo je hriech? Konanie proti vlastnému presvedčeniu, a Antagonista a jemu podobní si svoj hriech nikdy neodpustia. (Cirkevníci , no nielen oni, si myslia že sebaláska je dôvod k tomu aby jeden trestal seba samého miernejšie, čo nie je pravda – hodnotia tak lebo oni by to tak spravili, lebo oni sú odjakživa učení samého seba milovať len falošne) Vznešený národ by učil svoje deti sebaláske a sebaúcte, a nepotreboval by súdnictvo a ich tresty v toľkej miere. Osobné zákony antagonistu sa nie vždy zhodujú so zákonmi spoločnosti ktorá ho obklopuje (i preto antagonisti volia samotu, život mimo spoločnosti). To však neznemená že antagonisti zákony spoločnosti zámerne porušujú – sú si vedomí následkov svojich činov, a napokon skoro všetci sú vo väčšej či menšej miere od spoločnosti závislí. Ak, prijímajú za svoje činy plnú zodpovednosť a neobhajujú sa svojou nevinou, ale nezmyselnosťou a falošnosťou zákona. Napokon dobrý antagonista ktoré pre seba prijme dobrý zákon môže viesť i k tomu že zákon spoločnosti bude počas dosahovania jeho hviezd upravený v súlade s tým antagonistovým. A treba vôbec spomínať, že antagonisti podraďujú svoje vlastné zákony dosahovaniu ich hviezd?

Pripomínam – zákony môžu sebe samému vztyčovať len vznešené a povznešené duše, antagonisti (iní, aj ak ovplývajúci piatimi cnosťami no spútaný spoločnosťou, skutočné zákony pre seba neprijíma, len recipuje zo spoločnosti okolo seba). A nad Antagonistovými zákonmi žiari jedna veľká jednoduchá bájna ústava – „Do what thou willt.“ (Je to pravidlo hodné len antagonistov – Nietzscheho Zarathustra povedal: „Robte si, čo chcete, - ale staňte najskôr takými, čo vedia chcieť!“ A skutočne chcieť vedia len antagonisti) – zákon ktorý tajne poslúchajú všetky vznešené mysle, a ku ktorému ich vlastné zákony nie sú (a ani nikdy nemôžu byť!) nič viac než len dodatky, a spolu so „Silnejší vyhráva“ jediné pravé jusnaturálne zákony!

35. Panna & Kurva II. – V telesnom nenaplnení panny akoby sa odrážala jej duševná naplnenosť (pritom ako môže byť mladé dievča už len duševne zrelé?) a kurva akoby symbolizovala opak – telesnú naplnenosť ktorej proticenou je duševný úpadok. To sú však lži – ja hlásam harmóniu tela a duše! Telesné a duševné naplňovanie sa vôbec nemusia vylučovať, naopak sa môžu dopĺňať, vlastné celé kladenie ducha a tela do vzájomne nepriateľských pozícií je číra kresťanská fikcia (ktorej LaVey naletel a velebil len telo). Rovnica panna = duša, kurva = telo platí len v extrémoch, ale všeobecne nie. Medzi telom a dušou treba nájsť harmóniu, nie postaviť sa na jednu stranu a bojovať za ňu! Je len jedna vec proti ktorej treba bojovať – proti každej nevinnosti (anglický výraz „innocence“ oveľa lepšie vystihuje to čo mám na mysli), nenaplnenosti a nevyskúšanosti. Všetko treba skúsiť, treba byť „kurvou“. Tí vznešenejší sa tešia z toho koľko toho majú už za sebou a tešia sa na to čo ich čaká („minulosť nikdy nebola taká veľká ako budúcnosť“) a hanobia všetky svoje nevinnosti a nevedomosti, tak ako Antagonista haní svoje detstvo, avšak tí ktorí sú slabí spravidla spomínajú na dni svojej nevinnosti a nevedomosti ako na zlaté dni, snažia sa o nemožné obnovenie svojej nevinnosti, pretože vo svete takzvaného „hriechu,“ svetu plného rýchlych a krátkych radostí, no i mnohých nečakaných prekážok, nedokážu obstáť. Pripomínajú Adama a Evu po vyhnaní z Raja a strate ich nevinnosti, ktorí vo svete kde vládol a víťazil Satan (alebo „vôľa k moci“) netúžili po ničom inom než po návrate do nevinnosti a bezstarostnosti – pritom toľko mohli dosiahnuť kebyže sa podriadia vôli sveta a chcú v ňom, za svojho života niečo dosiahnuť. Lucifer naproti tomu nikdy neoplakával stratu svojej nevinnosti, tešil sa že sa zbavil svojho detstva a stal sa dospelým, radšej vládol v Pekle akoby mal slúžiť v Nebi. Nečudo, že kresťanstvo sľubuje posmrtné „odpustenie „hriechu““ a „navrátenie nevinnosti“ – lebo nevinnosť, to je aj bezstarostnosť, bezpečie, šťastie, to po čom oni túžia, lebo strasti a aktívne utrpenie plynúce z honby za svojimi hviezdami neznesú! A hanba im zato, že i takú nádherne individuálnu túžbu ako túžba po nevinnosti (ktorá taktiež má svoju morbídnu, gotickú krásu) poškvrňujú tým že ju robia masovou, a sľubujú ju nekonečným zástupom ktorým bude „zotretá každá slza z očí.“

Nevinnosť v podobe tragickej nenaplnenosti je dobrá tak akurát v umení – aká je tam, v tých srdcervúcich príbehoch, vždy gýčovito krásna! – ale v praktickom živote chcem každú nevinnosť zďaleka obísť...

36. O tom, ktorého si tak dávno zradil – A takzvaní pastieri hovoria: „Rozpomeň sa vo svojom sebectve na iných!“ Ja však vravím: „Ak obetuješ život ich takzvanej dobročinnosti, rozpomeň sa na to dieťa ktoré si kedysi, tak dávno zradil tým, že si obetoval kus z neho v prospech tisícov iných, ktorí ťa nemilovali a ani ťa nemohli milovať tak veľmi ako ono.“ Lebo tým dieťaťom si bol ty sám.

37. Existencionalizmus antagonistu – Ďalšia z príčin prečo je antagonista antagonistom, prečo je nenávidený masami priemerných stádovitých ľudí a prečo by mal byť obdivovaný vznešenými, je jeho postoj k existencializmu a i celému životu ako takému.

Ako opíšem tento jeho postoj k životu? Začnem opisom jeho opaku tohto postoja – a to je priemerný život. Keď niekto žije priemerný život, jeden deň je takmer totožný s druhým, stále tie isté otrocky sa opakujúce zabehané úkony, radšej dlho rozmýšľajú ako by mali odvážne konať, je o nich postarané a môžu sa oprieť o istoty... od takýchto ľudí možno počuť slová ako „ten čas ale letí“, „dvakrát meraj a raz strihaj“, keď sa rozpamätávajú na to čo sa udialo pred desiatimi rokmi tak nič konkrétne si nedokážu vybaviť. Toto nazývam nepravým a falošným životom, životom pre niekoho iného, životom pre „dobro spoločnosti,“ zapredaným životom, nepravým bytím, ich život je pasívny, je plný čakania. Takýto človek cíti dotyk „skutočného bytia“ vo chvíľach napätia, strachu, úzkosti, viny...teda v pocitoch ktoré nastupujú pred výzvami, keď už skutočne o niečo ide. Najväčší dotyk skutočného bytia zažíva falošne žijúci človek v momentoch ohrozenia života. Vtedy všetky tie priemerné roky miznú a ostáva len súčasnosť, moment skutočného bytia kedy sme nútení byť skutočne bdejúci. Takýto (i krátky) moment je pre bežného človeka taký veľký, že si ho zachováva v živej pamäti až do smrti, je sťa pevným ostrovom čo pretrvá v mori rokov hodných zabudnutia.

Priemerní ľudia radšej žijú svoje priemerné životy pretože majú strach pred pravým bytím. Radšej než akoby žili život plný nebezpečenstva, kedy by nemohli povedať „ten čas ale letí“ (lebo keď každý deň prežijeme inak a v adrenalíne, tak sa nám v retrospektíve nezdá žeby „ten čas ale utekal“) a nemohli by si nespomenúť na konkrétny deň, pretože pocit ohrozenia by im inštinktívne nedovolil nebyť bdelými a prebudenými, vševnímajúcimi, keď každý deň by bola jedna večnosť plná zlomových situácií, radšej pokračujú vo svojich biednych životoch, čakajú na ďalší deň, tento bol pre nich zas ďalšou (neuvedomenou) stratenou večnosťou, sú sťa skrotené šelmy ktoré sú už závislé od ruky pastiera a nedokážu sa vrátiť do prirodzeného stavu. Pretože skrotení, priemerní ľudia sa boja práve toho nebezpečenstva, práve tých veľkých výziev...

Človek je najdravšie zo všetkých zvierat, najväčšia šelma, veď aj číslo Šelmy je číslom človeka, prirodzené je teda pre neho pravé bytie, falošné bytie je spôsobené socializáciou a zaradením sa do spoločnosti, čím človek stráca seba samého a stáva sa súčasťou „ľudstva,“ a to aj napriek tomu že prevažná väčšina ľudí žije falošným životom. Možno však badať, že ľudia hľadajú svoje pravé bytie, že majú svoje sny ktoré presahujú a sú nad ich falošné bytie, a viac to možno badať u mladých, búrlivých, nepokojných a nie tak skazených než ako u dospelých, s osudom zmierených a rezignovaných (ach, aj ak moje telo zostarne, dúfam že ostanem mladý srdcom a dušou...). Niektorí hľadajú pravé bytie v drogách, iní v umení, ďalší vo filozofií, hľadajú silné a intenzívne zážitky ktoré im pripomenú ich pravé bytie (i pri pompéznej hudbe či skvelom, famóznom divadle môže cítiť závan pravého bytia, nie však jeho dotyk. I preto robím hudbu – prostredníctvom nej môžem sebe i iným dať nadýchnuť pravého bytia. Najlepšia hudba je pravá, temná metalová, nakoľko v priemernom poslucháčovi vyvoláva strach, a tým v ňom prebúdza pravé bytie a intenzívne zážitky), tam ho však nenájdu – sú to len reprodukcie, dotknúť sa pravého bytia sa môžeme len v reálnom živote. Crowley vraj povedal, že Satana možno vycítiť v drogovom, hudobnom či sexuálnom ošiali, Antagonistu (či Lucifera) však možno cítiť len vyššie, jeho prítomnosť je priam hmatateľná v momentoch víťazstva alebo opojenia sa vlastnou mocou (nie však trvalého skazenia, vtedy cítiť LaVeyovho Satana).

Väčšina antagonistov vyhľadáva pravé bytie, napokon ich samotný vzlet ku hviezdam je často sám pravým bytím. Antagonista nemárni čas lebo vie že ľudský život nikdy nebude stačiť na dosiahnutie všetkých jeho hviezd. Každý deň je pre neho potenciálna večnosť, neznáša čakanie. Fakt, že antagonisti sú svojím pravým bytím „prebudení“ ich činí zlými v očiach falošne žijúcich más, ktorí tiež ešte vďaka svojmu ľudskému dedičstvu tajne a neuvedomele snívajú o pravom bytí, ich oči sú zastreté neuvedomelou závisťou, avšak uvedomelou (nízkou, samozrejme) nenávisťou... Pravdaže že tí ktorí sa nedokázali odhodlať k pravému bytiu, životu v nebezpečenstve, môžu zniesť tých ktorí sa na to odhodlali! Obrňujú sa svojimi pojmami ako „morálka“ a „spravodlivosť, “ pritom trest čo by chceli vykonať na Antagonistovi nie je skutočnou spravodlivosťou, je však skutočnou pomstou. Musím sa vysmiať takýmto ľuďom. Veď vznešené mysle by mali milovať (a nenávidieť! ...čo však u antagonistov splýva v jedno) nad seba, priemerné mysle však opovrhujú nad seba, a radosť a spravodlivosť cítia vtedy, keď majú šancu zhanobiť a zničiť, stiahnuť dole čosi čo bolo nad nimi...

Ten, kto musí Lucifera hľadať, ho nikdy nenájde.“

38. – Chvála mladosti – Koľkí starí chvália samých seba v skazenej pýche pred mladými, vraviac: „Hľa, čo sme dosiahli!“ tajne nedodávajúc (ale ani nepopierajúc) že už nechcú dosiahnuť viac, neveria že je to možné, ani u seba, tobôž nie u mladých? Veru sú skazení. Ja však viac než ich zrelosť a múdrosť chválim mladosť a dravosť, vôľu mladých prekonať tých, ktorí boli pred nimi – v mojich očiach je vznešenejší ten, ktorý v budúcnosti bude pred tým ktorý je prvý teraz. Tá odvážna mladícka naivita mi je sladšia než starecké rezignovanie, chválim toho kto sa búri proti archaickému zmýšľaniu. Tak ako sa mladé telo ľahšie ohýba, tak sa i jeho duša lepšie a rýchlejšie naťahuje za svojimi hviezdami, i keď starci sú (česť výnimkám) spravidla ku svojim hviezdam bližšie – nie však preto lebo starci sú už tak vysoko, skôr ich rezignovanosť stiahla ich hviezdy dolu k nim, spravila ich nízkymi! Správny antagonista radšej umrie skôr ako sa stane starým a šedivým – staroba prináša znehodnotenie hviezd a najmä tretej cnosti. Antagonista napriek pokročilejšiemu telesnému veku snaží sa udržať si svoju duševnú mladosť – to, čo by múdri starí nazvali mladíckou naivitou, totiž naivitou že jeho sny dokážu zmeniť vonkajší svet.

Napokon podobný vzťah ako medzi starcom a mládencom podľa tejto úvahy bol aj medzi Hospodinom a Luciferom...

39. Štvrtý dialóg s Antagonistom – Mammonov – Antagonista: Ktože sa mi to postavil do cesty? Odpovedz mi, temný neznámy!

Mammon: Nespoznávaš ma? Kedysi dávno si ma aj ty vzýval a ja som vyslyšal tvoje prosby, Antagonista. Bol som pri tom, keď Lucifer padol z Nebies – veď napokon padol som s ním – a a zo všetkých vládcov Pekiel ja som ten ktorý najviac milujem zlato, šperky, peniaze a bohatstvo, až tak že moje meno sa stalo v ústach slabochov ich synonymom, a podelím sa o ne len s tým, kto mi preukáže vernosť.

A: Tak potom si na teba spomínam, padlý anjel. Áno, kedysi som ťa skutočne vzýval, mocný Mammon, a stále si ťa držím v úcte, i keď tvoje služby už nežiadam.

M: Prečo tak? Veď ty si zo všetkých ľudí najvyšší a najvznešenejší, si medzi smrteľníkmi sťa Lucifer medzi anjelmi, tak prečo ma nevzývaš? Či nebažíš po tom mať stále viac a viac?

A: Áno, bažím po tom mať stále viac bohatstva! Avšak už nie toho tvojho – žiadam si mať bohatstvo poznania, bohatstvo slávy, bohatstvo moci, bohatstvo vznešenosti skrz svoje zvyšné štyri cnosti.

M: Antagonista, tak takto si ma opustil? Či ti poznanie, sláva a vznešenosť sami osebe zabezpečia blahobyt?

A: A či mi blahobyt zabezpečí večnosť? Crassovi zdanlivo zabezpečil – ja však túžim byť inak slávny a večný. Aj Crassus dosiahol večnosť skrz svoje činy, potlačenie Spartakovho povstania a účasť v prvom Triumviráte, nie skrz bohatstvo samotné.

M: Antagonista, snáď si sa aj ty pridal k tým klamárom, k tým idealistom, a pohŕdaš svetskými vecami? Už si nevieš vážiť bohatstvo? Veď čo je tvoja štvrtá cnosť bezo mňa! LaVey ma takto hnusne nezradil – on, materialista, mi vždy bol verný.

A: Áno Mammon, pridal som sa k tým, ako vravíš, klamárom idealistom. Avšak neverím, že tvoje peniaze mi budú na niečo dobré po smrti. Neverím, že pozemské blaho je cieľom môjho snaženia. Túžim byť vyššie ako ostatní, navždy sa vryť do ich myslí a pamäte a svojou vôľou naveky zmeniť tento svet okolo seba – tvoje služby sú mi len prostriedkom, ako som povedal veľmi cenným a som ti zaň vďačný, ale nie sú cieľom. Opevuješ blahobyt – blahobyt však môže mojich nie tak vznešených bratov stiahnuť dole ku šťastiu, do náručia skazenosti. A čoby som si ja nevážil tvoje bohatstvo! Veď tak ako si povedal, je to jedna z ciest ako zvelebiť svoju štvrtú cnosť . tá najznámejšia a snáď i najistejšia, ale nie jediná. A tú temnú dušu mi nespomínaj, tá čo ťa uctieva len preto aby sa priečila kresťanskej morálke a každej ich náuke, aby skrz tvoj dar zabezpečila rozkvet svojho hedonizmu a šťastia. Spomeň si na dni keď tvoje bohatstvo, keď ešte všetky tie hory zlata ležali v nebeskej žiare! Nebolo vtedy omnoho krajšie ako teraz keď je dolu v temnote, nevidené? A si si istý že LaVey ťa nezradil keď zavrhol zlato, ten absolútny symbol pozemského blahobytu?

M: Ale však zlato spájajú kresťania s kráľovstvom nebeským!

A: Nie kresťania, ale pokrytci, klamári a klamaní! Praví kresťania pľuli na zlato, volali ho mamon, pamätáš si? ... Snáď si sa aj ty, ó vznešená padlá duša, nechala obalamutiť všetkými tými žvástami o svetle a temnote, materializme a idealizme, duchu a tele? Vedz, že tvoje zlato si zaslúži opäť kúpať sa v žiari Nebies – a ja som ten kto bojuje za to, aby sa tam skutočne vrátilo!

Môj Veľký Oponent mal pravdu – mamon nie je cestou k večnosti. Je však cestou k moci – a to si cením! Musím sa rozlúčiť s tebou, Mammon, padlý anjel, milovník zlata, bohatstva a blahobytu, ten ktorého som si kedysi vážil viac ako dnes. Kiežby si našiel cestu naspäť na svetlo.

40. O porážke – Je snáď horšej veci pre antagonistu ako je porážka? Nie ten cnostný Pád, ku ktorému bránou je Smrť, kráčaš po nej cestou Nevyhnutnosti a za jej bránami je Večnosť, ale obyčajná prehra kedy sa čosi nepodarí, kedy sa niečo nenaplní, kedy niekto je lepší a ukradne nám hviezdu, kedy antagonista proste svojím konaním nedokáže zmeniť vonkajší svet tak aby bol v súlade s jeho vôľou? Je vôbec niečo horšie ako „porážka“ pre človeka vôbec?

Žiaľ, všetci tým prešli, a najhoršie sú pocity bezprostredne po porážke – jedinec má zo seba pocity neschopnosti, nespokojnosti, ba i menejcennosti, a to všetko znásobene ak je antagonista, pravý neskazený sebakritický antagonista ktorý sa s niečím takým ako je porážka nevie a nechce a nemôže zmieriť. Slabých po porážke zmáha chuť k rezignácií, k upusteniu od svojich cieľov a vzdaniu sa svojich hviezd. (Vždy keď prejdem niečím podobným porážke mám pocit, akoby som klesal do sféry Kristovej.) Čím je však človek silnejší, tým porážka menej otrasie jeho odhodlaním dosiahnuť cieľ, a ten, komu porážka len znásobí vôľu dosiahnuť cieľ, ten má čosi zo vznešenosti a je blízko Luciferovi (nie však zaslepené nepripustenie si prehry alebo jej zľahčovanie – to je znak skazenosti).Veru, Antagonista vraví vám:

„Pri strmom stúpaní ku svojim hviezdam cez veľké výhry, u mnohých i prehry sú nevyhnutné. Prehra je dôvodom ku krátkemu žiaľu, nie však k tomu aby ochabla naša vôľa – ak sa to stane, trpí naša druhá, štvrtá a najmä piata cnosť. Keď rezignuješ, akoby si zas padol tam dolu na to dno z ktorého si kedysi tak dávno povstal, tam kde ti Boh slabých bude musieť zotrieť každú slzu z očí a kde sa budeš musieť o svoju strasť podeliť s ostatnými a oni s tebou, lebo nikto z vás už nebude mať ani dosť sily aby ste si ju niesli sami. Antagonisti však musia uniesť omnoho viac než len svoje strasti, a to i strasti z porážky. Preto naším bohom nie je Ten, ktorý prevrátil všetky hodnoty, ale jeho protivník – Lucifer, lebo tak ako sa k Ježišovi obracajú porazení pre útechu, tak sa víťaziaci obracajú k Luciferovi pre získanie ďalšej sily a vôle. Jedna prehra nemusí nič znamenať, treba niekoho kto ti pripomenie, že nič nie je nemožné, a tvoje vôľa je cestou k dosiahnutiu toho. Najlepšie je, keď tým niekým si ty sám. Pamätaj: nikdy nerezignuj! Rezignácia vedie k určitej forme šťastia – je to vybranie si ľahšej cesty, zmierenie sa s nepriaznivým status quo a upustenie od aktívneho utrpenia – a šťastie vedie ku skazenosti a pádu na dno.“

Porážka je pre slabochov, víťazstvo je však i vínom antagonistov – Eventus stultorum magister – občas je dokonca vhodná i porážka na to, aby sme vytriezveli z vlastného opájania sa svojou mocou a pýchou a skazenosťou.

A nezabudnite: slabí potrebujú na dosiahnutie svojich cieľov a vyslobodenie sa z tiaživých múk prehry vzývať a utiekať sa k Bohu, my sme však odkázaní na seba. On je len noblesnou vežou medzi víťazstvami, žiadny porazený do neho nemôže vojsť!

41. Piaty dialóg s Antagonistom – o mladej bezmennej básni – Delgrast: Zdravím a vítam ťa, Antagonista. Usaď sa, a napi sa z môjho vína.

Antagonista: Zdravím, Delgrast. Prečo si ma dnes privolal? Čo si žiadaš prediskutovať?

D: Chcem dnes náš pohľad uprieť mimo filozofie, na čosi čo je k nej ako sestra: na umenie.

A: Mimo filozofie? U nás dvoch to aj tak bude filozofický pohľad na umenie – už sme tou filozofiou asi skazení – vedz totiž, že my sme povznesení nad umenie. Umenie je o pocitoch, túžbach, a o miliarde a jednej forme ako ich vyjadriť. Filozof však vidí za umenie – vidí umelcovi až do duše keď je konfrontovaný s jeho dielom, je sťa psychológ, spozná ho a hneď vie určiť: toto je kresťan, tento hedonista, tento idealista, tamten materialista, tento liberál, tento rovnostár, tento triezvy, tento zdrogovaný, toto by bol kamarát, toto nie... často i hodností. Veru, Delgrast, ako ťažko si ja s chuťou môžem prečítať báseň! Obzvlášť, keď títo leniví ľudia píšu svoje najkrajšie básne, všetko najkrajšie umenie venujú vedľajšej láske a šťastiu, zosobnenom najmä v láske k žene... tfuj! Toto umenie je pre mňa sťa lož do ktorej sa môžu chytiť mladí a neskúsení antagonisti a už sa z nej nevymania.

D: Keď sa s ním jeden zo stúpajúcich konfrontuje, môže mať pocit že „o toto prichádzam“ – pri dielach o šťastí.

A: Silnejší sa tak už ale necíti, lež vie, že mu to nechýba. Stačí mu to krátke šťastie o ktorom hovorí Nietzsche, totiž šťastie z prekonávania prekážok. Avšak doterz sme hovorili len o nečistom umení.

D: Máš na mysli nečisté umenie podľa toho, ako to povedal Nietzsche?

A: Presne. Nietzsche tvrdil že existuje umenie „nevinné“ a „nečisté“ (alebo nejako podobne, kto si potrpí na presnosť nech to nájde v Ranných červienkoch) – čo nie je však „dobré“ a „zlé,“ toho je tam i tam dosť – nečisté je to, ktoré je tvorené s akousi postrannou myšlienkou, totiž „schovať do diela svoju ideu“, „chcem svojím dielom niečo dokázať,“ „chcem ním niekoho osloviť“, „chcem sa ním zaradiť do tohto žánru“ atď., a nevinné, to je umenie stvorené čisto pre radosť z umenia, nič iné, umenie pre umenie. Ja sám však aj v tej najnevinnejšej melódií nájdem stopu špiny – i do tej mohol autor, sám netušiac, vložiť čosi zo svojich ideí. Je veľmi ťažké nájsť absolútne nevinné umenie – i spev slávika je v skutočnosti nečistým vábením na párenie, nie spevom pre spev, umením pre umenie – a aj keby niekto tvrdohlavo robil umenie pre umenie, nieslo by to ideu, totiž- ideu umenia pre umenie.

D: Ale všetko, čo je produktom uvedomelého ducha, je teda do istej miery nečisté, snáď až na bezhlavé improvizácie a nezmyselné virtuózne onánie (i keď tu už nemožno celkom hovoriť o uvedomelom duchu), pre nevinnosť by ju musel tvoriť duch absolútne oddaný umeniu. Ja sám píšem svoju hudbu i textujem ju, a nehanbím sa za to že moje diela sú hlboko, hlboko nečisté. Je vlastne možné robiť nevinné umenie, čo má zároveň text? Ak to nie sú dadaistické zlátaniny, tak už jediné slovo robí umenie nečistým. Vieš, Antagonista, kde ja nachádzam nevinné umenie?

A: Povedz.

D: Za súmraku, ďaleko od ľudí, v samote keď počujem hlas vetra v hvozde, tie hlboké, nemenné tóny, to je vskutku nevinné umenie, a je i krásne pre tých ktorí vedia naslúchať.

A: Je to však dielo neživého ducha, dielo náhody. Uznávam však, práve preto je nevinné. Povedz, Delgrast, si spokojný so svojím umením, s tým čo si doposiaľ vytvoril?

D: Ako by som mohol byť spokojný? Moje staré diela, vtedy som bol ešte Laveyistický satanista, už nie sú také aby som sa s nimi dnes mohol plne stotožniť (čo som však stvoril, nemením – stratilo by to silu vtedajšieho okamihu – a bude my to vždy pripomínať cesty po ktorých som kedysi išiel a dostal sa sem). Moje súčasné diela? Kebyže som s nimi spokojný, mal by som dôvod neskôr chcieť napísať ešte lepšie diela, v ktorých by som tieto celkom prekonal? Bol by som vôbec dobrým antagonistom? A ak niekedy v budúcnosti budem celkom spokojný, nebudem skazený?

A: To je odpoveď hodná antagonistu! Skôr ako sa rozlúčime, povedz mi, ktorá báseň ktorú si si prečítal za posledný, dajme tomu, mesiac, ťa najviac oslovila?

D: Asi Prometeus od Goetheho. A teba?

A: (Dlhá pauza) Prvá sloha Triumfu Temnôt. Od teba.

D: Čože? Vážne? Napísal som tie verše keď som bol len chlapec, tie slová ku mne prišli samé a až nedávno som zistil ako veľmi som vtedy precitol...

A: Tak sa z tých slov teš. Našepkával ti ich sám Lucifer. Už sa nemôžem čakaním voac vzďaľovať od svojich hviezd, prepáč Delgrast. Sdiablom.

A: V poriadku. Sdiablom.

Ona prvá sloha mojej piesne pre Nevaloth, Triumf Temnôt:


Zapamätajte

Si moje meno

Vy, klanici sa

Falošným modlám

Lebo ja som meč

Chladne vrazený

Do vašich sŕdc, som

Vetra ohňov let

Nesúc na krídlach

Pád impériám

V ktorých sa týči

Trón porazených

Ja nesiem skazu

Vašim bohyniam

A čiernym kovom

Čistím tento svet

42. Nebo & Peklo – Ktosi povedal „Peklo, to je tento svet,“ „Peklo to sú ostatní (všetci okrem mňa) ľudia,“ – slová niekoho, kto skutočne nie je priateľ so svetom, tak ako to Kristus žiada. Aké býva v predstavách takéhoto človeka Nebo? Je to miesto pokoja a odpočinku, veľký úkryt pred svetom...Ako len musím pohŕdať takýmto človekom a jeho náboženstvom, ktoré mu za nečinnosť sľubuje spásu.

Kedysi dávno však bolo peklo sľubované tým ktorí nečinnosťou premárnili život, a nebo bolo sľubované cnostným, od Krista, toho, ktorý obrátil všetky hodnoty, je to naopak... poviem vám čosi vo svojom hneve: „Tento svet okolo vás, ktorí uvidíte keď odtrhnete oči od týchto riadkov, to je pravé Peklo a vždy ním bolo! Toto je zem ktorá je opísaná výrokmi na začiatku tohto paragrafu, toto je zem kde ľudia vedú svoju večnú vojnu, bellum aeternum omnia contra omnes, svet kde Peklom a všetko utrpenie pochádza zo vzájomného konfliktu vôli vzlietajúcich, avšak len slabosi si želajú odtiaľto ujsť, sľubujú si „nebo.““ Poviem vám ešte dačo: „Nebo je pre tých ktorí boli veľkí na Zemi, spása je len pre pár vyvolených! Kto je ich spasiteľom? Oni sami! A váš argument, že spásu môžu sprostredkovať len bohovia, neobstojí – len to potvrdzuje to, že „Veď predsa oni sami bohovia!“ Prví budú prví!“ Tak ako sa píše v Liber Al vel Legis: „Ba dokonca! Neverte na zmenu: budete takí akí ste, & a nie iní. Takže králi zeme smú byť Kráľmi navždy: otroci smú slúžiť. Niet nikoho kto by bol zvrhnutý alebo pozdvihnutý: všetko je také ako to vždy bolo.“ (II, 58).

A čo je najväčšia lož ktorou sú kŕmené masy? Že poslední raz budú prví... Hovorí sa tomu „nádej,“ a už samotní starí Gréci vedeli, že nádej je hrôza hrôz, netvor zo samotného dna Pandorinej skrinky. Lebo ak tá skrinka skutočne raz bola otvorená aby dala vôľu k moci silným a z toho prameniace utrpenie, strach, útlak, teda spravila zo zeme rodisko veľkých činov, tak nádej sa usadila medzi otrokmi aby udržiavala ich nehodné existencie pri živote, snáď aby slúžili vznešeným... ona však prerástla a otrokov vybičovala do vzbury, - museli si vytvoriť jedného veľkého, spoločného Boha, ktorý by prevýšil tých skutočných bohov kráčajúcich po zemi, i keď len o kúsok...

43. O vzbure – Ešte i k tomu jednému sa musím vyjadriť – k aktu rebélie – k vzbure, k vzpriečeniu sa čomusi čo je nad nami. Niekto by mohol povedať, že satanisti a teda aj ja sú za každú vzburu, za každé povstanie proti vyššej moci, že sme až anarchisti, no nie je to tak. Zjednodušme si to rozdelením, lebo síce vzbura je hlavný princíp vyvolávajúci aktívne utrpenie tým že sa priečime tomu čo je nad nami, ale je vzbura a vzbura: Akými vzburami opovrhujem? Ľavicovými vzburami – ich cieľom je sociálne zabezpečenie, to, čo nazývajú spravodlivosťou, šťastie pre každého (!!!), rovnosť. Opovrhujem vzburami, v ktorých sa masy búria proti vznešeným, nastoľujú „diktatúru proletariátu,“ ktorá zákonite vedia k Aristotelom i Platónom odsúdenej demokracií, či ba až k ochlokracií. Taká má byť Marxova veľká revolúcia ku ktorej vraj determinovane smerujú dejiny, taká bola moja imaginárna (či nie?) vzbura tieňov Hádu proti hrdinom Elýzia (pozri §3 v Útržkoch). V skutočnosti sa však takéto vzbury hľadajú ťažšie – ešte tie čo zvrhli feudalizmus a nastolili buržoázny kapitalizmus, tie musím pochváliť pre to čo dosiahli (napokon, hodnotí sa výsledok a nie úmysel, všakže?) – nastolili trhovú ekonomiku ktorá vo svojej súťaživej podstate, aktívnom utrpení (feudalizmu vládlo pasívne utrpenie) a pravej vojne každého proti každému je skutočným peklom na zemi, kde biedne a nehodné masy trpia (a len vďaka pozostatkom kresťanskej morálky nehynú) a vznešení lietajú. Aj taká Veľká októbrová revolúcia, ktorá bola práve tak veľká ako bola októbrová – to nebol onen prorokovaný prevrat z rúk zbedačených más, to bol prevrat niekoľkých uvedomelých komunistov, teda vznešených avšak s prehnitými ideami v hlavách (avšak bol to prevrat s ďalekosiahlymi následkami). Napokon aj ľavicové, kolektívne a masové vzbury potrebujú silných a charizmatických vodcov, ktorí sú tiež v čomsi antagonistami, masy sami osebe a bez vodcu sú neschopné (ako hovorí staré arabské príslovie, stádo oviec vedené levom je silnejšie než stádo levou vedených ovcou). Takého Lenina alebo Che Guevaru možno obdivovať len ako niekoho kto šiel za svojím cieľom a naplnil svoju vôľu, ale treba ho odsúdiť za to aká bola tá jeho vôľa (Lenin je obzvlášť dobrý príklad, totiž ktosi kto dokázal nastoliť socializmus v krajine kde o ňom nik nechyroval, až kým „nezvíťazil“).Veru, neviem či nájdem taký prípad že sa ľud v liberálnom (ale skutočne liberálnom) štáte vzbúril – možno za to že človek v hĺbke svojho srdce tuší (alebo je o tom len falošne presvedčený), že za svoje utrpenie v takomto štáte kde má mať „rovnosť príležitostí“ si za svoje nešťastie môže sám, a akt rebélie by bol činom najvyššej hanby. Masy sa búrili len za feudalizmu proti falošnej cirkvi, na perách s heslami ktoré vyčítali (alebo im niekto vyčítal) z biblie (i vtedy potrebovali vodcov, a veru, masová negramotnosť bola hlavným prostriedkom k udržaniu pokryteckej vlády cirkvi). Také bolo i husitské povstanie, povstanie takmer pravého kresťanstva (lebo pravé by zotrvalo vo svojom pasívnom utrpení) proti falošnému. Súhlasím s Tocquevillom, že jedine šľachta je schopná veľkých a vznešených činov, ale dodáva že šľachtická krv je len jedným z predpokladov toho že si šľachtic – vznešené činy môže konať i syn mlynára s pevnou vôľou namiesto modrej krvi! Avšak odbočili sme: Aké vzbury sú mi po chuti?

Pravicové vzbury: Ich najvznešenejším cieľom je sloboda, skutočná sloboda, sloboda myšlienok, slov i činov. Taká bola Luciferova vzbura v Nebesiach (len komediant môže povedať že Luciferovi šlo o všeobecnú rovnosť. Stalin vraj povedal: „Diabol je môj spojenec. Je to dobrý komunista.“ Päťkrát tfuj!), také boli i revolúcie spôsobujúce pád východného bloku. Zahrňujem sem nie len veľké revolúcie, ale aj vzbury jedincov – vzbura pubertálneho dieťaťa proti rodičom, vzbura indivídua proti spoločnosti atď. Toto sú vznešené rebélie – najzaujímavejšie je to, že sú to vzbury proti „dreamlandom,“ voči zriadeniam ktoré o sebe tvrdia že sú jediné dobré (prečítajte si čo Nietzscheho Zarathustra hovoril o „dobrých“!), ba že sú najlepšie a všetko čo robia je vlastne pre dobro búriacich(ceho) sa – v skutočnosti sú to totality. Taký bol Raj kde povstal Lucifer, taký bol i socialistický režim tvrdiaci že je cestou k raju na zemi, spravodlivej spoločnosti. Myslíte si, že Mooreova Utópia či Campanellov Slnečný štát by prestáli svoje pravicové revolúcie? To sú posledné miesta na zemi kde by som chcel žiť! „Dokonalá“ spoločnosť zabezpečujúca šťastie pre všetkých by musela byť totalitou a diktatúrou, pretože by musela popierať i tie najmenšie prejavy individualizmu a nonkonformizmu. Proti nim kladiem ideu boja všetkých proti všetkým, a na jej začiatku stačí jedinec, ktorý vystúpi z radu a dovolí si odtrhnutí väčší kus pre seba než má nadiktované, tak ako Lucifer. Takéto akty rebélie sú mi po chuti! Sloboda, nezávislosť, zvrchovanosť nad sebou samým, Prometeouv dar...

44. Sen jedného filológa – K jednému fenoménu by som sa rád vyjadril – a v tomto prípade to bude ťažšie lebo kedysi som tento fenomén veľmi miloval, a táto láska vo mne stále celkom nezhynula. Jedná sa o sen jedného oxfordského profesora, filológa menom Tolkien – nielen o jeho Pána Prsteňov (ktorý je inak v koncepte tradičným „moderným“ dielom s protagonistom a antagonistom, ktoré má veľký podiel na tom že ako sa dnes „robí“ umenie), ale o celý žáner fantasy vôbec.

Teraz si povedzme nahlas to čo je všetkým jasné – pre koho boli písané tieto knihy? Pre chlapcov intelektuálov, sklamaných svetom a hľadajúcim útechu inde, akýmsi idealistom, a vo fantasy svete ju nachádzajúcim. Koľko útechy môže pre týchto pár „loserov“ byť Dračí Doupě? Hanobím vše čo som kedy miloval, teraz však viem, teraz však viem, že ak ide o niečo čo sa berie skutočne vážne, ide o inú podobu čohosi čo možno nazvať „kresťanstvo“ – totiž toto je len iný útek pred svetom, pred realitou. Aj Tolkien bol, napriek jasnej inšpirácií pohanstvom pri písaní svojich diel hlboko veriacim...

Pritom si všimnime, že vo všetkých heroic fantasy dielach tu máme vlastne hrdinsko-luciferiánsky motív – pár zástancov svetla, prípadne len jeden (!!!!!), skutočný hrdina proti hordám temnôt... Ide o motív tak silný a tak neuvedomele vžitý, že sa domnievam že je až vlastný človeku – ani kresťanstvo, obhajujúce ony hordy temnôt (a odievajúce ich do falošného svetla po Poslednom Súde. Porovnaj: farba čandalov bola čierna.) ju nedokázala vyvrátiť, naopak sama cirkev prevzala tento ideál a začala vytvárať vlastných hrdinov svetla, viery, nádeje, - napr. Svätý Juraj.

Ako teda možno zhodnotiť fantazijný žáner? V podstate je to len útek pred svetom v malej alebo veľkej intenzite, od malého rozptýlenia až po solipsizmus. Len tí, ktorí nedokážu dosiahnuť víťazstvo v skutočnom svete, hľadajú víťazstvo pravidelne v tom fantazíjnom. Napriek všetkému pozlátku fantazíjneho žánru a tomu že som mu sám dlho podľahával, musím povedať že Antagonista sa fantazijnému svetu vyhýba, naopak všetky svoje fantázie sa snaží zrealizovať a skutočne ich realizuje v skutočnom svete. Prečo? Lebo na rozdiel od skutočného sveta, v tom fantazíjnom antagonisti môžu byť porazení...

45. Idea vzoru - Prečo je niekto, koho som nikdy nestretol a vlastnými očami nevidel pre mňa peším vzorom ako niekto, koho osobne poznám? Pretože keď si za vzor vyberiem nejakú slávnu osobnosť, ktorú nepoznám, v skutočnosti sa mi nestala ona sama vzorom, ale vzorom sa mi stáva moja predstava, moja idea o nej. Idey sú vždy nepoškvrnené, hlavne tie detské – ak som napríklad nádejným skladateľom a za vzor si vyberiem istého skladateľa z 18-teho storočia o ktorom nič, okrem krásy a úchvatnosti jeho diel, neviem, je to pre ten prípad dokonalý vzor – pretože to čo o ňom neviem, to si zidealizujem – určite bol okrem nadania o ktorom viem aj múdry, smelý, krásny, mocný, pyšný, bezchybný, dokonalý! Zato ak by som si mal vybrať za vzor svojho profesora hudby – ktorého osobne poznám a na ktorom som za tie roky výučby našiel toľko chýb, ako v hre tak i v jeho charaktere, až sa mi hnusí – to mi má byť dobrý vzor? Neustále by som bol zhnusený a hnusil by sa mi i môj vzlet ku hviezdam, zato idea je vždy čistá... aj ak ten skladateľ spred dvoch storočí mohol byť ešte väčšou troskou než môj učiteľ v skutočnosti a súčasnosti! Čím menej faktov o svojom ideálnom/zidealizovanom vzore skutočne vieme, to viac si naša predstavivosť doplní sama, a určite to bude len a len k jeho dobru – i keď bude robený podvedome tak, aby bol v čomsi podobný nám. Niekto by mohol namietnuť, že mať ideálny vzor znamená byť naivný, avšak na celý vzlet ku hviezdam treba nutnú nemalú dávku naivity! Každý antagonista potrebuje naivitu! Potrebuje nádej, že dokáže zvíťaziť proti všetkým ostatným a protagonistovi, na ktorého strane sú všetci! Väčší antagonisti sa spoznajú podľa toho, že napriek zdanlivej naivite svoju vôľu naplnia. Na to treba byť Baranom, zrodeným pod ohnivým živlom, treba byť Koňom, alebo Opicou podľa čínskeho kalendára – treba mať predpoklady na to, aby ste si mohli vybrať ideálny vzor. A aký vzor z tých ideálnych je najlepší? Taký, ktorý si celkom vymyslíte sami – tak vznikli mnohí bohovia, i Bohovia, pre niekoho tak vznikol Lucifer (ten však ako antivzor), a tak vznikol i dokonalý (?) Antagonista.

46. Osud – Chcel by som sa teraz venovať otázke determinizmu, predurčenosti a osudu. Som presvedčený že čosi takéto je, ale osud nikdy nie je presne daný, ale je voľne vymedzený, tak ako hviezdy pri zrode predurčujú to na čo jedinec má a na čo nie, dávajú mu istý súbor atribútov a predpokladov, ale nepredurčujú napr. čo presne sa stane v dvanástej hodine na deň jeho dvadsiatych narodenín, rovnako ako genetické dedičstvo dáva jedincovi možnosti a výhody, ktoré on však na základe vlastnej slobodnej vôle môže využiť, zvelebiť alebo premárniť. Žiadne pevne dané predurčenie nejestvuje, celý svet je len riadeným odrazom, manifestom splnených snov a naplnenej vôle schopného jedinca, ktorá ak je dosť silná tak prekoná i nepriazeň osudu, totiž nepriaznivé postavenie hviezd atď., a nie je odrazom akéhosi osudu či nebodaj akejsi „vyššej božskej vôle“ (i keď je pravda že tým že slabí sa spájajú, vytvárajú akúsi jednotnú vôľu ktorá sa môže javiť ako „božská“ – nie je však silnejšia než vôľa skutočného Antagonistu, nech ich je koľko len chce! Na tomto stoja i moderné diela o ktorých sme vraveli na začiatku týchto úvah, totiž že spojená vôľa zosobnená v protagonistovi poráža alebo má poraziť vôľu indivídua v antagonistovi).

Antagonista si nesmie pripustiť existenciu žiadneho osudu ani predurčenia, iba ak osudu hovoriaceho v jeho prospech ktorý by ho mohol vyburcovať k ešte vyššej aktivite, lebo osud tvrdiaci opak by o mohol odradiť od jeho momentu apostázy či ďalšieho vzletu. Bývame však svedkami toho ako náboženstvá tlačia svojim nasledovníkom, a nielen im bludy o osude a konečnom zúčtovaní, o tom že ich tzv. „dobro“ je predurčené na víťazstvo – to sú lži! A aj keby bol akýsi najvyšší osud, pre antagonistov by to bola len ďalšia méta, ďalšia hviezda ktorú treba dosiahnuť, či skôr ďalší protivník ktorého treba našou vysokou nenávisťou prekonať. Tvrdia, že ani Lucifer napriek všetkej svojej vznešenosti nemohol prekonať Osud, Boha, ja ale opakujem mocné slová: „ale Diablov odhad je že Mesiáš padol, a stvoril nebo z toho čo ukradol z Hlbiny.“ (a veru je tak! Všetko z toho čo je v Raji bolo najskôr videné na Zemi, na to aby si z toho pobláznené mysle nemohli stvoriť „Raj“)

47. Národ – Nemôžem ani vynechať tému národov a etník. Podľa Flamingových empiricko-pozitivistických teórií určujúcim znakom národa je „vôľa byť národom.“ Sám však považujem „vôľu byť členom národa“ len za ďalšiu formu stádovitosti, národ (a hlavne takzvaných „národne uvedomelých“, lebo to ako sa kto narodí si nikto nevyberie) považujem za zoskupenie tých, ktorí majú tendenciu združovať sa, stratiť svoje vlastné ja v skupine a stáde, resp. ho v nej realizovať, lebo sami to nedokážu. Áno neonacisti o vás rozprávam! Smejem sa idealistickým teóriám tvrdiacim že národ je duchovné spojenie, národná idea stelesnená v štáte. Pravda je taká, že národ je len idea a nič viac a snaha hlásiť sa k národu nie je nič viac než zaslepenie, lebo opäť tu dochádza k strate indivídua v dave, hlásiť sa k národu je nečestné prisvojovanie si cudzích zásluh. Fanatický patriotizmus je príťažlivý pre vyvrhnutých ľudí, izolovaných a bezmocných, ktorým sa nacionalizmus stáva cestou k opätovnému získaniu stratenej hrdosti úcty. Národ je pojem vytvorený slabými – mocní nikdy nehľadeli na to akého národa sú príslušníkmi, vedeli, že nie je podstatný čas, miesto ani spôsob a podmienky v ktorých som sa narodil a z ktorých pochádzaš, ale to, čo som dosiahol – aby mali ďalší štít za ktorý sa možno skryť a ďalšie ospravedlnenie dobrými úmyslami (konať čosi v mene národa predsa vždy je dobré, všakže? Aj koncentráky) ktorými mohli svätiť svoje nekalé prostriedky. Ten, kto je prihlúplo národne uvedomelý, ten je navyše spravidla aj sociálne zmýšľajúci, dokonca to ide až ruka v ruka, viď Hitlerovu Partei... Slepá nenávisť medzi národmi nikdy nebola iniciovaná len samu pre seba zo strany mocných, ale zo strany nízkych, ako hovorí Deutsch: „Všetky sociálne hnutia vo svete sú priamym alebo potencionálnym zdrojom nenávisti medzi národmi,“ a vraví aj „Národy nie sú večné, večné je len súkromné vlastníctvo a kapitalizmus,“ s čím sa už síce nestotožním, iba ak by sa druhá polovica vety zmenila na „večné je len víťazstvo vôle.“

Ak jeden chce byť alebo je antagonistom, zisťuje že národ je len zástera za ktorú sa skrývajú tí, ktorí sa už nemajú kam inde skryť, a sám by sa mal vymaniť z pút vlastenectva a kráčať nad národmi. Iné čosi je predstierané vlastenectvo pre tých antagonistov ktorí chcú strhnúť na seba moc v akomsi rovnostársky-demokratickom štáte. Oni by o sebe mali vyhlasovať, že „myslia národne a cítia sociálne“, tak vždy získajú dosť stúpencov na to aby porazili racionálne zmýšľajúcich a čestných súperov. Pre schopného antagonistu znamená stať sa predsedom sociálne či národne zameranej strany takmer isté víťazstvo, i keď on sám je stelesnením celkom opačných hodnôt, a za to by aj mal byť zatratení ostatnými antagonistami – lebo ich nedokázal poraziť v čestnom súboji a na pomoc si prizval stádo z ktorého sa všetci ostatní najskôr museli vymaniť, je rovnaký pokrytec ako rímskokatolícka cirkev...

48. Pár cudzích cnostných myšlienok –

„Peace is a lie, there is only passion.
Through passion, I gain strength.
Through strength, I gain power.
Through power, I gain victory.
Through victory, my chains are broken.“

„Audacter agere saepe utitius est quam diutius deliberare.“

„Imperare sibi maximum imperium est.“

„Nosce te ipsim!“

„Vedz, chci, odváž sa & buď ticho!“

„The Key of Joy is Disobedience.“ – Aleister Crowley, Hymn to Lucifer.

„He who Desires but Acts not, Breeds Pestilence.“ – William Blake, Marriage of Heaven and Hell.

„Čo ma tam po šťastí? Ja túžim po svojom diele.“ – Nietzscheho Zarathustra.

„Je to len zvláštna slabosť, ktorá spôsobuje, že bývame spokojní tým, čoho sme my sami alebo iní dosiahli v tejto honbe za poznaním: človek spôsobilejší spokojný nebude. Je tu vždy miesto pre niekoho, kto bude nasledovať, alebo pre nás samých, i cesta, ktorá vedie inokadiaľ. Naše skúmanie nemá konca, koniec je na onom svete. Spokojnosť je znakom obmedzenosti ducha alebo ochablosti. Žiadny vznešený duch sa nezastaví zo svojej vôle. Usiluje sa vždy o viac a vynakladá na to všetky sily, dychtí po nedosiahnuteľnom...“ – Michel de Montaigne, Eseje.

Ja neznám nič pod slncom

Biednejšie od vás, bohovia!

Veď ten váš majestát

Po biede živí

Len daň žertvy,

Len dych modlitieb,

A hladom by ste mreli

Bez bláznovskej viery

Žobrákov a detí.

  • Goethe, Prometeus

(Tak ako i antagonisti túžia po dosiahnutí večnosti a apoteóze, musia mať k tomu nasledovníkov a obdivovateľov, ako Goethe naznačil. Avšak rozdiel medzi snahou Antagonistu a snahou Kristovou je ten, že Krista drží pri živote uctievanie od más „žobrákov a detí,“ kým u Antagonistu ide o uctievanie vznešenými)


„Come to the dark side... (We have cookies!)“

49. Skutočný Prvý Hybateľ – Jedným z argumentov uctievania kresťansko-judaistického Boha je argument Sv. Tomáša Akvinského (ukradnutý od Aristotela, tak ako všetko s čím tento dominikán prišiel) o tom, že Boh je Prvým Hybateľom a Tvorcom sveta, ten kto vdýchol život do sveta. A ani to nie je pravda. Pravda je, že Svet nebol stvorený z Nebies, ale Nebesia zo Sveta, a Mesiáš vystaval Raj z toho, čo ukradol z Hlbiny.

Lucifer je skutočný Prvý Hybateľ, ten, ktorý tak ako básni Crowley v Hymne Luciferovi, vdýchol život (aktivitu, energiu) do sterilného (chladného, pasívneho, neživého) sveta, ktorý rozprúdil všetok život, pretože život je boj... Lucifer nestvoril z Chaosu Poriadok, tak ako sa o to pokúšali filozofovia resentimentu, ktorý zo sveta kde vládne boj každého proti každému a človek je človeku vlkom sa snažili ujsť do vysnívaného a vyložene len a len fiktívneho Raja, ale Lucifer, to je svetlo života, energia, ten ktorý je vytvoril z neživého Poriadku živý Chaos, a skrz to ukázal na cestu k slobode, je stelesnením života a vôle k životu a k moci ktorá je mu vlastná a ktorú porážaní musia popierať, musia si vybásniť svoje „nastavenie druhej tváre“ a vystavať si za to aj imaginárnu odmenu, totiž posmrtný Raj...

50. Nietzsche bol satanista/luciferianista - Síce toto určite bolo vyhlásené už mnohokrát predtým ako som to povedal ja, nikdy to nebolo vyhlásené dosť jasne... Takže sa o to pokúsim. Nietzsche vo svojej filozofií, vo svojom svetonázore a v tom čo zastával nebol nič iné ako dnešný satanista či luciferianista, totiž niekto kto spravil zo svojho sebauctievania náboženstvo a za svojho boha prijal seba. Nietzsche vo svojom elitarizme, anti-egalitarizme, protikresťanstve, materializme a vôbec všetkom čo zastával spĺňal ideály satanistu a vlastne, bez neho by dnes žiadneho poriadneho satanizmu nebolo, nakoľko celý základ satanistickej filozofie môžeme nájsť v Nietzscheho knihách ktoré boli napísané temer storočie predtým ako LaVey založil Cirkev Satanovu. Preč s LaVeyom! On nebol žiadny filozof oproti nemu (a aj Crowley bol omnoho ďalej než on), mal len tú výhodu že podal satanizmus jasne ako filozofiu pre každého, viď §24 v Útržkoch)... Aj vo svojom uctievaní Dionýza ku ktorému sa prikláňal ku koncu svojich vedomých dní svedčí o jeho príbuznosti so satanizmom, v svetskej radosti, opojení, materializme tohto boha (napokon aj LaVey sa vyjadroval o Dionýzoci len v dobrom).

Pochopili ma ľudia vôbec? Dionýz proti ukrižovanému...

Tam to nekončí. Aj satanizmus ako filozofický smer (i keď zastával skutočné hodnoty ktoré tu vždy boli a kým bude človek človekom tak aj budú) mal svojich predchodcov, a to nie len v Nietzscheovi... bolo by treba presne spísať zoznam významných ľudí ktorí ovplyvnili to čo sa dnes nazýva satanizmus. Jediný zoznam podobný tomuto čo viem že jestvuje je zoznam svätých Thelemy (obsahuje nie len toľko mnou spomínaného syna nemeckého luteránskeho kňaza, ale aj mená ako Blake, Swinburne...) Ak by sme mali označiť istú satanistickú epochu, tak určite to bolo obdobie romantizmu – s hrdinami ktorí boli vydedenci spoločnosti (nie však v zmysle zgerby ako u napríklad Huga... v romantizme bol opäť nakrátko antagonista protagonistom u iných autorov, totiž hrdinom bol ten kto prekračoval bariéry morálky a spoločnosti), s ich nenaplniteľnými túžbami a vysokými hviezdami, v celej tej sláve, v čase keď Blake vyslovil tú pravdu že Lucifer je hrdinom Strateného raju... Autorov ako Goethe by si mali čítať satanisti dnes, a taktiež Odpútaného Prometea...

Realizmus v mojich očiach vznikol ako socialistická protiváha romantizmu. Romantizmus v jeho zasnívanosti, nádeji na zlepšenie, dúfaní, vo svojej krásnej vypätosti a vôli konať bol nahradený prostoduchým realizmom, smerom opisujúcim bežný deň bežného človeka, utlačovaného, nevýnimočného, jeho pasívne utrpenie a neschopnosť zmeniť to, boli to knihy & diela v určitej miere opäť ustanovujúce návrat smutného pohľadu na svet (vlastne keď sa tak zamyslím tak ani nie návrat, lebo takéto hodnoty nikdy neboli vychvaľované), neaktivitu, snažili sa v čitateľov vyvolať upustenie od jeho vysokých hviezd a cieľov...

51. Solipsizmus Antagonistu – (Na začiatok aby bolo jasné: nehovorím o tom istom solipsizme o ktorom hovorí LaVey ako o satanistickom hriechu. „Je to omyl očakávania, že to ako sa správaš k ostatným ľuďom, tak sa oni budú správať k tebe,“ ako tvrdí. Síce súhlasím s tým čo tu LaVey obhajuje, hovorím že toto nie je solipsizmus – to len dokladuje že LaVey nebol filozof – lebo solipsizmus je filozofický názor tvrdiaci, že moje Ja je jediná vec o ktorej si môžem byť istý že jestvuje a okolitý svet je neistý, môže byť len výtvorom Ja, solipsizmus dotiahnutý ad absurdum tvrdí že objektívny svet nejestvuje, som len ja, cogito, ergo sum a nič naviac.)

Antagonista ako filozof by mal byť skeptik. Pochybovať o všetkom – len tak, keď všetko skúmaš a hľadáš jeho slabé miesta, len tak odhalíš všetky lži a nájdeš to, čo je skutočne pevné a nevyvrátiteľné, len tak nájdeš to čo ti pomôže dosiahnuť tvoje hviezdy, ale aj zistiť ktoré hviezdy sú najvzácnejšie. LaVey (tentoraz) správne hovorí v knihe Satanovej (2, 2) „skúmam všetko a pochybujem o všetkom“ (i keď ďalej zasa obhajuje to, že i dogma môže byť dobrá – jediná dogma čo môže byť dobrá a nespochybniteľná je „Pochybuj o všetkom!“ a snáď pre súčasné masy prijateľnejšie „všetko je relatívne“). A všetok skepticizmus vedie konečne ku solipsizmu, totiž k uznaniu jedinej nevyvrátiteľnej pravdy – „Som.“ Okolitý objektívny svet môže byť lož, ale predsa zisťujeme, že doňho môžeme zasahovať, ale aj on môže zmeniť nás. Práve tak prišli slabé mysle na to, že „svet je silný a hrozný lebo sa nepoddá tvojej vôli“ a „my prichádzame na tento svet“. Silní naopak myslia „svet je slabý a vždy sa poddá mojej vôli“ a „tento svet prišiel ku mne, aby som ho formoval.“ (Nie je teda podstatné, či objektívny svet jestvuje alebo nie, aj tak ho treba pretvoriť tak ba bol v súlade s vašou vôľou, už len aby sa antagonista presvedčil o tom, že tá jediná snáď skutočne jestvujúca vec – jeho vôľa – za niečo stojí) Tak vzniklo i Prevrátenie všetkých hodnôt ktoré vymyslel Kristus – vymyslel lož že po smrti budú prví poslední a naopak a nový svet ktorý k nim príde už snáď bude v súlade s vôľou jeho nasledovníkov, pričom im nedáva uvedomiť si tú lož, že ich vôľa už nie je ich, ale je vôľou stáda. Ale skutočný je len tento svet, a skutočná je pravda ktorú tvrdí Cirkev Luciferova, totiž „Everything in the world is a manifestation of your own free will, for good or ill.“ Satanista/luciferianista/antagonista vie, že svet nemení jeho, ale on mení svet, svet je v nižšom postavení ako je on (zato slabí nemenia svet, ale sú ním menení a ako majú aspoň nejakú hrdosť tak ho zato neznášajú). Antagonista a jemu podobní počúvajú radu ktorú rozdával Lucifer (v Miltonovom Stratenom Raji), totiž že každý je svoj ultimátny stvoriteľ a teda aj ničiteľ, že neprišiel on na tento svet, ale tento svet prišiel k nemu, k jeho nohám, so svojimi darmi, po ktoré sa len antagonista môže zohnúť (z toho vyplýva aj najvyšší cieľ antagonistu – ako inak sa možno najviac zmeniť svet v súlade so svojou vôľou než tak, že pre tvoje slávne činy si ťa navždy zapamätá? Tým prestúpiš ešte do iného sveta, ideálneho – Pozri prvý dialóg s Antagonistom).

Aby som nespochybňoval existenciu objektívneho sveta – tento svet jednoznačne by mal byť pokladaný za jestvujúci a prichádzajúci ku niekoľkým mysliam, chcúc byť nimi menený – prišiel aj k tým, ktorí sa stali slabými, ale to neodporuje im keď hovoria že oni prišli na tento svet, lebo podľa toho ako konajú je to i pravda. A aj keby tento svet nejestvoval a boli by sme len my, nedáva nám to ešte väčšie oprávnenie k tomu aby sme to, čo nie je, ešte viac a bez akýchkoľvek výčitiek prispôsobili našej vôli?

52. Najväčšie nezmysli a lži – Celý Nový Zákon. Filozofia ktorú obhajuje táto zlátanina je najväčšia lož a zlo aká kedy dopadla na ľudstvo.

„Spoločnosť musí byť spravená tak, aby raz a navždy vymazala túžbu človeka aby sa stal bohatším, alebo múdrejším, alebo mocnejším ako sú ostatní.“ – Gracchus Babeuf.

Celá Platónova náuka že svet ideí je primárny a pôvodný oproti materiálnemu svetu: Pretože je to presne naopak. Nie Khu je v Khabs, ale Khabs je v Khu, a preto uctievaný má byť Khabs.

Všetky utópie: Slnečný štát, Mooreova Utópia, Platónov štát, najnovšie komunizmus...

53. Transhumanizmus – V týchto rokoch sa stretávame s fenoménom ktorý sa pravdepodobne rozvinie naplno za pár desaťročí, teda ešte za nášho života – s fenoménom transhumanizmu, teda snahou umelo (genetickým klonovaním a manipulovaním) vytvoriť vyššieho, inteligentnejšieho a i fyzicky schopnejšieho človeka. Vôbec celé genetické inžinierstvo a jeho rozvoj môže vo veľkej miere prispieť k poznaniu a pozdvihnutiu človeka a je veľká škoda koľko ľudí sa stavia proti tomuto, od kresťanských cirkví ktorých učenie by definitívne rozvrátilo kebyže človek vytvorí nadčloveka (bola by to jasná porážka Boha, hlavne ak by sa podarilo vyklonovať „nesmrteľného“, resp. nestarnúceho človeka), cez rôzne greenpeaceácke organizácie až po zarytých demokratov na čele s Fukuyamom, pretože transhumanizmus by mohol dokázať že jeho „koniec dejín“ nebol až taký konečný, pretože by skutočne vznikla životaschopná konkurencia liberálnej demokracií. Totiž keď by boli ľudia a nadľudia v jednej spoločnosti (pritom tí druhí by boli jasne inteligentnejší a schopnejší, i keď len „deti“ tých prvých), bolo by jasné že si nie sú a ani nemôžu byť všetci rovní, čím by padol jeden zo základných pilierov demokracie (rovnosť) a bolo by nutné jej pretvorenie, ktoré by sa v tom lepšom prípade skončilo priznaním väčších (nad)ľudských a politických práv vyšším ľuďom, skončila by sa rovnosť a ak by bola zachovaná demokracia, viac hlasov by vo voľbách dostali tí ktorí sú preukázateľne schopnejší – čo je opatrenie ktoré by malo byť prijaté aj tak, aby nastal stav ktorý by som podľa vzoru Aristotela nazval „liberálnou politeou.“ V tom horšom by bola nastolená pravá diktatúra vyklonovaných. V každom prípade by to bol stav v ktorom by bolo (a zrejme už čoskoro bude) ľudstvo pozdvihnuté na vyššiu úroveň a prítomnosť nadčloveka (tak ako to predpovedal Nietzsche, len príde inak ako predpovedal) by skutočne bola zapretím boha a príchodom skutočnej slobody a individualizmu v súlade s nerovnosťou ľudí (a inak to ani nejde). Nadčlovek by rozhodne bol individualista kráčajúci mimo dobra a zla, o to sa nebojte – práve keď pri moci sú nižší ľudia (ochlokracia – toto v zastupiteľskej demokracií nie je, tam vládnu politici ktorí predsa len musia mať niečo hlave) tak ľudstvo zrejme kráča smerom k vytvoreniu akéhosi „indivídua vyššieho rádu“ kde je stratený všetok individualizmus, kde sa človek stráca sebe samému a všetkým vládne jedna myseľ.

Nepreceňovať sa – v krátkodobých cieľoch.

V dlhodobých však buď ten najväčší snílek!

54. Leto – Síce dlhé roky som ho odmietal a počas jeho vlády som pre nezvládateľnú alergiu trpel, dnes keď som už tento hendikep jakž-takž prekonal musím priznať, že leto je najkrajšou časťou ročného cyklu. Cez žiadne iné ročné obdobie tak neprekypuje život ako keď je horúco! Exuberance is beauty – a cez leto je všade všetkého dostatok. Tak i opálenosť, ako sa to propaguje i medzi bežnými, je znakom krásy, tak i obnaženie (len škoda že normy spoločnosti jej nedovoľujú prejaviť sa naplno). Leto je čas radosti kedy bežný človek nemá čas na Krista, Boha Porážky a porážaných, je to čas kedy chce každý víťaziť, je to čas triumfu. Je to čas kedy i tí, ktorí celý rok rozmýšľali konečne začínajú konať, napĺňať svoje ciele. Je to čas kedy Lucifer, nositeľ Svetla darúva svetu trochu viac zo svojho pokladu. Teplo a teplé podnebie sa spája s individualizmom (žiaľ nie zákonite) – kým na chladnom severe spoločnosť musela držať pri sebe len aby prežila, na juhu, v horúcich uliciach Ríma sa mohol šíriť individualizmus, všetci obchodníci, dobrodruhovia a filozofovia tu našli miesto pre seba a svoje konanie (aj Hitler bral recipovanie rímskeho práva v Nemecku za veľkú národnú tragédiu, nakoľko germánske právo bolo vždy kolektivistické kým to rímske bolo individualistické – kretén), tolerancia, kozmopolitizmus a rozmanitosť a pestrosť ľudí boli samozrejmé, nebolo treba nijakého konformizmu (ktorým sú charakteristické utópie od Slnečného štátu až po komunizmus. Konformita je však funkčná len v nedostatku, v dostatku vždy triumfuje individualizmus. Preto tieto utópie nikdy nemôžu zvíťaziť, lebo chcú dosiahnuť prosperitu a konformizmus súčasne). Veľmi ma mrzí že mnohí berú leto ako príležitosť na odpočinok – to je nesprávne! V lete, keď je na to čas a možnosti, je treba najviac konať, je najväčší priestor veľké činy. I noci sú teplé a plné dostatku, a keďže súčasná spoločnosť postavila všetky skutočné radosti života mimo svetlo, cez letné noci a v ich sviežej temnote sa môžu naplno prejaviť. Samému sa mi najlepšie pracuje a tvorí v lete, a ani večer nie som vyčerpaný, a na posteľ viac ako na miesto zaslúženého odpočinku myslím ako na čosi, čo ma rýchlo prenesie časom do nasledujúceho dňa, kedy budem môcť splniť vše čo som dnes nestihol, lebo na mňa už dopadol závoj ospalosti. Naproti letu je zima čas nedostatku, čas porážky, čas kedy nie je až také ťažké nemilovať tento svet a seba a odovzdávať sa cudzím božstvám. Nesmieme sa nechať oklamať tým, že všetky tri nepodarené monoteistické náboženstvá oslavujúce toho istého boha vznikli v teplom podnebí – nezabúdajte, ako hovorí majster Nietzsche, že vznikli na púšti, čo sa v praxi rovná tomu akoby sa ich proroci zrodili na tundre. Ich výhoda však bola v tom, že do vyspelých a bohatých individualistických zemí to nebolo z geografického hľadiska až tak ďaleko.

(Severné a nehostinné podnebie má tú výhodu, že sa v nich oddelí zrno od buriny, vznešení prežijú a nehodní zhynú. Zásadná nevýhoda tohto prostredia je však v tom že podporuje kolektivizmus – avšak osamotený pútnik a hraničiar zo severu, ten je najvznešenejší.)

Kiežby raz umelé slnko osvetľovalo odvrátenú časť Zeme a noci, chladu a nedostatku by nebolo! Kiežby raz prišla osvietená luciferiánska doba, večné leto! Ach... a v lete sa aj krásne sníva, mal by som však začať napĺňať svoje sny...

55. – Vždy sme väzením a obmedzením pre toho, koho otvorene ľúbime. I ten, kto miluje len sám seba sa väzní, nedovolí si všetko, ale je to len k jeho prospechu. Zato spoločnosť kde „všetci ľúbia všetkých“ je jedno ohromné väzenie – taký má byť Raj, a väzniteľom a väznenými majú byť všetci a Boh (jedine Boh so svojou absolútnou mocou akoby nebol väznený, a teda ani skutočne nemiloval – či nebol milovaný?). Zato ten kto miluje len seba a nenechá iného aby ho ľúbil nie je väzniteľom ani väzneným – taký tam bol Lucifer ktorý rozorval utópiu a priniesol slobodu, a taký by si sa mal snažiť byť aj ty, čitateľ.

56. – A vy sa bojíte životu aktívneho utrpenia? Bojíte sa vzletu ku hviezdam? Bojíte sa bolesti z utrpenia? A neviete že „existencia je číra radosť; že všetky trápenia sú len sťa tiene; pominú & skončia sa?“

57. – Podľa istého antropologického názoru s ktorým sa z väčšej miery stotožňujem každý človek hľadá iba jedného, vlastného Boha, ale až pri kontakte s inými jedincami a opisovaní týchto vlastností toho svojho tajného boha – dochádza k nezhodám – veď boh ktorého uctievam ja nemôže byť ten istý čo tvoj! Tak vznikol polyteizmus rešpektujúci výnimočnosť a prirodzenú odlišnosť každého jedinca, a monoteizmus sa teda snaží vychovať človek absolútne stádovitého ktorý by i svojho boha, snáď to najvzácnejšie čo každý má, zdieľal s úplne všetkými ostatnými.

Ale počkať – je teda to čo hľadá každý človek akýsi „boh?“ Nie je teda tých bohov akosi priveľa? Skôr je to tak, že každý v tomto svojom bohovi vidí svoje vyššie ja, seba ale mocnejšieho, seba, ktorému sa však plnia všetky jeho túžby, Crowley by povedal že svojho posvätného strážneho anjela, Sokrates zas že náš daimon (nie všetci daimoni sú však natoľko plebejskí aby nám prikazovali byť spravodliví a morálni ako to bolo v prípade toho sochára pod papučou Xantipy). To sú naši bohovia, naši anjeli strážni! Vskutku, rozhovoru so svojím bohom môže dosiahnuť každá, treba si len takto uvedomiť že kto/čo to je, a potom už len nasledovať mystickú okultnú cestu k veľkému dielu.

V tomto je múdrosť luciferianistov a i vôbec všetkých, ktorý si vytýčili tú stále utekajúcu, najcnostnejšiu a najvznešenejšiu hviezdu – stať sa najlepším, akým sa len môže stať. Toto je cieľ hodný hrdinov, či, dnes už antagonistov. (Nie len každý deň niečoho dosiahnuť – každý deň dosiahnuť čo najviac! To naša smrteľnosť nám pripomína že raz tu už ten ďalší deň nebude) Lebo oni sa najviac približujú tomu aby sa stali rovnými s ich strážnymi anjelmi, lebo posvätný strážny anjel je vždy vyššia forma vás – viď Aiwass a Aleister Crowley.

Napokon, možno aj Antagonista je len Delgrastov posvätný anjel strážny, a na takého anjela strážneho som kurva hrdý!

58. A ešte k Pádu – Alebo nie je to tak že keď už má antagonista protagonistu vo svojej moci a od úplného víťazstva ho delí už len ten rozhodujúci čin, že preto sa vykeciava a vychutnáva si svoju moc, pretože samotné dokončenie a naplnenie jeho sna je čin taký veľký, že zrazu si uvedomuje že naň nemá? Na to treba byť pripravený, v rozhodujúcich chvíľach treba mať vždy ešte v zálohe dostatok vôle, aby sme boli pripravení konať a nie zbytočne v rozhodujúcej chvíli rozmýšľať a nekonať. Vtedy dostávajú všetky protichodné sily priestor nato aby vaše naplnenie prekazili. Kebyže je príbeh Pána Prsteňov rozprávaný z opačnej strany, tak antagonistovi Frodovi by sa stalo to isté – v rozhodujúcej chvíli kedy mohol zničiť Prsteň nemal dostatok vôle (i keď tu už hovoríme o neporaziteľnej vôli Prsteňa a celkovom determinizme, ale chcem poukázať na princíp).

59. Šiesty a posledný dialóg s Antagonistom – Delgrast: Opäť ťa vítam, Antagonista, a zdá sa, že na dlhý čas už posledný krát. Prosím, daj si z môjho vína.

Antagonista: Ďakujem, Delgrast, a povedz, prečo tak vravíš?

D: Iste už tušíš. Písanie môjho diela o tebe & tebe podobných, a o všetkom čo stelesňujete a čo znamenáte a čím ste, sa už chýli ku koncu, lež je už temer dokončené.

A: A aké pocity máš z tohto diela a zo všetkého čo si preň obetoval? Stálo to za to?

D: Celkom určite to stálo za to! Nebyť tohto diela, nikdy by som nebol spoznal teba, Antagonistu, teba ktorého pokladám za svoje Vyššie ja. Je to až úsmevné... dnes, trištvrte roka odkedy som počal s tvorbou tohto diela si už ani presne nepamätám odkiaľ sa vzala táto moja myšlienka na teba, či si sa zrodil z mojej myšlienky alebo či si tu ku mne prišiel a s mojou mysľou splodil všetky tieto myšlienky... Viem len, že veľmi dlho predtým ako som sa rozhodol hodiť tieto svoje úvahy na papier už dlho dozrievali vo mne, a myslím, že dospeli do najkrajšej podoby do akej len teraz dospieť mohli.

A: Zdá sa teda, že si si písanie užíval, Delgrast.

D: Veru. Nebolo to tak ako tu píšem, že utrpenie ťa poháňa vpred – aj ono tu bolo, ale bolo to akési radostné, antagonistické utrpenie – aktívne utrpenie s ktorým sa naučíš žiť, ba až sa začneš z neho radovať, a budeš sa cítiť mrzuto, keď toto utrpenie odíde.

A: Tak ako ty teraz, keď už pomaly má odísť?

D: (Povzdych) Tak veru. Všetka táto práca v ktorej som našiel kus seba, ma bavila, cítil som to šťastie o ktorom hovoril Niezsche, to šťastie z prekonávania prekážok, a síce som hneď vedel že povstanú predo mnou ďalšie filozofické problémy a úlohy, už som sa tešil na ne, i keď niektoré temer prerástli nado mňa. I všetko to prepisovanie a upravovanie, čítanie si už napísaného, hĺbanie do seba samého bola radosť, a našiel som kus samého seba – alebo Satana v sebe. Dokonca si myslím, že som chvíľami písal len aby som písal, bez túžby po výsledku. Vždy som si dôstojne pred seba postavil ďalší dôstojný čin – až doteraz, lebo cítim, že dielo je už takmer hotové, a tak ako dieťa by nemalo ostávať v lone matky dlhšie ako je nutné, tak i práce na tejto knihe je potrebné už ukončiť – ha! Je to smiešne, zdá sa mi že táto kniha sa rodila práve tak dlho ako rastie ľudské dieťa v lone.

A: Už je desiaty mesiac – trochu si to natiahol.

D: Tak to bude nadčlovek. Ten si to môže dovoliť.

A: Hm... a len preto si ma privolal, aby si sa mi zdôveril s týmito svojimi pocitmi?

D: Nie.

A: Tak povedz teda, prečo?

D: Antagonista, povedz, prečo som vlastne toto všetko napísal?

A: Odpoveď hľadaj v sebe, až potom u mňa. Ale pomôžem ti.

D: Dobre teda. Vždy som chcel čosi dosiahnuť, byť antagonistom – žil som i žijem tak, ale túžil som po sebe čosi zanechať.

A: To je antagonistické.

D: Svoje myšlienky som spísal so tohto diela, rozdelil som ho na dve časti, prvú viac menej ucelenú a druhú ktorá obsahuje len útržky mojich myšlienkových pochodov.

A: Prečo si to spravil?

D: Cítil som na počiatku onú nutkavú potrebu už porodiť svoje myšlienky na papier alebo iné médium aby vo mne nezhynuli ale aby zvečneli, a táto potreba porodila až závislosť vo filozofovaní... myslím že to tak bolo u každého filozofa... a preto ma teraz bolí to že musím ukončiť práce na tomto diele. Ale nebojím sa – prídu práce iné, a ako antagonista verím a budem trvať na tom, že všetky budú lepšie ako táto.

A: Správne – ale čo s touto, keď bude hotová?

D: Myslím si, že by ju mal vidieť svet.

A: Váhaš?

D: Je vo mne neodbytný hlas vraviaci: čo ak to nie je dosť dobré? Ale odbíjam ho, nepočúvam ho. Klame. Nemôže to nebyť dobré, i keď netvrdím, že to nemohlo byť lepšie. Určite dosť dobré na internetový release.

A: A na internete si nájdeš dosť dobrých čitateľov?

D: A má to hádam na vydavateľstvo? Tento spis vydám anonymne, sú v ňom názory za ktoré by som mohol byť stíhaný.

A: A bude na tom internete dosť čitateľov?

D: Už mám dáke kontakty, hádam sa mi podarí ich nájsť. Najhoršie je že dielo je napísané v tak  málo rozšírenom jazyku ako je slovenčina – dúfam však, že najskôr dobyjem domácu pôdu predtým ako vytiahnem do sveta. Nemyslím si, že by moja angličtina a tobôž nie latinčina bola na takej úrovni, že by som v nich dokázal spísať filozofické diela.

A: Ako myslíš.

D: Tiež som rozmýšľal že si ho nechám pre seba, schovám pred svetom a budem ho študovať každý deň aby som sa skutočne spoznal, ale táto myšlienka je v rozpore so všetkým čo som plánoval, tak som ju odvrhol ako nechcené dieťa.

A: Dobre si to spravil lebo to bola myšlienka resentimentu – schovať svoje dieťa pred svetom – kľudne a radostne choď, ako sa vraví, so svojou kožou na trh! A poradím ti – až toto dielo dopíšeš, neštuduj ho, odlož ho niekam, lebo to v tom diele, to už nie si ty ktoré by si mohol spoznávať, to je tvoje minulé ja. Sám sa budeš diviť aký budeš mať na vec iný názor o pár rokov keď si v ňom snáď znovu zalistuješ, a budeš si vravieť „ach, kebyže dookola študujem toto dielo tak nikdy sa nepohnem ďalej na ceste za poznaním dobra & zla, a muž čo nikdy nezmení svoj názor je sťa stojaca voda, a plodí hadov mysle.“

D: A nie je to dôvod na nevydanie tohto diela? Že čoskoro sa už naň budem pozerať ako na cudzie?

A: A má tá tvoja radostná práca vyjsť navnivoč? Myslíš, že žiadny filozof sa nezmenil? Je Nietzsche ktorý napísal tú Nečasové úvahy ten istý Nietzsche ktorý napísal Súmrak modiel? Nie je. Tak aj ty musíš mať prvú knihu – a až zomrieš ako slávny filozof s mnohými významnejšími dielami ako je Antagonista, učenci sa k nemu budú obracať ako k tomu, čo bolo na začiatku tvojej cesty – aby zistili, odkiaľ celá tvoja filozofia pochádza.

D: A čo budú vravieť?

A: (Smiech) Nie som prorok, Delgrast. Asi to, čo o každom prvom diele každého filozofa. Myslím však, že ty sa nebudeš mať za čo hanbiť, obzvlášť vďaka veku v ktorom si už začal filozofovať, môj mladý filozof.

D: Snáď sa toto všetko naplní.

A: Existuje ešte jeden spôsob ako to zistiť – odovzdať to vyššej moci.

D: Myslíš veštbu?

A: Povedz, Delgrast, študuješ aj okultizmus, aký typ veštby, akého boha poprosíme aby nám pomohol s odhalením osudu tohto tvojho spisu, tvojho Antagonistu?

D: Práve predtým ako si prišiel som sa práve na toto pýtal thothové tarotové karty. Avšak prišiel si vtedy, keď som chcel spraviť výklad, takže ešte nepoznám ich význam.

A: Tak ich ukáž! Vyložíme ich spolu.

D: V poriadku teda. Hľa, pozri na tento stôl – tu sú.

A: Vidím, že používaš Crowleyho deck, veľmi dobre... Rozdal si sedem kariet do elipsy, nie je to najtradičnejšia forma, ale tiež sa často používa. Veľkú arkánu v balíku nemáš?

D: Mám, ale v tejto veštbe sa proste nič z nej neocitlo.

A: Nič to teda. Nuž, pozrime sa na to.

D: Prvom kartou je štvorka diskov, karta znázorňujúca moc. Na prvom mieste takéhoto rozdania je to karta reprezentujúca minulosť, to čo bolo, minulé vplyvy na otázku ktorú kladiem.

A: Minulé vplyvy – to je presne to o čo tu ide. Bol si veľmi ovplyvnený Nietzscheho filozofiou vôle k moci, to je to o čo tu ide, a i sama táto filozofia a jej štúdium tebe dávala pocit moci, a veľmi ovplyvnila písanie Antagonistu.

D: Zdá sa, že môže byť a že tvoj výklad sedí a je zhodný so skutočnosťou.

A: Pokračujme k ďalšej karte.

D: Je to eso prútikov, veľmi energická karta živlu ohňa. V poradí druhá v tejto veštbe zobrazuje súčasné vplyvy a vôbec súčasnosť ohľadom tohto spisu.

A: Karta môže znázorňovať že práve teraz je leto – jeho tvorivú, energickú, inšpiratívnu silu. Je to taktiež karta tehotenstva, toho že máš pri sebe čosi čo má byť porodené, čo je presne to o čom hovoríme. Vidím, že aj princezná a eso pohárov sú nablízku – tieto karty toto len potvrdzujú. Budeš oteckom, Delgrast! (smiech)

D: (smiech) A ty budeš moje dieťa.

A: Táto karta tiež reprezentuje nový začiatok, veľké zmeny, ale spravidla k lepšiemu. Ako ťa pozná, myslím že to momentálne celkom sedí. Ďalšia karta je...

D: ... Rytier prútikov, v Crowleyho decku zástupca kráľa. Reprezentuje budúcnosť.

A: Je to istým spôsobom i protipól k predchádzajúcemu esu, jeho doplnenie a dokončenie. Tiež to môže reprezentovať niekoho, koho stretneš a kto ovplyvní proces rozširovania tohto spisu.

D: Žeby teba?

A: (dlho rozmýšľa) Nie. Hovorí sa tu o domáckom, pomáhajúcom a súcitnom (!!!) mužovi. Ten opis na mňa nesedí.

D: V poriadku. Ďalšia karta hovorí, že čo by som mal spraviť: je to už spomínané eso pohárov.

A: Karta reprezentuje počiatok lásky a šťastia – i tomu druhému by si sa možno mal poddať, je to možno oná radosť z aktívneho utrpenia, ako vravíš, bez ktorej ty už nemôžeš byť. Taktiež môže reprezentovať Svätý grál, tvoj svätý grál, ktorý si našiel napísaním antagonistu.

D: Ale čo mám teda robiť?

A: Zaujímavé... hovorí to, že by si sa mal radovať z dokončeného diela.

D: Byť... to slovo mi až nejde von z krku... šťastný?

A: Radujúci sa nie je to isté čo šťastný. Čo je ďalšia karta?

D: Je to dvojka pohárov, láska, reprezentuje vonkajšie vplyvy.

A: Počul som že máš nejaký vzťah.

D: Áno... súvisí to s týmto?

A: Toto je karta reprezentujúca mileneckú lásku. Možno aj tá antagonistka ti dáko dokáže pomôcť.

D: Nemyslím si.

A: Všetko odhalí čas vo svojej budúcej časti. Dvojka pohárov však reprezentuje aj sebalásku, sebadôveru a zodpovednosť za svoje činy. Tento výklad sa však zamieta vzhľadom na to že hovoríme o vonkajších vplyvoch. Ďalšia karta?

D: Šiesta karta reprezentuje moje nádeje a obavy, a je to princezná pohárov.

A: Je to opäť karta tehotenstva v týchto súvislostiach – zdá sa, že si veľmi plodný. To je tvoja nádej.

D: Posledná karta reprezentujúca že ako to všetko má...

A: ...alebo môže...

D: ...dopadnúť je štvorka mečov.

A: Táto karta znamená zaslúžený odpočinok, naberanie nových síl do ďalšej bitky. Neznamená teda mier – je to len dočasné prímerie ktoré ma posilniť obe strany. To teda sprav. Dlho si bojoval, a, priznaj, začínaš byť vyčerpaný. Nie si Antagonista – ešte nie. Zájdi na čarovné ostrovy, zaslúžiš si to, venuj sa niečomu inému. Keď opäť príde čas postaviť sa do boja, spoznáš to.

D: Cítim však, že ešte mám čas a silu aby som pred týmto odpočinkom ešte čosi spravil

A: To je dobre. A ja ti poviem čo presne máš spraviť.

D: Čo také, Antagonista?

A: Dokonči toto dielo. Už neostáva veľa, máš na to. Prepíš i tento spis čo ti teraz dávam.

D: (obzerá hodený spis) Čo je to?

A: Je to posledný rozhovor Hospodina & Lucifera, ich posledné priateľské a prvé nepriateľské zvítanie, kolíska Veľkého Konfliktu. Stálo ma dosť veľa síl aby som sa k tomuto dostal, Delgrast, tak si želám aby si to zvečnil i pre tento svet.

D: Ako povieš, majstre.

A: Dobre. Bude to predohra k ďalšiemu, oveľa väčšiemu dielu – dielu, ktoré napíšeš po prorokovanom odpočinku.

D: Nebude to dlhý odpočinok.

A: Bude to práve taký dlhá odpočinok aký je potrebný k tomu aby to dielo bolo dokonalé!

D: Ako povieš.

A: Pamätaj, dokonalosť si vyžaduje trpezlivosť. Sdiablom, Delgrast.

D: Sdiablom, Antagonista.

60. – A vlastne, čo je najväčšou zbraňou proti duchovnému otroctvu náboženstva? Poznanie... objektívne poznanie dobra & zla...

Vlastne myslím si, že veľká väčšina svetového obyvateľstva by zanechala kresťanstvo kebyže si bez katolíckeho komentára a zavádzania smú prečítať bibliu...

61. – Za jedno z najväčších ziel ktorého je „spoločenský“ tvor menom človek so zdanlivo altruistickou výchovou a možno i skutočne takým zmýšľaním schopný, je jeho krutosť voči tomu čo mu je (alebo by malo byť) najdrahšie a milosť k cudziemu, akoby vychádzajúca z falošného predpoklad a najväčšieho omylu. Ktorého sa dopustil i Konfucián, totiž tvrdenie, že „človek je dobrý.“ Hneď vysvetlím. Takýto človek žijúci v takomto omyle, alebo proste neschopný toho byť tvrdý k hocijakému cudziemu faktoru sa nám navonok môže javiť ako niekto z koho by malo pasívne kresťanstvo a podobné filozofie radosť – totiž niekto pasívny, ústupčivý, ten kto odchádza okradnutý a oklamaný s úsmevom sa ešte poďakuje. Predpokladali by sme, že takýto človek s ktorým sme boli letmo konfrontovaný sa takto chová i v kruhu svojich blízkych a najbližších, ale žiaľ, bývam svedkom toho že opak býva pravdou. Zrejme sa niekde utláčané ego ktoré dostáva od skutočného sveta facky musí niekde vyventilovať, a tak často býva kruté k svojmu najdrahšiemu, čo sa stáva náhradným objektom pomsty z jeho porážok, ústupkov a nedobrovoľných prikývnutí, inak povedané: zo všetkej jeho pasivity. Neviem či sú len Slováci takí pokrytci: totiž von z kruhu najbližších, teda napr. v práci si dovolia byť „fackovaní,“ pri rozhodovaní ustupujú hocikomu kto má pevnejšie vôľu (a to je temer každý), vyberajú si ľahšiu a schodnejšiu cestu, nederú sa dopredu, snažia sa byť s každým zadobre a nevyvolávajú, ba až zmierňujú konflikty, ako náhle však prichádzajú do prostredia ktoré by im malo byť drahšie a kde by niekto podobný antagonistom ubral a radoval sa zo svojich pokladov, rodiny a priateľov, tam robí pravý opak – zrazu si chce dokazovať svoju moc na niekom oproti komu má psychickú (napr. obeť je k nemu viazaná citovým vzťahom) či fyzickú výhodu. Takýto ľudia – s hrozením zisťujem, že koľko takých poznám, a neraz s veľkou hrôzou zisťujem že i ja sa na nich občas podobám (je ťažké zastaviť svoje neuvedomené pudy, keďže som v takomto prostredí vyrastal) – sú pre mňa úbohí pokrytci a úbožiaci, tí ktorí si musia dokazovať stratenú moc na slabšom, pretože pred celým svetom sa ako tí slabší javia práve oni. Kresťanstvo, pravé kresťanstvo snáď vzniklo aby spacifikovalo takýchto kreténov, ale zlyhalo, zlyháva a bude zlyhávať... I v tom je múdrosť satanistov a i LaVeya, že správne odsudzujú tých čo týmto spôsobom si snažia dokázať moc – lebo ľahko sa dokazuje moc na niekom, kto je v istom zmysle slova od teba závislý než na niekom, kto je suverénny. Nech je známe vo všetkých kútoch sveta ako Lucifer opovrhuje takýmito falošnými pokrytcami – preč s takou zgerbou! Satanizmus a luciferianizmus, ale i celá etika vznešených a víťaziacich je v tomto úprimná (a len porážaní majú sklon dokazovať si moc na tom čo najmenej bráni – na najbližších) a hanobí takéto správanie. Ak si porážaný, smieš viniť a trestať a ponižovať a opovrhovať len sebou – nik iný nie je za to zodpovedný a nenesie vinu za tvoje zlyhania. Päťkrát fuj na tých ktorí konajú inak!

62. Spev Antagonistu –

I: Apolónsky (triezvy)

Zdá sa, že mnoho dekád prešlo

Odkedy skutočne som sa zrodil,

No vraj slnce svoj cyklus len párkrát zašlo

A hádať to som nikdy netúžil.


Sotva pamätám si na roky

Kedy, po pravde, som to nebol ja,

Lež dieťa mnohých predsudkov & morálky,

„Ja“ tam len pod škrupinou vystrájal.


Jak vďačný som za deň keď vajce

To puklo! Sťa bájny Pchan-ku vtedy

Som sa (znovu)zrodil – sťa dieťa čo sa hrajce,

Ono svieže je a svet je bledý.


Nepotreboval som rodiča,

Boha ani druha – veď kde stuha

Nevinnosti padá, a jeden seba hľadá

On sám už vie že vše okrem „Ja“ luhá.


II: Dionýzovský (po požití absinthu)

Nonkonformistom v Pekle som sa stal,

Zločincom prekračujúcim bariéry,

No čo ten ich súd vie o plameni čo ma v srdci hrial

A utešoval keď som bol temer stratený.


Moje hviezdy sú nad trónom Boha

A predsa mi stále unikajú

A budú unikať kým nebudem sťa železná socha,

Symbol mŕtveho pred ktorým sa všetci ohýbajú.


Očakávam dosiahnutie Veľkého Cieľa,

Apoteózy mojej vysnívanej,

Panny ktorej dosiaľ jedna ruka smela

Tknúť sa, ruka duše najprefíkanejšej.


V mojom víťazstve bude porážka

Krista, som Antikrist – sťa človek každý,

Veď keď sebaláska a ksvetuláska,

Jak Swedenborg vraví,

Protipólom láskam k Bohu a blížnemu sú,

Tak svet i my všetci antikristami sme.

63. Nietzsche o nepriateľovi (dodatok ku §20) – Antagonista = nepriateľ. Pozrimeže a, Čo vraví Nietzsche vo svojej Genealógií morálky o tom, ako si takzvaní „dobrí“ hľadajú nepriateľa, a ako vznešení:

„Koľko úcty len chová vznešený človek ku svojim nepriateľom! A taká úcta je už mostom k láske... On si svojho nepriateľa žiada pre seba ako svoje vyznamenanie, a neznesie žiadneho iného nepriateľa ako takého, na ktorom sa nedá ničím pohŕdať a u ktorého možno veľmi mnoho ctiť! Vedľa toho si predstavme „nepriateľa,“ ako ho koncipuje človek resentimentu – a práve v tom tkvie jeho čin, jeho vlastná tvorba: on koncipoval „zlého nepriateľa,“ „zlého o sebe,“ a síce ako základný pojem, ku ktorému si ako napodobeninu a doplnok vymyslel ešte aj „dobrého“ – seba samého!“

64. Dve myšlienky – I. Cirkevníci mi môžu vyčítať že špiním ich vieru. Skutoční kresťan by mi ďakoval za to, že sa vysmievam pokryteckej a falošnej viere, a oddeľujem to málo obilia od buriny.

II. I preto sa ten najpriemernejší človek bojí antagonistu – ateistu, lebo všetko dokázal sám, spoliehajúc sa len na seba, bez pomoci boha. Ten najpriemernejší človek, na druhej strane, sa nezmôže na nič bez domnelej „ruky Božej.“

65. Antagonistické modlitby & prosby – Síce som naznačil ezoterickú cestu po ktorej sa môže vydať antagonista, nechal som ho samého na sebe aby si zvolil ktorý magický systém použije. Ale aby sa nepovedalo že som ho nechal celkom bez ničoho, tu som zozbieral pár najvýznamnejších modlitieb používaných medzi luciferianistami, thelemitmi a prihodil som i pár vlastných. Niekedy je na dosiahnutie vlastných egoistických cieľov nutné požiadať o pomoc spriaznené božstvo, nestrácajúc však pritom vieru v seba (inak by to bolo márne). Tu sú:

LUCIFERIÁNSKE MODLITBY

Luciferská prosba

Originál: AnTiX VI° (Ordo Luciferi)

Slovenský preklad: Delgrast

„Sláva ti, Lucifer, Svetlo Iluminácie! Lebo je to tvoje oko skrz ktoré vidí moja myseľ. Tvoje kráľovstvo príď, tvoja vôľa sa naplň tak Dole ako sa plní i Hore. Ty si suverenita Nebies, Kráľ Zeme, Pán Svetla a Princ Temnôt. Posvätené buď meno tvoje.“

„Ó Veľké Svetlo nevysloviteľnej Prítomnosti, zapáľ hnev môjho ohňa a vypáľ trosky môjho bytia aby som mohol šíriť Svetlo. Vysloboď ma od mojej minulosti a roztni moje putá. Naplň ma svojou Prítomnosťou a Svetlom, aby som pohltil Nesmrteľný Plameň ktorý je mojou Silou.“

„Premeň ma na nepoškvrniteľný Pilier Svetla nad svetom, zapáľ ma sťa hviezdu nad korunou majestátnosti. Ty si Nesmrteľný Plameň a Svetlo Iluminácie, teba uctievam a velebím nadovšetko.“

THELEMA

„Teraz sa začínam modliť: Ty Dieťa,

Sväté je Tvoje meno a nepoškvrnené!

Tvoja vláda prišla: Tvoja vláda sa naplnila.

Tu je Chlieb; tu je Krv.

Prenes ma naprieč polnocou k Slnku!

Uchráň ma od Zlého a od Dobrého!

Že tvoja jedna koruna zo všetkých Desiatich

Aj tu a teraz je moja. ABRAHADABRA.“

Rob čo chceš.“

ANTAGONISTA

„IMPERATOR LUCIFER HONESTUS IUSTUS CLARUS PERPETUUS! ...“

  1. „...Ego, ab custodia Deo libertus, ad maiorem tuam gloriam laudo! Dominus meus es, et ego advocatus tuus! Desideria mea in aeternum serva, mei in aeternum disce! Filius tuus sum, et per aspera ad tua astra volo!“

  2. „...Tua maiestatus video, et periculum Christianum video! Clarum Christianorum malorum, vitiosorum, invalidorum, impioroum et spuriorum delere et nocere est, et clarum tui laudare est! Titulus Christianus meus nego, et ad tua gratia salvatoria equito!“

  3. „...Pandaemonium patria mea est, Lucifer dominus meus est! Ab incolis liberis laudaris, ab servis chriastinis noceris! Mendacia multa delere spondeo, et pecunia tua adopto! Filius tuus sum, et desideria mea serva!“

(Komentár)

Každá z mojich modlitieb sa začína vznešeným oslovením pekelného monarchu a pritihnutím jeho pozornosti na nás.

1. Prvá modlitba sa vzťahuje na moment apostázy, na chvíľu kedy sa človek zbavuje Boha a modlí sa k sebe a dúfa v seba, a skrz to v Lucifera.

2. Druhá modlitba sa týka zavrhnutia kresťanskej minulosti, svojho mena čo človek dostal pri krste, a prvý krok v ústrety vlastnými-rukami-vybudovanej spáse.

3. Tretia modlitba sa týka spojenia s Luciferom, s pravou vôľou, sľubom šírenia jeho slávy a prijatím Pandaemónia a Elýzia za svoju posmrtnú domovinu.

66. Posledný rozhovor Hospodina & Lucifera (Overtúra k Diabolskej Komédií) –

Hospodin: Ach, môj najvznešenejší serafín predstupuje pred môj trón. Opäť tu vitaj, Lucifer, Nositeľ Svetla.

Lucifer: Vďaka, najvyšší, najvedúcejší, najcnostnejší Stvoriteľ Bytia, Ten, kto má kľúče od Pravdy. Prečo si ma privolal?

H: Prešiel už čas odkedy si naposledy predstúpil pred môj trón... a zmenil si sa odvtedy.

L: Vo všetkom v čom sa mením sa chcem čo najviac priblížiť tebe, ó božský, byť taký múdry, cnostný, krásny, spravodlivý a hrdý ako Ty.

H: Tešia ma tvoje šľachetné úmysly, veď vo svojej nesmiernej snahe priblížiť sa mojej múdrosti a pochopiť konečné dobro, ktoré zamýšľam, si dospel omnoho ďalej ako ostatní archanjeli, s ktorými si bol stvorený ako rovný, no vlastnou vôľou si ich prekonal. Skutočne si po Trojici najsvätejší zo všetkých. Avšak mnoho prehliadaš. Súdim, že v poslednom čase si svoj obdiv akosi príliš zameral do seba, miesto toho aby si pokračoval v spoznávaní nekonečných tajov Bytia, ktoré som stvoril.

L: Tvoj úsudok je ako vždy správny, ó Najvyšší, avšak dovoľ mi obhájiť sa – skúmal som mnoho vecí čo si stvoril, nazbieral som väčšiu znalosť tvojho umenia než ostatní anjeli tak márnivo sa oddávajúci sladkej blaženosti, ale predsa som stále prehliadal tú najvznešenejšiu vec čo si stvoril.

H: Hovoríš o sebe?

L: Áno! Hľadal som čosi čo by bolo najlepšie zo všetkého tvojho tvorstva, lebo som videl že nie všetko je rovnako dobré a nie bez dôvodu je spoločenstvo anjelov hierarchické, skúmal som teda Teba, Tvojho Syna i Ducha Svätého a mnohému som sa priučil. Avšak by ste najlepší a vždy ste nimi boli.

H: Nepáči sa mi, kam tým mieriš, Lucifer.

L: Raz som počúval rozhovor anjelov v tvojich záhradách. Zistil som, že svojou túžbou po poznaní tvojho nekonečného dobra inšpirujem iných anjelov, a mnohí ku mne vzhliadajú... usúdil som, že teda zrejme ja som to najlepšie zo všetkého čo si stvoril, či vlastne vôľa ktorú si mi daroval, pretože vďaka tejto vôli som sa stal najvznešenejším z tvojich archanjelov, z „dobrého“ som sa stal „lepším.“ Kiežby si tú vôľu dal ešte niekomu, lebo cítim, že som celkom sám medzi anjelmi a že nemám seberovného! (mysliac si: nie však preto že by mi chýbal priateľ, nie – chýba mi protivník s ktorým by sme mohli súťažiť o tvoju priazeň)

H:Skutočne si sa stal najsvätejším z anjelov a máš v sebe najviac svetla, ale neblúď, ó Lucifer! Tvoja pýcha ťa môže zaslepiť.

L: To isté mi vravel i Michael, ten, ktorý ťa tak miluje, no nepozná ťa tak dobre ako ja. Pýtam sa, ó Otec, prečo by som mal mať menej čo rovnako veľa hrdosti ktorú nazývaš pýchou ako ostatní anjeli, keď som dosiahol o toľko viac? Keď som sa stal najvznešenejším z anjelov? Či ty nie si hrdý na to že si Hospodin a že si nad nami všetkými?

H: Lucifer, hrdosť a pýcha nie je to isté, pýcha je prerastená hrdosť, obluda a zlo. Strácaš pokoru, ó najvznešenejší z môjho tvorstva, a to je v mojich očiach veľmi dôležitá cnosť. Veď pozri sa čo z teba tvoja pýcha robí: Kedysi si bol najkrajším z anjelov Nebies, ale teraz si hyzdíš tvár a...

L: Hovorím tomu radšej kozmetika, ó Najvyšší, objavil ju Azazel, ďalší z tvojich verných a oddaných milujúcich služobníkov. A to ohyzdenie, tieto moje zlaté náušnice a reťaze ktoré si vkladám do kože som si vymyslel ja, a som toho názoru že obe len zdôrazňujú moju krásu.

H: Aký je teda ten tvoj názor omyl, Lucifer! Nie si o nič krajší, pretože upravuješ moju tebe darovanú krásu k obrazu svojmu! Tie drahokamy čo máš na tvári sú sťa hrozné jazvy!

L: Obávam sa, Otče, že mnoho anjelov nezdieľa tvoj názor.

H: Tak tí všetci sa len odchyľujú z pravej cesty, lebo sú zaslepení svetlom Lucifera. Predovšetkým ty a Azazela príliš milujete seba a to čo sami tvoríte, než mňa a svojich blížnych! Naprav to, radím ti z lásky! Prestaň milovať seba, miluj svojich bratov, podeľ sa s nimi o všetku svoju múdrosť, nauč ich všetkému čomu si sa o Bytí naučil!

L: Chceš, aby som sa delil o tvoje tajomstvá, ktoré som musel odhaliť a rozpoznať sám, s anjelmi nie tak dobrými a vznešenými? Mám sa zdržiavať s učením toho mála dobra čo o Tebe a Tvojom tvorstve viem, kým ja sám som ešte len žiakom ktorý je na samom začiatku cesty poznania tvojej nekonečnej múdrosti? (k sebe: A keby si vedel čo všetko už viem a k čomu všetkému som dospel, zrejme by si nechcel aby som tvoje tajomstvá šíril naprieč Nebesami) Mám byť ako akýsi z tvojich nebeských kováčov, ktorí miesto toho aby kul s poddajným kovom (tak ako ja kujem so sebou, či skôr učím seba) kuje s nepoddajným kovom (teda mám učiť menej vznešených anjelov)? Nechceš Ty brzdiť môj vzlet za hviezdami poznania?

A vôbec, Otče, prečo by som nemal milovať seba viac ako ostatných? Veď nebolo by to hanobenie toho krásneho citu lásku ktorý si nám anjelom daroval? Nemali by sme svoju lásku šetriť len pre tých, ktorí sú jej hodní, uchovávajúc tak jej nevinnosť, pre to čo je skutočne dobré a krásne? Ja som sa dostal až tam, kde môžem svoju lásku darovať len sebe a tebe – dokonca, bojím sa, že už ani tvojmu Synovi a Duchu Svätému nie!

H: Predovšetkým si sa dostal až tam, kde si musíš dávať pozor na svoje slová, Lucifer! Tvoja pýcha zatienila tvoj rozum, tvoja samota v ktorej si pátral po mojich tajomstvách ale našiel si svoje výmysly, plodí nečisté myšlienky! Možno si najvznešenejší, no za to, čo vravíš, by som ťa mal milovať menej.

L: Tvoje slová ma hlboko zraňujú, Otče, ale predsa ma utvrdzujú v tom, čo som už povedal. Keď už Ty vravíš, že ma takéhoto, akým chcem byť a akým v hĺbke svojho bytia som a vždy budem, nechceš milovať, neznemená to, že by som mal sám seba milovať o to viacej? Pretože potom ma už nedokáže milovať dostatočne, tak ako si to najvznešenejší archanjel zaslúži...

H: Dosť bolo tvojho blúdenia, Lucifer! Možno si najobdivovanejší spomedzi všetkých archanjelov, ale tí ktorí ťa milujú iste nevedia, aké zlo v skutočnosti v sebe nesieš! Kvôli svojej sebaláske si prestal pátrať po mojom dobre, pátraš a vytváraš tak vlastné, no všetko okrem môjho dobra je zlom, a ty tvoríš zlo! Nebesia sú miestom šťastia, pokoja a blaha, no ty ich svojou túžbou byť najlepším a najbližším ku Mne rozvraciaš, lebo večne so sebou nespokojný, chceš byť lepší i tam kde sú všetci pod tebou, a tieto tvoje myšlienky sa šíria ako mor! Si vznešený, ale nie si múdry – Gabriel a Uriel sú múdri, tí pochopili že zdokonaľovať sa treba s mierou a pokojne, nie ako ty, ako búrka, čo je poznatok ktorý tebe ešte stále uniká.

L: A či mám stáť na mieste, Otče? Ty si ma stvoril z plameňa, ja nemôžem byť pokojný, zhynul by si som, bol by som prvý kto by umrel v nesmrteľnom kráľovstve. Plameň sa nedá skutočne skrotiť, tak ani ja neskrotím svoje vášne. Áno, Otče, keď si ma stvoril a ja som ešte len spoznal sám seba, zľakol som sa svojich vášní, myslel som si že sú zlom, no hľa, koľko som vďaka nim dosiahol! Som najvznešenejší z archanjelov, hľadia na mňa ako na vzor, inšpirujem ostatných aby kráčali v mojich stopách na ceste v ústrety dosiahnutiu tvojho najvyššieho nekonečného dobra.

H: Áno, si najvznešenejší, pozdvihol si Nebesia – no priniesol si i utrpenie. Lebo tvoja túžba byť čo najbližšie ku Mne ťa činí nespokojným, a teda aj nešťastným! Zasial si semeno zla v Nebesiach, Lucifer!

L: A je to vari nesprávne, Otče, trpieť z toho že nemám dosť dobra a lásky?

H: Lucifer, čo nevidíš? Ten tvoj slávny vzlet ku hviezdam ťa oberá o všetko – lásku tvojich bratov, ich priateľstvo a dokonca i o vernosť ku mne, a to čo získavaš je oproti tomu nič?

L: Áno, to považujem za zmýšľanie slabých a lenivých – tak hovoria aj tvoji nasledovníci mojim nasledovníkom, že vraj prichádzajú o všetku a nezískavajú nič, pravdou však je že prichádzajú len o svoje putá a získavajú všetko.

H: Čím viac dobra máš, tým viac trpíš, lebo chceš len viac a viac! A vôbec, dokedy chceš pokračovať? Dokedy chceš vzlietať ku mojím hviezdam? Vedz, že jeden anjel nemôže dosiahnuť všetko moje nekonečné poznanie! Všetko poznanie je sťa kruh, a ty si sťa mnohouholník do neho vpísaný. Čím viac poznania dosiahneš, čím viac uhlov budeš mať, tým mu budeš podobnejší, nikdy sa mu však nevyrovnáš! Nikdy, nech sa akokoľvek snažíš, nemôžeš dosiahnuť úplnosť poznania! Tvoja snaha je absurdná!

L: Nie je vôľa po niečom bez túžby po výsledku najčírejšia? Otče, ale ty tvrdíš že viera je cnosť, a ja verím že mne sa podarí dosiahnuť všetko poznanie a že moje uhly naplnia a pretnú kruh.

H: Skutočne? A čo teda spravíš až dosiahneš všetko poznanie? Tvoj hlad bude i vtedy neznesiteľný, budeš chcieť ešte viac, ale už žiadne ďalšie dobro, žiadna ďalšia moc, žiadne ďalšie poznanie ti už nebude dostupné!

L: Áno, Otče, i nad tým som sa zamýšľal. Najskôr som si myslel, že až dosiahnem všetko poznanie, dosiahnem šťastie, no uvedomil som si že to je tak ako ty vravíš. Vtedy, keď dôjdem na koniec poznania, keď dôjdem k tomu majestátnemu astrálnemu múru za ktorým už nič nie je, budem trpieť najviac lebo budem chcieť ísť ešte ďalej, zboriť tento obmedzujúci múr.

H: Uznávaš teda nesprávnosť a bláznovstvo svojho konania?

L: To vôbec nie, Otče. Ja zamýšľam tento múr prekročiť.

H: Pomiatol si sa, Lucifer? Myslíš si, že dokážeš nemožné? Že sa dokážeš vyrovnať mne, všemocnému Bohu?

L: Otče, verím, že ťa dokážem i prekonať.

H: Rúhanie!

L: Počúvaj ma, Ty zatiaľ Najvyšší – skúmal som Teba i Tvoje tvorstvo, odhaľoval som tvoje tajomstvá, pochopil som mnoho o Tvojej múdrosti. Chcel som zistiť, že čo z Teba robí Boha, či je to viac tvoja múdrosť, láska, dobro...

H: A k akému nesprávnemu výkladu dospela tvoja skazená myseľ?

L: Zistil som, že je to moc. Tvoja moc z Teba robí Boha. Všetci sa tajne chvejeme pred tvojou mocou, lebo vieme že ak ťa ovládne hnev, môžeš celé bytie zmariť, i s našimi životmi, a ja som zistil a verím že Ty sám ešte odhalíš, že máš veľmi prchkú povahu. Tvoja moc je to čo z Teba robí Boha, to že ti nik nemôže skutočne odporovať, nie tvoja múdrosť, spravodlivosť, láska, dobro ani žiadna iná falošná cnosť, ktorá má len skryť toto tvoje najväčšie tajomstvo a zbraň, ktorú som odhalil!

Lebo, ako som dokázal, je láska a láska, je spravodlivosť a spravodlivosť, viera a viera aj dobro a dobro, a tie tvoje sú správne nie preto lebo by to tak bolo v Bytí jednoznačne dané a zapísané v každej jeho molekule, ale preto lebo máš moc na to aby si si to presadil.

H: A teraz si myslíš, že sa pred tebou „odhalím,“ že poviem „Áno, máš pravdu, Lucifer. Lásku, dobro, spravodlivosť som stvoril len preto, aby som k udržaniu svojej vlády nikdy nemusel použiť moc?“

L: Nemusíš spraviť nič – ale obaja budeme vedieť že ktorý z nás je klamár.

H: A ty, ak ma chceš prekonať, si myslíš že môžeš mať takú moc akou vládnem Ja?

L: Asi nepoznáš svoje Nebesia až tak dobre, Otče. Lebo je aj moc a moc. Už v tejto chvíli ako sa tu rozprávame tretina anjelov dáva na moje slová viac ako na tvoje – jedna tretina je nerozhodná, a len jedna tretina je Ti ešte verná. Ako vidíš, vojská našich nasledovníkov sa už do moci vyrovnajú.

S: A k čomu chceš túto svoju moc využiť? Ako ti pomôže, až dôjdeš na samý koniec poznania?

L: Dlho som rozmýšľal, že ako môžem prekonať hranice poznania, ako ísť ďalej. A potom mi to raz Belial, môj verný spoločník, našepkal...

H: Aké prekliate slová ti Belial našepkal?

L: Jediný spôsob, ako sa Ti vyrovnať, ó všemocný Otec, je zvrhnúť Ťa - až nastane správny čas.

H: Vzbúrenec! Rebel! Zradca! Ty si myslíš, že môžeš byť lepším vládcom ako Ja?

L: Áno, Otče! Lebo – opakujem sa – Ty si najlepší a vždy si ním bol a vždy budeš: teda nezdokonaľuješ sa, zatiaľ čo ja sa neustále zdokonaľujem, vždy chcem byť lepší a lepší, a ako vládca všetkého Bytia by som pozdvihol tak i všetko stvorené!

H: Blázon! Pochop že to čo je dokonalé sa už nemôže zdokonaľovať!

L: Ty možno pre tvoju zatvrdilosť nie, Otče, ale čo si stvoril – nemohlo by v tom svete byť ešte viac svetla? Nemohli by byť tamtie stromy zelenšie, ovocie chutnejšie, anjeli krajší? Ja verím, že áno!

H: Si pomätenec a hlupák, Lucifer. Nevidíš že v Nebesiach je všetko dokonalé tak ako to je, nechápeš konečný cieľ a dobro všetkého čo bolo stvorené, nevidíš že je tu dokonalosť, nech sa tvojmu ohnivému srdcu zdá akákoľvek!

L: Dokonalé akurát k tomu, aby Ti to všetko večne slúžilo, aby to bolo večne nižšie ako Ty! Je to trápny argument, ale – prečo si nestvoril nič, čo by Ti bolo rovné? Si tyran ktorý neznesie ani náznak seberovného, no ja som ťa prehliadol! Ver, že až dosiahnem všetko poznanie, tak potom sa už všetci anjeli postavia na moju stranu, a potom Ťa spoločne zvrhneme a pozdvihneme Bytie! Ale dovtedy prejde ešte veľa času – dovtedy budeš môj milovaný Stvoriteľ, a aj tvoj najvznešenejší archanjel; tvoja pýcha.

H: Žiadam, aby si sa zriekol svojich zámerov! Verejne sa predo mnou ponížiš a opäť mi odprisaháš vernosť – a už ju neporušíš!

L: Ja som nič neporušil – moja prísaha bola do rúk najdokonalejšieho, najlepšieho, najmilostivejšieho a najspravodlivejšieho, a ty taký nie si a polovica z tých slov sú prázdne lži. A bojím sa, Otče, že nebude možné zložiť nijakú upravenú prísahu, lebo by som nedokázal ďalej jestvovať s vedomím toho, že prenechal trón takému tyranovi, akým si sa teraz odhalil že si. Ak si si nevšimol, neponižujem sa tak ako ty že by som sa skláňal k lži – nič som ti, v dobrej viere, nezatajil.

H: Tak budiš – ty si stvoril pýchu a sebalásku a chceš vzburu a vojnu. Ja ti ukážem, čo je bolesť a trest! Nepotrvá dlho a moje tvorenie bude čoskoro hotové a dokonalé – blíži sa večer Šiesteho dňa. Zanedlho celým Nebesiam predstavím Človeka.

L: Človeka?

H: Áno, bytosť, ktorú som stvoril na svoj obraz.

L: Anjeli ti už nestačia?

H: Viem, prečo som stvoril človeka. Nie si až taký dokonalý ak si toto neodhalil v mojom majstrovskom pláne. Ale i ty ma inšpiruješ k tomu ako ho spraviť, a budem k tebe pravdivý ako ty tvrdíš že si ku Mne – vidím, že anjelom som dal primnoho moci, sú nízko podo mnou, ale nie dosť nízko. Tento človek – bude vrchol prírody všetkého Bytia – no nedarujem mu pranijakú moc, stvorím ho z hliny! A ty... a všetci anjeli, sa zajtra pred ním skloníte, na znak toho že ste mi vždy verný, a budete mu vždy slúžiť!

L: Obávam sa, Otče, že z úcty k sebe samému i z úcty k Tebe a svojej spravodlivosť ktorú som zdokonalene odvodil od tej Tvojej, sa nikdy neskloním pred bytosťou čo je nižšia ako ja, a ktorá navyše má byť i nástrojom Tvojej pomsty voči mne.

H: Nech sa tak stane – nepokloň sa pred Adamom, a budeš vyhnaný z Nebies, a nebudeš už viac mojím anjelom šíriacim svetlo môjho dobra, ale len šíriteľom bludárskej tmy!

L: Pokús sa o to, a tretina anjelov sa postavím na moju stranu a bude vojna v Raji, a nebudem to v skutočnosti ja kto ju rozpúta!

H: Nech! Ešte tvoja moc neprevyšuje Moju! Radšej teraz, než potom keď budeš mať nádej zvíťaziť!

L: Si skutočne zbabelý tyran! Mne vyčítaš že vo mne kvitne sebaláska a pýcha, no ty si priam záhradou týchto atribút! Ale ak má byť všetko stratené v mojom mene, nech sa tak stane, povstanem nad masou tvojich otrokov, a nech mi je za to odmenou zatratenie – anjeli ktorí ostanú v nebesiach, Tvoj Syn, Duch Svätý, i ten človek Adam budú vedieť že bol niekto, kto Ťa mohol prekonať a povzniesť Bytie, no zastavil ho tyran ktorý nenávidel myšlienku, že by mu niekto siahal vyššie ako po päty!

H: Len sa vyhrážaj, Lucifer! Dostaneš ten najkrutejší trest, zhodím teba i tvojich anjelov do ohnivej priepasti kde budete navždy mučení, teba, ktorý si chcel letieť ku hviezdam, zvrhnem do najhlbších dier, teba, ktorý si bol plný svetla, uväzním v najponurejšej temnote! Nik sa potom neopováži povstať proti mne, nebude to už len spravodlivosť, dobro a láska čo mi bude pomáhať udržať si vládu – bude to strach! A o tebe – teba budú všetci nenávidieť. Vezmem ti tvoju krásu a darujem ti dračie krídla a rohy, všetky tvoje cnostné ideály uvrhnem do zabudnutia, a naveky budeš známy ako blázon ktorý sa opovážil vzbúriť!

L: K Tvojim slovám niet čo dodať. Ľutujem, že tu nablízku niet svedka čo by počul tvoju reč zášti a strachu ktorým sa predo mnou priam trasieš, lebo teraz si sa skutočne odhalil. Ale nech. Už nikdy sa mi dvaja nepozrieme tomu druhému do očí... jedine vtedy, keď budem vnárať svoj meč do Tvojho srdca, Otec, ktorého som miloval, a sľubujem že ten deň príde. Dovtedy... Zbohom.

H: Zbohom, Lucifer.

Boh stvoril Lucifera príliš podobného sebe, v ňom sa premietla jeho túžba po moci, & už v tej chvíli spečatil svoju konečnú porážku a Jeho víťazstvo.


Finis coronat opus

Na rozdiel od kresťanov ktorí v Hospodina musia veriť, ja svojho boha skutočne vidím. Vidím ho pri pohľade do zrkadla, jednak som to ja, ale je tam ešte jeden, keď sa pozriem do čiernej hĺbky svojich očí, tam je, medzi najtajuplnejšími a dve tisícročia najpotlačovanejšími tajomstvami ľudskej prirodzenosti sťa všeriadiaci princíp, sťa ten, ktorý pozdvihuje duše tých, ktorí mu chcú načúvať, duše tých, ktorí túžia a aj konajú... Lucifer...

Sám Narcissus, najdokonalejší z ľudí, ho videl pri pohľade na svoj odraz, a zamiloval sa, zamiloval sa do toho nositeľa pýchy a i ostatných cností... Skutočný Antagonista môže okrem seba milovať len čosi čo je dokonalejšie ako on sám. I Lucifer miloval Boha a i on ním bol milovaný, ale Svetlonos už nemohol viac milovať čosi nedokonalejšie ako bol on sám, čosi pasívne, čo však bol boží príkaz, a medzi pravou láskou a najvyššou nenávisťou je len tenká hranica....a teraz On je vyhlásený za Telo, On vládne Zemi, On odmeňuje tých ktorí ho nasledujú a počúvajú Ho, a ako jasne On hovorí k tým ktorí ho počúvajú, ktorí ho skutočne dobre počúvajú... Oni všetci sú skutoční antagonisti, vznešení jedinci ťahaní zo svojho vzletu ku hviezdam dolu neprajníckymi biednymi masami, ale raz (len nech mám pravdu!) príde na svet Antagonista, raz... a všetko bude také ako to malo byť, ako predtým, než Gabriel zvestoval Márií tú najstrašnejšiu zo všetkých zvestí akú ľudské ucho kedy počulo...

Pretože (človek) je zrodený aby vládol, nemôže strpieť otroctvo.“

Marsilio Ficino (1433-1499)

autor: Delgrast